Oslava sviatku Ašura v Saudskej Arábii (daylife.com)

Táto udalosť jasne poukazuje na skutočnosť, že problematika šiítskej menšiny vyvoláva v Saudskej Arábii napätie, ktoré môže za istých okolností eskalovať. Protesty totiž nesúviseli len s incidentom z Mediny ale aj s najnovšími politickými reformami kráľa Abdullaha, ktorý plánuje rozsiahle zmeny vo vláde, ozbrojených silách, súdnictve a náboženských inštitúciách. V rámci týchto reforiem Abdullah nevyčlenil žiadne významné posty pre predstaviteľov šiítov, čo rozhorčilo mnohých lídrov saudsko-šiítskej komunity.

Šiíti sú v Saudskej Arábii teda vážnym problémom, ktorý má (aspoň zatiaľ) nepriamy súvis s napätými saudsko-iránskymi vzťahmi. Irán si pár hodín po protestoch v meste Awwamiya neodpustil ostrú kritiku voči saudskej vláde za spôsob, akým zaobchádza so svojou šíiskou menšinou. 4.marca si zase saudský minister zahraničných vecí princ Saud al-Faisal zobral na mušku Irán a vyzval všetky arabské štáty, aby sa zjednotili proti iránskym hegemonistickým snahám v regióne.

Aby sme pochopili tieto posledné udalosti komplexne, je na tomto mieste potrebné načrtnúť všetky neuralgické body iránsko-saudských vzťahov. Na úvod však čitateľa stručne oboznámime s pozadím života šiítov v Saudskej Arábii.

Postavenie šiítskej menšiny v Saudskej Arábii

Historický vývoj

Saudskí šiíti tvoria niečo medzi 10%-15% celkovej populácie kráľovstva. Koncentrovaní sú najmä vo Východnej provincii (konkrétne v oázach Qatif a al-Hasa), v ktorej sa nachádzajú najväčšie ropné polia. Menšie šiítske komunity tiež žijú v posvätných mestách Mekka a Medina na západe krajiny.
Hoci sa centrum šiítskeho sveta v súčasnosti nachádza v Iráne a Iraku, východná časť Arabského polostrova bola po spirituálnej stránke pre vývoj šiítskeho islamu veľmi dôležitá. Avšak od 14.stor. boli šiíti v tejto oblasti pod viac-menej permanentnou nadvládou sunnitských panovníkov. To však nebránilo tomu, aby tamojší šiíti verejne praktikovali svoju vieru vo vlastných náboženských inštitúciách. Pevné väzby boli udržiavané aj na šiítske komunity v zahraničí – mnoho mladých klerikov napr. odchádzalo študovať do spirituálnych centier v Iraku.

Osmanská ríša tesne pred vypuknutím 1.svetovej vojny a dobytím územia súčasnej Východnej provincie Ibn al-Saudom (stratfor.com)

Životným cieľom týchto bojovníkov ikhwan bol džihád – boj proti neveriacim, za ktorých boli považovaní aj šiíti. V dôsledku toho bola značná časť saudsko-šiítskej menšiny povraždená (aj keď presné údaje neexistujú). Situácia sa upokojila v roku 1926 - ikhwan sa začal al-Saudovi vymykať spod kontroly a preto sa rozhodol proti nemu tvrdo zakročiť. Napriek tvrdému postupu voči bojovným kmeňom zostala šiítska otázka v zornom uhle saudskej dynastie. Namiesto cieleného násilia sa šiíti stali terčom systematickej snahy o politickú a ekonomickú marginalizáciu.

Ikhwan (wikipedia.org)

Medzitým vláda začala proti šiítom viesť aj náboženskú kampaň. Išlo o zrušenie náboženských centier, vládne obmedzenia na výstavbu mešít, zákaz šírenia religióznych textov a tradičného spôsobu zvolávania veriacich na modlitby a tiež zatýkanie tých, ktorí verejne oslavovali šiítske sviatky. Väčšina náboženských vodcov šiítskej komunity sa rozhodla podvoliť a žiadnym spôsobom nevyvolávať konfrontáciu s vládnou mocou – náboženstvo bolo praktikované len v súkromí a „undergroundovo“.

Situácia sa ale zmenila v 70.rokoch v atmosfére rastúcej popularity budúceho lídra Iránu – ajatolláha Choméjniho. Jeho výzvy na väčšie postavenie šíitov v politických záležitostiach inšpirovali skupinu saudsko-šiítskych klerikov, ktorí študovali v irackom meste Nadžaf. Ani v Iraku však nenašli svoj pokoj, keďže iracké bezpečnostné zložky ich začali upodozrievať zo špionáže pre Saudskú Arábiou (čo bolo pochopiteľne nezmyslom). Z Iraku sa preto v roku 1973 presunuli do Iránu a odtiaľ do Kuvajtu, kde vybudovali centrum politického šiítizmu.

Provincie Saudskej Arábie (geocities.com)

Hassan al-Safar (emptyquarter.net)

ubytovňa americkej armády v meste al-Khobar po bombovom útoku (wikipedia.org)

Súčasná situácia

Súčasné postavenie saudských šiítov naďalej zostáva nelichotivé aj keď situácia zatiaľ nie je obzvlášť dramatická. Na jar 2005 sa v Saudskej Arábii konali prvé voľby po 40 rokoch. Boli to komunálne voľby, v ktorých sa volili zástupcovia do mestských zastupiteľstiev. Mali však svoje demokratické limity:

a) aktívne aj pasívne volebné právo bolo odopreté ženám

b) kandidáti mohli bojovať len o polovicu z celkového počtu komunálnych kresiel, keďže druhú polovicu členov mestských zastupiteľstiev vymenoval kráľ

c) kandidovať mohli len nezávislí kandidáti, hromadné kandidátky (na štýl politických strán, ktoré sú v Saudskej Arábii zakázané) neboli povolené

Napriek značným nedostatkom boli voľby významným krokom vpred v rámci politického vývoja kráľovstva. Najväčší význam mali práve pre šiítsku menšinu. Jej zástupcovia obsadili v zastupiteľstvách oáz Qatif a al-Hasa 11 z 12 kresiel, pričom títo muži pochádzajú z radov „Šiítskeho islamského reformného hnutia“. Na tomto mieste je preto vhodné, aby sme stručne rozobrali hlavné politické zoskupenia saudských šiítov.

„Šiítske islamské reformné hnutie“ – Ide o al-Saffarove hnutie, ktoré založil počas 70.rokov v exile. V súčasnosti je to voľná sieť ľudí s podobnými politickými názormi, ktorým chýba centralizované riadenie. Napriek tomu, že jeho členovia zaznamenali vo voľbách 2005 zdrvujúce víťazstvo, je ťažké presne určiť, akej širokej podpore sa medzi šiítmi teší. V súčasnosti sa už nevyznačuje politickým radikalizmom zo 70. rokov ale skôr sa snaží ašpirovať na úlohu sprostredkovateľa medzi vládou a šiítskou komunitou. Táto zmena kurzu bola zapríčinená koncom iracko-iránskej vojny a povolením návratu mnohých exilantov po roku 1993. Väčšina jeho aktivít sa sútreďuje na edukačnú a charitatívnu prácu a tiež zabezpečuje údržbu šiítskych mešít.

„Saudský Hizballáh“/“Nasledovatelia línie Imáma“ – Je to druhá najväčšia politická šiítska organizácia. Založená bola v roku 1987 niekoľkými prominentnými klerikmi z Východnej provincie. Od „Šiítskeho islamského reformného hnutia“ sa odlišuje tým, že sa skepticky až negatívne stavia voči možnému dialógu s vládou. Organizácia sa stala terčom represií po bombovom útoku v al-Khobare v roku 1996. Doposiaľ sa však jednoznačne nepreukázalo, že za útokom stál práve „Saudský Hizballáh“ a pokiaľ áno, nie je isté, že útok bol vykonaný s požehnaním popredných duchovných vodcov. V porovnaní so „Šiítskym islamským reformným hnutím“ má však omnoho menší vplyv.

Tradicionalisti – Nie je to žiadne formalizované zoskupenie ale iba voľná sieť nezávislých duchovných, ktorí odmietajú dialóg s vládou a zasadzujú sa za izoláciu šiítskej komunity od politických záležitostí.

Šiítski liberáli – Majú zanedbateľný vplyv. Ide im o zapojenie sa šiítov do národnej politiky pričom zdôrazňujú potrebu náboženskej reformy.

Napriek tomu, že šiíti získali pred štyrmi rokmi akú-takú možnosť politickej reprezentácie, diskriminácia zo strany sunnitskej väčšiny naďalej pokračuje. V histórii Saudskej Arábii nebol doposiaľ vládnym ministrom žiadny šiít (rovnako tomu je aj po posledných reformách z roku 2009). Keď v roku 2005 kráľ Fahd rozšíril „Majlis al-Shura“ (poradný kráľovský orgán, ktorého členov menuje panovník) zo 120 na 150 členov, počet šiítov v jeho radoch sa zvýšil z dovtedajších dvoch na štyroch.

Okrem politických úradov čelia šiíti diskriminácii najmä v školstve. Šiítski študenti sa tradične sťažujú na predsudky a otvorene nepriateľské správanie zo strany svojich sunnitských učiteľov. Na saudských základných a stredných školách (vrátane tých, ktoré navštevujú šiítske deti) sa v učebniciach dejepisu píše, že šiíti sú kuffar (neveriaci) a mušrikuun (polyteisti). Šiítskym učiteľom zase zo strany wahhabistických úradov hrozia prísne tresty v prípade propagácie ich vetvy islamu.

Okrem školstva a administratívnej sféry vláda pristupuje k diskriminácii aj v silových zložkách. Pre šiítov je ťažké dostať sa do armády a polície – ak sa tak stane, tak neexistuje prakticky žiadna šanca, že by mohli byť povýšení. Najhoršie ale je, že sa šiítom dostáva neférového zaobchádzania aj v súkromnej sfére – výsledkom toho je zlá sociálna situácia vo Východnej provincii.

Aby však čitateľ videl situáciu objektívne, treba povedať, že hlavnú príčinu neutešenej situácie saudských šiítov treba hľadať v radoch saudských wahhábistov a nie kráľovskej rodiny. Kráľ Fahd aj Abdullah totiž učinili voči šiítom viacero ústupkov, avšak nadmerne ústretové kroky si nemôžu pod tlakom wahhábistických klerikov dovoliť. Práve wahhábizmus totiž zaisťuje legimitu kráľovstva, ktoré bolo vytvorené ako výsledok spojenectva medzi Ibn al-Saudom a bojovnými arabskými kmeňmi, ktoré chceli očisťovať islam.

Už zakladateľ wahhábizmu, Muhammad ibn Abd al-Wahhab považoval šiítov za kacírov a tento názor je v Saudskej Arábii typický aj v 21.stor. Podľa wahhábistov sa šiíti dopustili smrteľného hriechu, keď odmietli uznať legitimitu druhého a tretieho kalifa po smrti proroka Mohammeda. Viacero wahhábistických klerikov označilo šiítov v uplynulých rokoch za úhlavného nepriateľa, ktorého je nutné zničiť. V roku 2002 vydala vplyvná wahhábistická „Medzinárodná islamská charitatívna organizácia“ sídliaci v Rijáde knihu, v ktorej sa píše že šiítov je „potrebné nenávidieť a je náboženskou povinnosťou každého moslima zničiť šiítske zlo“.

Napätie sa ešte vystupňovalo po roku 2003, kedy v Iraku prepukli násilnosti medzi irackými sunnitmi a šiítmi, ktorí dostávajú podporu z Iránu. V Saudskej Arábii začali wahhábisti rozsiahlu mediálnu kampaň, v ktorej obviňovali USA a Irán zo spoločného sprisahania voči sunnitom. Saudské bezpečnostné sily však zatiaľ zabránili rozsiahlejším násilnostiam medzi sunnitmi a šiítmi. K istým incidentom od roku 2003 došlo v Qatife, Tarute a Annak, kde bola vypálená šiítska mešita a komunitné centrá a tiež zničený šiítsky cintorín. Vláda zatiaľ situáciu kontroluje.

Iránsko-saudské vzťahy

Možnosti eskalácie napätia v šiítskych oblastiach Saudskej Arábie je potrebné analyzovať v kontexte saudsko-iránskych vzťahov. Irán a Saudská Arábia sa usilujú o zaistenie vedúcej mocenskej role v regióne a získanie pozície lídra celého islamského sveta.  Obe krajiny teda rozdeľuje silný antagonizmus. Ten najzákladnejší však spočíva v samotnej podstate oboch režimov, ale to sme tu už rozoberali (šiítska teokracia vs sunnitská monarchia). Vzájomné napätie je ešte zvýšené tým, že Irán chce posiľňovať svoje mocenské postavenie na úkor regionálneho vplyvu USA, čo je v ostrom kontraste s princípmi stratégie Saudskej Arábie, pre ktorú sú USA kľúčovým spojencom. Súčasný stav vecí ale nie je len záležitosťou posledných rokov.

(stratfor.com)

V praxi sa súčasná saudsko-iránska rivalita premieta do obáv Saudskej Arábie z pokračujúceho iránskeho jadrového programu a tiež asymetrickej hrozby, ktorú iránske námorné sily predstavujú pre strategickú Hormúzsku úžinu. Tu je dôležité uviesť, že záujmy Teheránu a Rijádu sa rozchádzajú aj v otázkach energetickej politiky – pre Saudskú Arábiu s gigantickými ropnými zásobami a relatívne malou populáciou je výhodnejšie, ak je geopolitická situácia stabilná rovnako ako aj svetové ceny ropy. Irán však so svojou rýchlo rastúcou populáciou a menšími zásobami ropy profituje z vysokých svetových cien „čierneho zlata“ – tak ako tomu bolo počas roka 2008, kedy sa cena za barel vyšplhala do astronomických výšok. Pre nestabilnú iránsku ekonomiku, ktorá trpí obrovským demografickým hrbom to predstavovalo závratný zisk.

V neposlednom rade však saudsko-iránska rivalita znamená angažovanie sa v troch blízkovýchodných konfliktoch – v Palestíne, Libanone a Iraku. V Palestíne Irán podporuje radikálny Hamas kým Saudská Arábia stojí za palestínskou vládou, ktorú vedie umiernený Fatah. V Libanone zase Teherán pomáha šiítskemu Hizballáhu kým Rijád anti-sýrskej aliancii „14.marca“. Palestína a Libanon ovplyvňujú mocenské záujmy Saudskej Arábie len nepriamo a zo strany Saudov ide primárne o snahu zadržiavať iránsky vplyv v regióne – Chameneího režim si totiž chce podporou Hizballáhu a Hamasu voči Izraelu získať sympatie arabského a moslimského sveta (okrem iného však aj odpútavať pozornosť od svojho jadrového programu).

irackí šiítski bojovníci "Mahdiho armády" (shm.com)

irackí sunnitskí bojovníci (abc.net)

Etnická mapa Iraku (globalsecurity.org)

Preto sa v marci 2007 v Rijáde stretol iránsky prezident Ahmadinedžád so saudským kráľom Abdullahom. Na stretnutie by sa hodila charakteristika, ktorú RAND použil na iránsko-saudské vzťahy ohľadom Iraku – „nízka miera dialógu s cieľom zabrániť nekontrolovanej eskalácii“. Ahmadinedžád diskutoval s Abdullahom o neuralgických bodoch vzájomných vzťahov a regionálnom pnutí medzi šiítmi a sunnitmi. Pri rozhovore sa pochopiteľne usmievali pre fotografov a následne pre svetové agentúry hovorili o potrebe jednoty moslimského sveta – prakticky sa však medzi Iránom a Saudskou Arábiou nič nezmenilo.

Záver

Iránsky prezident Ahmadinedžád a saudský kráľ Abdullah (blogspot.com)

1) Dospievanie mladej generácie saudských šiítov – Tá vyrastá v podmienkach často až psychického útlaku, ktorému je vystavená v saudských školách. Zlá sociálna situácia vo Východnej provincii spolu s profesionálnou diskrimináciou vo všetkých oblastiach môže prispieť k jej radikalizácii. Okrem toho sa značná časť mladej generácie môže inšpirovať regionálnym vzostupom šiítov – prípadný úspech Iránu pri získaní jadrovej bomby spolu s pokračujúcimi mocenskými „úspechmi“ Hizballáhu (veľký zisk v libanonských parlamentných voľbách 2009 alebo opakovanie konfliktu s Izraelom na štýl leta 2006) a zaistením šiítskej hegemónie v Iraku môžu mať zásadný psychologický dopad na šiítske masy v celom regióne.  

2) Návrat saudských militantov z Iraku – Ako už bolo spomenuté, saudskí militanti tvoria/tvorili veľkú časť zahraničných bojovníkov v Iraku. Mnohí z nich údajne odišli do Iraku nielen preto, aby oslobodili krajinu spod americkej okupácie ale aj preto, aby „zabíjali šiítov“. V prípade, že sa títo fanatici začnú masovo vracať domov, je relatívne veľká šanca, že budú predstavovať bezpečnostné riziko pre stabilitu monarchie – mnohí z nich sú totiž prepojení na al-Kájdu, čo po bombových útokoch z roku 2003 v Rijáde nie je dobrá správa. Súčasne sa tento scenár môže premietnuť aj do zvýšenia sektárskeho napätia.

3) Prechod moci na ďalšieho panovníka po smrti kráľa Abdullaha – Súčasný panovník má už 85 rokov a jeho nástupca, korunný princ Sultan má 83 rokov pričom sa momentálne lieči na rakovinu. Je teda len malá šanca, že sa stane kráľom po Abdullahovej smrti. Otázka nástupcu teda zostáva prakticky otvorenou. Tento týždeň bol za vicepremiéra (kráľ je v krajine číslo 1 pričom vykonáva aj funkciu premiéra, za ním nasleduje korunný princ ako číslo 2, ktorého nástupcom je ako číslo 3 vicepremiér) vymenovaný súčasný minister vnútra princ Nayef, ktorý je kontroverznou postavou. Netají sa napr. názorom, že za 11.septembrom má stáť izraelská tajná služba Mossad a všetci americkí občania prichádzajúci do kráľovstva by podľa neho mali odovzdávať odtlačky prstov. Vo vzťahu k Iránu to môže byť dobrá správa ale aj nemusí – Nayef sa môže ako budúci kráľ správať nevypočítateľne. Každopádne sa panovníkom nakoniec asi nestane, keďže podľa niektorých zdrojov má leukémiu. Budúci kráľ je teda s najväčšou pravdepodobnosťou stále neznámou – a nemusí byť vylúčené, že sa ním stane niekto, kto nebude schopný na rozdiel od Abdullaha a jeho predchodcov držať wahhábistov primerane pod kontrolou.

4) Vyostrovanie saudsko-iránskeho napätia – Eskalácia napätia v Libanone, Palestíne a Iraku spolu s jadrovým vyzbrojením Iránu, zvýši celkové saudsko-iránske pnutie. To môže viesť k tomu, že obe strany zintenzívnia svoju vzájomnú „proxy war“ nielen v spomínaných troch konfliktoch ale Irán môže teoreticky využiť proti Saudskej Arábii aj jej šiítsku menšinu. To je však možné len v korelácii s bodom č.1. Väčšina odborníkov sa zhoduje, že v súčasnosti nemá Teherán na saudských šiítov nadmerný vplyv. To by sa ale mohlo za spomínaných okolností zmeniť. Netreba tiež zabúdať na to, že sa doposiaľ všeobecne predpokladá, že za útokom v al-Khobare stojí „Saudský Hizballáh“ – a to pravdepodobne s iránskou podporou. Podobné útoky by sa mohli v budúcnosti zopakovať.

V súčasnosti je nemožné určiť ako sa situácia ohľadom saudských šiítov do budúcnosti vyvinie. Pre stabilitu regiónu predstavuje tento problém riziko len v súvislosti s rastúcim antagonizmom medzi Teheránom a Rijádom. V prípade, že by sa vo Východnej provincii rozpútalo rozsiahle povstanie, je málo pravdepodobné, že za súčasnej konfigurácie síl by sa Teherán v celej veci angažoval. Pravdepodobnosť ale narastá s pokračujujúcim iránskym jadrovým programom, ktorý zvyšuje napätie v oblasti. Každopádne však saudskí šiíti určite nikdy nepovstanú, pokiaľ sa ich sociálne, ekonomicke a náboženske postavenie v Saudskej Arábii zlepší. Všetko teda primárne záleží od schopnosti súčasného a budúceho panovníka lavírovať medzi wahhábistickým tlakom a realnými mocenskými záujmami monarchie.   

Zdroje
Monitoring A.R.E.S analysis http://www.projectares.sk
http://www.crisisgroup.org
www.rand.org
http://www.ccc.nps.navy.mil/
http://www.saudi-us-relations.org/
http://www.nytimes.com
http://www.nytimes.com
http://www.washingtoninstitute.org
http://www.pinr.com/