Hlavné menu

A.R.E.S Analysis

Irán

Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

	Dnes	605
	Včera	1237
	Tento týždeň	4960
	Tento mesiac	25559

Visitors Counter 1.0.2

Syndicate

SiteMap

Home

Analýzy a publikácie

Koncepcia odstrašenia

Napísal: Ľubomír TOKÁR

Nedeľa, 19.apríla 2009 - 16:49 hod.

(Stať bola zverejnená v publikácii: Ľubomír Lupták a kolektív: Panoráma globálneho bezpečnostného prostredia 2006-2007. Bratislava: Odbor bezpečnostnej a obrannej politiky Ministerstva obrany Slovenskej republiky. ISBN 978-80-89261-11-6)

Témou tohto článku je koncepcia odstrašenia ako jednej zo stratégií, ktorými sa štáty snažia nájsť efektívnu odpoveď na hrozby, ktorým čelia. Uvedené budú definície odstrašenia a jeho užšia klasifikácia a predstavená bude medzinárodná diskusia posledných rokov o meniacom sa mieste odstrašenia v spektre možností zahraničnopolitického konania štátov, ako aj diskusia o alternatívnych anticipatívnych koncepciách. Článok sa dotkne zmien v celosvetovom bezpečnostnom prostredí a poukáže na kontrast súčasného stavu so situáciou z obdobia studenej vojny. Zmienená bude aj aktuálna otázka o systéme protiraketovej obrany v regionálnom kontexte strednej Európy.

Odstrašenie z teoretického hľadiska

Podstatným znakom odstrašenia (deterrence) je ochrana statu quo ako pozitívneho stavu. Odstrašenie je metóda, ktorou sa štáty alebo iní aktéri snažia udržať existujúci stav, resp. zabrániť zmene existujúceho stavu nepriaznivým smerom.

Snyder, ďalší zo známych teoretikov odstrašenia, ho definuje širšie a prirovnáva ho k politickej moci, resp. považuje odstrašenie za jej negatívny aspekt. Uvažuje o odstrašení v širšom slova zmysle a nielen z úzkeho vojenského pohľadu, typického pre mnohé analýzy pojmu. Vojenský rozmer odstrašenia je Snyderom [17, s. 167] definovaný ako „odradenie vojenskej agresie hrozbou (explicitnou alebo implicitnou) použiť vojenskú silu ako odpoveď na agresiu“. To závisí od toho, ako potenciálny agresor kalkuluje riziko, ktoré je zhrnutím nasledujúcich faktorov [ 17, s. 167 ]:
1. cenenie si cieľa konania,

2. očakávané náklady konania,

3. pravdepodobnosť rôznych odpovedí vrátane žiadnej (kredibilita),

4. pravdepodobnosť dosiahnutia cieľa pri akejkoľvek odpovedi.

(Mgr. Ľubomír Tokár PhD. pôsobí na Katedre medzinárodných vzťahov Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov v Banskej Bystrici)

Produktom všetkých štyroch prvkov je efektívnosť odstrašenia. Na fungujúce odstrašenie stačí nízka hodnovernosť konkrétnej odpovede, ak je konanie pre agresora spojené s vysokými nákladmi alebo nízkym cenením si cieľa. Naopak, ani vysoká kredibilita nemusí viesť k efektívnemu odstrašeniu v prípade, ak si agresor vysoko cení cieľ konania a/alebo náklady konania sú mierne. Podobným spôsobom je kalkulované aj riziko odstrašujúceho štátu. Termín odstrašenie sa dá často nájsť vo dvojici pojmov, medzi ktoré patria napr. nasledujúce:
* priame odstrašenie vs. rozšírené odstrašenie (direct deterrence – extended deterrence);
* všeobecné odstrašenie vs. bezprostredné odstrašenie (general deterrence – immediate deterrence);
* odstrašenie odopretím/obranou vs. odstrašenie potrestaním/odvetou (deterrence by denial/defense - deterrence by punishment/retaliation).

Priame odstrašenie sa týka odvrátenia hrozby voči konkrétnemu štátu, kým používanejším pojmom je rozšírené odstrašenie, ktoré sa týka „rozšírenia“ sľubu odpovedať aj na iné spriaznené (tretie) štáty. Aliančné zväzky predstavujú konkrétny príklad rozšíreného odstrašenia, najmä pokiaľ ide o záväzok vstúpiť do konfliktu na strane aliančného partnera. Ilustráciou môže byť záväzok USA voči krajinám západnej Európy v kontexte studenej vojny proti útoku ZSSR.

Prezident Reagan oboznamuje verejnosť s projektom SDI (wikipedia.org)

Druhá dvojica pojmov akcentuje časový aspekt odstrašujúceho vzťahu. Všeobecné odstrašenie sa týka vzťahov medzi štátmi, ktoré sa síce nachádzajú v konflikte, ale nie v takom, ktorý by už eskaloval do vojenskej podoby. Na druhej strane sa bezprostredné odstrašenie týka vzťahov medzi dvojicou štátov, ktoré sa nachádzajú na hranici vypuknutia vojenského konfliktu a cieľom je predísť tomu, aby konflikt prerástol do situácie, kedy by bola použitá sila. Práve priame odstrašenie je najviac testované empiricky [9, 13].

Skutočnosť, že latentný konflikt neprerástol do „horúceho“, totiž nemusí vypovedať o efektívnosti odstrašenia. Nerealizované alebo neartikulované hrozby môžu znamenať aj to, že štát považovaný za „agresora“ takéto úmysly vôbec nemal. Preto je lepším identifikátorom fungujúceho odstrašenia (resp. jeho zlyhania) prítomnosť krízy a jej neprerastenie, (resp. eskalácia) do ozbrojeného konfliktu.

Napokon, tretia dvojica variantov odstrašenia hovorí o spôsobe, akým má odstrašenie fungovať, resp. o forme hrozby, ktorá má byť spustená v prípade agresie. Odstrašenie odopretím (ziskov) alebo obranou má za cieľ znemožniť protivníkovi akýkoľvek zisk, alebo zmeniť status quo aktívnou obranou alebo húževnatým odporom spôsobujúcim protivníkovi straty, ktorých výška by pre neho bola netolerovateľná.

Prístup odstrašenia potrestaním alebo odvetou sa od odstrašenia obranou či odopretím líši v tom, že akceptuje prvý útok protivníka, resp. prijíma jeho prvý úder, na ktorý následne odpovedá. To však spája so sľubom odpovedať na takýto krok agresora spôsobom, ktorý by mu spôsobil straty, v dôsledku ktorých by bol jeho prvotný krok nezmyselný. Kým odstrašenie obranou je konvenčnou a historicky najčastejšou formou odstrašenia, odstrašenie odvetou je historicky mladším variantom a spája sa najmä s diskusiou o jadrovom odstrašení, ktoré je charakteristické pre kontext studenej vojny (a následne aplikované na iných aktérov, napr. Indiu a Pakistan).

Odstrašenie, nech je definované akokoľvek, operuje na základe viery potenciálneho agresora v to, že jeho konanie neprinesie žiaduci zisk a/alebo bude potrestané následným konaním odstrašujúceho štátu. Na to, aby odstrašenie fungovalo, nie je dostatočné, aby odstrašujúci štát disponoval materiálnymi zdrojmi, ktoré by dokázali splniť jeho hrozbu. Odstrašujúcemu štátu totiž nestačí disponovať materiálnymi zdrojmi, prostredníctvom ktorých by mohol neutralizovať zisky alebo uvaliť čisté straty na odstrašovaný štát, ale musí ich podoprieť aj svojou ochotou či vôľou použiť ich v prípade potreby.

V prípade odstrašenia musíme vystúpiť z roviny diskusie o materiálnych zdrojoch a vstúpiť do roviny percepcií [15]. Navyše, nie je dôležité to, čo si odstrašujúci štát myslí o demonštrácii svojho odhodlania použiť svoje zdroje, ale o to, čo si o tom myslí odstrašovaný štát. Ak jeho kalkulácia rizika odhaduje odhodlanosť protivníka v nižšej miere, než to je skutočne, odstrašenie nefunguje.

Ako poznamenáva Jervis, aby odstrašenie fungovalo, musí sľub odvety obsahovať dva prvky – predstavovať pre protivníka perspektívu straty uznávaných a cenených hodnôt, ktorá by pre neho bola neakceptovateľná, ako aj byť pre protivníka hodnoverným (inak je prázdne). V oboch týchto zložkách odstrašenia je možné „zlé prečítanie“ (misperception) postoja protivníka. Dôsledkom je, samozrejme, zlyhanie odstrašenia.

Nesprávne vnímanie hodnôt protivníka a na ich základe nesprávne koncipované odstrašenie môže byť odrazom nasledujúcich prvkov [10, s. 5-8]:

* čo môže pre jedného predstavovať trest, môže byť pre druhého odmena (usmrtenie teroristov);

* čo si cení odstrašovaný – priemyselnú základňu, populáciu, prežitie politickej elity; pričom dôležité je to, čo si odstrašovaný skutočne cení, nie to, čo si odstrašujúci myslí, že si odstrašovaný cení;

* odstrašenie nebude fungovať ani vtedy, keď agresor nechápe, akú odpoveď vyvolá jeho agresia alebo vtedy, keď sa sú očakávania odstrašujúceho nesprávne.
Podobne aj odhad hodnovernosti sľubu odvety môže byť vnímaný nesprávne, a to s potenciálne ďalekosiahlejšími dôsledkami. V tomto prípade je nutné brať do úvahy špecifické črty situácie aj odstrašujúceho. Mimoriadne dôležitá je v tomto smere aj reputácia odstrašujúceho, ktorá môže byť výsledkom konania odstrašujúceho štátu v minulosti v podobných prípadoch.

Odstrašenie je považované za stratégiu, ktorá akceptuje riziko a tým sa odlišuje od alternatívnych stratégií ako prevencia či preempcia, ktoré môžu byť považované za stratégie, ktoré kontrolujú riziko [6].

Odstrašenie po studenej vojne

Teoretická diskusia sa v posledných rokoch sústredila na zdanlivo sa vylučujúcu dvojicu pojmov odstrašenie a prevencia (a preempcia), a to najmä v dôsledku zmeny zamerania teoretickej diskusie po 11. 9. 2001, následnom vyhlásení Národnej bezpečnostnej stratégie USA 2002 (bez relevantných zmien v texte Národnej bezpečnostnej stratégie z roku 2006) a diskusie v súvislosti s vojnovým zásahom v Iraku v roku 2003.

Celá táto diskusia sa nesie v mene zjednodušenia „buď-alebo“, kde vzťah medzi prevenciou a odstrašením predstavuje ako keby hru s nulovým súčtom. V tejto diskusii je odstrašenie odsunuté do úzadia, a to sčasti pre špecifické dôvody administratívy G. W. Busha vo vzťahu k Iraku. Aj keď mnohí analytici [2; 8; 11] poukazujú na to, že odstrašenie sa dostalo do úzadia neprávom a že naďalej predstavuje kľúčovú zložku politického „mixu“ aj v USA, v popredí sa nesú názory tvrdiace, že „[O]dstrašenie – hrozba masovej odvety proti národom – neznamená nič proti tajomným teroristickým sieťam bez národa alebo občanov, ktorých by bránili“ [4], alebo zdôrazňujúce skutočnosť, že USA sa „už viac nemôžu spoliehať výhradne na reaktívny postoj“ a vzhľadom na veľkosť potenciálnych nákladov akceptácie prvého úderu nemôžu „dovoliť našim nepriateľom zaútočiť ako prvým“ [3, s. 15].

Aj keď reálna veľkosť hrozby po studenej vojne v pomere k situácii vzájomne zaručeného zničenia (mutual assured destruction – MAD) nemala a ani zďaleka nedosahovala takú veľkosť – úplné zničenie populácie/národa v protiklade k zničeniu jedného, prípadne niekoľkých miest – dá sa táto diskusia vnímať ako prejav zníženej tolerancie USA na existujúce hrozby, resp. vlastnou rétorikou vyvolané zveličenie hrozby [11, s. 84-86, 94-95].

Základné zmeny bezpečnostného prostredia sú zhrnuté v nasledujúcej tabuľke (ZHN = zbrane hromadného ničenia; SQ = status quo):

Charakteristika/Obdobie	Stav počas studenej vojny	Stav po studenej vojne
Povaha protivníka	výlučne štátni aktéri	štátni aj neštátni aktéri
Povaha hrozby	konvenčná aj ZHN	predovšetkým ZHN
„Psychologická“ charakteristika protivníka	riziku sa vyhýbajúci	riziko akceptujúci
Potenciálne škody	totálne	limitované
„Adresa“ protivníka	známa a fixná	neznáma
Odstrašiteľnosť protivníka	možná	otázna
Spôsobilosť protivníka	známa	otázna
Zámery protivníka	otázne – ovplyvniteľné	známe – nepriateľské
Vzťah k SQ	konzervatívny, ochrana SQ	radikálny, zmena SQ

Inými slovami, zmenila sa povaha hrozieb, keď neštátne skupiny začínajú konkurovať štátom ako dominantnému druhu aktéra v svetovej politike a zároveň sa znižuje miera predvídateľnosti konania týchto aktérov. Štáty sú považované za racionálne konajúce, kým racionalita neštátnych aktérov je konštruovaná odlišne, z perspektívy vyspelých demokracií nepochopiteľne. Tým pádom sú vnímaní ako neodstrašiteľní.

Preto je nutné nájsť spôsob, ako naložiť s hrozbami v takto charakterizovanom kontexte, pričom odstrašenie ustupuje do úzadia a do popredia sa dostávajú v nedávnej minulosti menej bežné, aj keď nie nekonvenčné metódy, ako odpovedať na hrozby. Medzi tieto patrí ako prevencia, tak aj preempcia, ako aj znovuobjavený dôraz na obranu.

Prevencia a preempcia spadajú pod tzv. anticipatívne vojenské aktivity, pričom rozdiel medzi pojmom prevencia a preempcia nemusí byť zreteľný v každom kontexte. Riziko kontrolujúce stratégie prevencie a preempcie majú v centre pozornosti akcent na deklarované zámery protivníka. Kým počas studenej vojny bola známa spôsobilosť protivníka spôsobiť škodu prvým alebo druhým úderom a diskusia o fungovaní odstrašenia sa niesla v snahe o manipulovanie so zámermi protivníka, situácia po studenej vojne je odlišná v tom, že dôraz sa presunul v súvislosti so zmenou typu a povahy protivníka od fixných spôsobilostí a premenlivých zámerov na známe zámery a neznáme spôsobilosti.

Mapa útokov al-Kájdy 2001-2007 (icosmaps.net)

Na zdôraznení spojenia medzi povahou režimu, postulovanými zámermi a existenciou hrozby spočívala podľa Jervisa celá koncepcia Národnej bezpečnostnej stratégie USA 2002, ktorá považuje za najzávažnejšiu hrozbu spojenie darebáckych režimov a/alebo teroristických skupín a ZHN – teda spojenie úmyslov a spôsobilostí. Keďže poznáme deklarované úmysly týchto aktérov, je neakceptovateľné čakať na to, kým sa im podarí získať požadované spôsobilosti.

Predpokladá sa, že keď protivník získa žiaduce spôsobilosti, bez váhania ich použije. Odtiaľ plynie potreba vyrovnať sa s hrozbou skôr, než sa stane akútnou. Pretože nie je možné ovplyvniť konanie protivníka manipuláciou jeho kalkulácie nákladov a prínosov konania, neostáva nič iné, než pokúsiť sa kontrolovať riziko, ktoré predstavuje.

Proti argumentom tohto druhu je stavaný protiargument, ktorý rozlišuje medzi darebáckymi štátmi a teroristickými skupinami. V tomto zmysle sú odstrašiteľní aj lídri štátov ako KĽDR a Irak [14], kým preempcia by mala byť nástrojom boja proti teroristickým skupinám [8, s. 9]. Iní [5] nepovažujú argument, ktorý takto rozlišuje medzi štátnymi (odstrašiteľnými) a neštátnymi (neodstrašiteľnými) aktérmi za silný a poukazujú na príklad štátnych režimov so spasiteľským komplexom ako napr. Irán.

Anticipatívne stratégie ako alternatíva odstrašenia

Analýza rozdielov medzi pojmami prevencia a preempcia je z konceptuálneho hľadiska zložitá najmä z toho dôvodu, že takto etablovaná dvojica pojmov nie je typická pre mnohé svetové jazyky a rozlíšenie medzi nimi sa nachádza len v anglickom jazyku [5, s. 204-205]. V tomto ohľade situácii neveľmi pomohlo nekoncepčné používanie týchto pojmov v texte Národnej bezpečnostnej stratégie USA 2002 a spôsob klasifikácie následnej vojny v Iraku.

Paul Wolfowitz - bývalý zástupca ministra obrany USA a jeden z hlavných architektov preemptívnej vojny v Iraku (reuters.com)
Rôzni autori [2; 11; 14; 16] hodnotia Irak 2003 jednoznačne ako preventívnu vojnu, kým Bush, Rumsfeld či Wolfowitz ho obhajovali ako preemptívny. Rozdiely sú pochopiteľné, ak vezmeme do úvahy skutočnosť, že práca teoretikov úzko súvisí s koncepčnou čistotou, kým prejavy politikov odrážajú a zdôvodňujú aktuálne politické potreby aj na úkor logickej konzistentnosti. Odlišné hodnotenie je však aj otázkou času – izraelský útok na iracký jadrový reaktor v Osiraku v roku 1981 bol v tej dobe hodnotený ako preventívny, o 10 rokov neskôr už ako preemptívny.

Ako prevencia, tak aj preempcia patria do skupiny tzv. anticipatívnych vojenských aktivít, pričom zásadný rozdiel medzi nimi spočíva v bezprostrednosti alebo blízkosti hrozby – preempcia je „zúfalou“ stratégiou, ktorá sa snaží eliminovať už-už hroziaci útok prvým úderom, kým prevencia je „chladnokrvnou“ stratégiou, ktorá sa snaží eliminovať budúcu hrozbu.

Smith hovorí o preempcii ako o sebaobrane proti bezprostredným hrozbám a o prevencii ako o sebaobrane proti dlhodobým alebo perspektívnym hrozbám. V nasledujúcej tabuľke sú uvedené rozdiely medzi oboma druhmi anticipatívnych stratégií z rôznych aspektov [ 2; 5; 6; 8; 11; 16]. Pre účely prezentovania odlišností boli oba pojmy poňaté ako ideálne typy, na základe ktorých je možné poukázať na kontrasty (rozdiely nie sú vždy zjavné - k tomu viac text pod tabuľkou):

Aspekt/typ anticipovanej aktivity	Prevencia	Preempcia
Bezprostrednosť/blízkosť hrozby	nízka/časovo vzdialené	vysoká/časovo blízka/bezprostredná
Psychologický aspekt reakcie	chladnokrvná	zúfalá
Vzťah k mocenskej rovnováhe	zmena strategickej rovnováhy	ambivalentný
Takticko-strategická povaha	strategická	taktická
Cieľ aktivity	eliminácia deklarovaných zámerov (režimu)	eliminácia existujúcich spôsobilostí
Zvolené prostriedky aktivity	masové	obmedzené, primerané cieľu
Vojenské riziko aktivity	nízke	vysoké
Politické riziko aktivity	vysoké	nízke
Legalita aktivity	žiadna podľa platného medzinárodného práva	na hranici akceptovateľnosti, posudzovaná ad hoc
Požadovaná kvalita informácií	mimoriadne vysoká	vysoká

Preempcia je na mieste ako forma sebaobrany a ako taká predstavuje súčasť medzinárodného práva. Kľúčový článok 51 Charty OSN, ktorý upravuje možnosť použitia sily v sebaobrane, je možné vykladať dvoma spôsobmi, ktoré vedú k odlišným implikáciám týkajúcim sa preempcie. Podľa reštriktívneho výkladu je BR OSN jediným orgánom, ktorý má legitímne právo rozhodnúť o použití sily a preempcia (nieto ešte prevencia) je považovaná za neprípustnú.

Podľa permisívneho výkladu existuje právne vákuum plynúce z napätia medzi článkami 51 a 2(4) Charty OSN, čím vzniká priestor na výnimky v konaní štátov, ktoré by spadali do tejto medzery v práve. Ak by však každý štát vykladal potrebu konať preemptívne bez jasného súboru kritérií, posunula by sa prax skôr k prevencii. Permisívny výklad článku práva na sebaobranu by mohol byť rôznymi štátmi vnímaný ako zdôvodnenie preventívnej sebaobrany a práve preto je mimoriadne sporný. Medzinárodné právo považuje prípad lode Carolina z roku 1837 za prípad, formujúci kritériá, kedy je možné považovať preempciu za legálnu a formuluje dve nasledujúce:
* nutnosť – hrozba musí byť vážna a blízka, neponechávajúca čas na rozmyslenie a voľbu prostriedkov;
* proporcionalita.

Otázkou však ostáva, ako je možné zabezpečiť dodržiavanie medzinárodného práva v prípade, že dôjde k nadvláde argumentov o devalvovaní odstrašenia a zmene praxe štátov smerom k preempcii alebo prevencii pri nemennosti platných pravidiel medzinárodného práva. V takomto prípade nemožno realisticky očakávať, že štát stojaci pred hrozbou (skutočnou alebo pociťovanou), bude dodržiavať medzinárodné právo. Problém toho, že presun dôrazu na legálnosť preempcie inherentne povedie k používaniu prevencie, však vyriešený nie je.

Dershowitz pozerá na celú diskusiu o prevencii a preempcii odlišne. Pre neho ide o široký rozsah možností, kde sa na jednom konci nachádza napr. izolovaný chirurgický preemptívny útok a na druhom konci riadna a všeobecná preventívna vojna. Škálu možností je možné skonštruovať aj na základe rôznej miery istoty – stopercentnej istoty o zámeroch protivníka na jednom konci spektra a útok na nič netušiaci a nič neplánujúci štát na druhom konci. Medzistupne môže predstavovať plejáda najrôznejších ochranných, proaktívnych, anticipatívnych, preventívnych a preemptívnych aktivít.

Ďalšie kritérium by sa mohlo týkať intenzity alebo frekvencie sily použitej na odstránenie hrozby. V tomto ohľade si na jednom konci spektra môžeme predstaviť samostatný útok na jednotlivca (vražda politického predstaviteľa darebáckeho štátu alebo vražda vodcu teroristickej skupiny), na druhom konci preventívnu vojnu.

Aj u Freedmana [6, s. 107] sa dá nájsť echo myšlienky o tom, že rozdiel medzi prevenciou a preempciou môže byť otázkou miery a nie kvality, a to pri jeho zmienke o tom, že prevencia môže byť považovaná za „spomalenú preempciu“. Obe možnosti konania si vyžadujú vysokú kvalitu dôkazov na to, aby mohli byť označené za legitímne. V prípade prevencie by toto dôkazné bremeno malo samozrejme byť podstatne ťažšie (vzhľadom na to, že hrozba nie je bezprostredná).

Keďže neexistuje akceptovaná jurisdikcia a legitímnosť anticipatívnych útokov sa zvažuje najčastejšie post hoc, považuje Dershowitz za kľúčové sformulovať kritériá alebo štandardy, ktoré by umožňovali použiť anticipatívne akcie tak, aby mohli byť považované za legitímne. Pretože sú však minulé riešenia posudzované od prípadu k prípadu, nepredstavujú dostatočne vhodný základ pre sformulovanie pravidiel pre budúcnosť. Kým nedôjde k sformulovaniu takýchto pravidiel o legitímnom spustení anticipatívnych akcií, bude v mnohom záležať na precedensoch z politickej praxe.

Renesancia odstrašenia obranou?

Diskusiu na záver posunieme smerom k obrane, ktorá bola vyššie spomenutá ako jeden z variantov odstrašenia. Toto použitie termínu obrana však nie je v odbornej literatúre jediným – napr. Snyder rozlišuje medzi odstrašením a obranou nasledovne [16, s. 17]: „...odstrašenie znamená odradenie nepriateľa od toho, aby podnikol vojenské aktivity tým, že ho vystaví vyhliadke nákladov, prevyšujúcich ním predvídaný zisk. Obrana znamená zníženie našich predvídaných nákladov a rizík v prípade, že odstrašenie zlyhá.“ V tomto článku však bude použitá obrana ako variant a nie ako alternatíva odstrašenia.

Obrana, resp. odstrašenie obranou, je síce historicky spojená s obdobím pred existenciou ZHN, ale na jej význam poukazuje súčasné znovuobjavenie tohto konceptu v súvislosti so systémami protiraketovej obrany. Aj tu sa dá nájsť kontrast medzi dobou studenej vojny a následným obdobím. V priebehu studenej vojny bolo zdôrazňované odstrašenie potrestaním, pričom sa akceptovala vlastná zraniteľnosť a garantovaný odvetný úder, súčasná situácia sa dá charakterizovať ako odstrašenie obranou (a následná odveta). To platí samozrejme len pre situáciu, keď agresor disponuje obmedzeným počtom rakiet a naopak, netýka sa krajín s veľkým jadrovým arzenálom, ktoré by boli schopné preraziť obranný protiraketový štít počtom svojich rakiet.

Projekt americkej protiraketovej obrany (russiablog.org)
O protiraketovej obrane sa dá uvažovať v dvoch rovinách – taktickej a strategickej. Prvá z nich označuje situáciu opísanú vyššie, teda obranu pred útokom obmedzeného počtu rakiet (bez ohľadu na to, či sú vyslané neštátnymi aktérmi, darebáckymi štátmi so skromným jadrovým arzenálom, krajinami so stredným jadrovým arzenálom alebo jadrovými superveľmocami). Jadrová parita, povedzme medzi USA a Ruskou federáciou (RF), by v tomto prípade bola zachovaná.

Strategická úroveň protiraketovej obrany sa týka situácie, kedy by protiraketový systém fungoval tak efektívne, že by urobil arzenál aj veľkej jadrovej veľmoci zbytočným, pretože by nedokázal preniknúť protiraketovou obranou. Krajina, ktorá by takýmto obranným systémom disponovala, by vylúčila možnosť odvetného úderu na svoje územie alebo proti svojej populácii, získala by tak jadrovú prevahu a bola by imúnna voči hrozbe odvety. Odstrašenie odvetou by týmto stratilo svoj význam.

Myšlienka protiraketovej obrany sa periodicky vyskytuje ako nosná myšlienka administratív USA prinajmenšom od prezidenta Reagana, ktorého zámerom bolo získanie strategickej jadrovej prevahy nad ZSSR prostredníctvom projektu Strategickej obrannej iniciatívy (SDI) v 80. rokoch. V 90. rokoch sa táto myšlienka opätovne objavila pod názvom národná protiraketová obrana (NMD) počas Clintonovej administratívy. Na rozdiel od pôvodného zámeru SDI (strategická rovina) má NMD taktický cieľ – eliminovať obmedzený raketový potenciál iných štátov alebo neštátnych skupín.

Mapa vojny proti terorizmu

Vzhľadom na negatívnu odozvu „národného“ aspektu je v súčasnosti razená skratka BMDS (systém obrany proti balistickým raketám). Keď bol začiatkom roku 2007 oznámený plán rokovať o umiestnení dvoch zložiek systému – radaru a 10 interceptorov (rakiet) na území strednej Európy (v Česku a Poľsku) – dvihla sa vlna odporu v RF aj v krajinách EÚ a narástli aj negatívne nálady v cieľových krajinách. RF namieta, že protiraketový systém bude namierený proti nej, a to napriek uisťovaniu USA na rôznych fórach o opaku a dostatočnom informovaní RF.

Paradoxne, kým RF kladie svoje argumenty proti BMDS do strategickej roviny, systém je koncipovaný na taktickej rovine. Skutočným problémom môže byť dodatočné posilňovanie systému a/alebo zvyšovanie jeho efektívnosti, ktoré by mohlo eliminovať pocit bezpečnosti RF (schopnosť odvetného úderu) a prejaviť sa napr. vo vývoji novej generácie rakiet, prípadne v zdráhaní sa pristúpiť v budúcnosti na bilaterálnu redukciu jadrových hlavíc.

Logika je jasná: menej hlavíc pri efektívnom protiraketovom systéme znamená nižšiu úspešnosť odvety a teda (pociťované) narušenie strategickej rovnováhy alebo elimináciu jadrového arzenálu v úlohe odstrašenia [12]. Tu si môžeme predstaviť napr. Čínu, prípadne KĽDR (a možno Irán), ktorým fungujúci obranný systém hrozí vyrazením tromfu v podobe jadrového odstrašenia z rúk.

Záver a implikácie pre Slovensko

Odstrašenie je momentálne len zdanlivo v kríze. Kým v kontexte studenej vojny predstavovalo vhodnú stratégiu, zmena prostredia a situácie vyvoláva otázky o vhodnosti a použiteľnosti.

Čím menej odstrašiteľní sú protivníci a čím väčšie sú potenciálne náklady ich konania, tým silnejšie a presvedčivejšie sú argumenty v prospech nahradenia odstrašenia anticipatívnymi formami konania. Verdikt doposiaľ nie je jasný. Niektorí autori navrhujú ponechať prominentné miesto odstrašeniu vo vzťahoch medzi štátmi a preempciu vyhradiť pre teroristické skupiny [2, 8].

Podľa iných si odstrašenie ponechá dôležitosť ako jedna z foriem zaistenia bezpečnosti, ale dôraz sa presunie smerom k anticipatívnym aktivitám [5; ale aj 8]. Okrem toho je súčasná diskusia o systémoch protiraketovej obrany najnovšou manifestáciou a dôkazom vitality v poslednej dobe neprávom opomínaného odstrašenia obranou.

Anticipatívne možnosti konania sa nachádzajú na hrane legálnosti a problematická je doposiaľ aj absencia súboru kritérií, ktoré by tento deficit odstraňovali. Len tak je možné vytvoriť konsenzus medzi štátmi a adaptovať konzervatívne medzinárodné právo na zmenené bezpečnostné prostredie. V medziobdobí budú hrať zvýšenú úlohu precedensy a argumenty na ad hoc základe, ktorých cieľom bude podporiť konanie vo vlastnom záujme.

Z tohto hľadiska je možné vnímať konflikt v rámci transatlantického bezpečnostného spoločenstva v rokoch 2002-3 v súvislosti s konfliktom v Iraku ako súboj USA o vytvorenie dostatočnej legitimizačnej bázy na ospravedlnenie svojho konania. Zaujímavým aspektom je využitie skupiny spriatelených štátov (vrátane SR) na vytvorenie kritického množstva proti akcentovaniu odlišného zdroja legitimity zo strany iných spojencov.

Vyššie uvedená diskusia o odstrašení a prevencii môže byť vnímaná spôsobom, keď je prevencia považovaná za špeciálny prípad odstrašenia. Úspešná preventívna vojna môže pôsobiť do budúcnosti odstrašujúco a prispieť k reputácii štátu, ktorý tento krok urobil. Na druhej strane môže byť preventívny útok vnímaný ako dôkaz toho, že odstrašenie stále funguje a strach z toho, že by bol útočiaci štát v budúcnosti odstrašiteľný, motivuje jeho anticipatívny útok.

Kým v prvom prípade by úspešná prevencia fungovala ako príklad pozitívnej spätnej väzby, v druhom by uvedomenie si odstrašiteľnosti mohlo viesť k zvýšenému úsiliu o vytvorenie situácie odstrašenia aj zo strany iných režimov, ktorých záujmy sú vnímané ako nepriateľské, a tým pádom by sa preventívny úder minul účinkom. Konanie KĽDR aj Iránu po zásahu v Iraku je možné vykladať práve týmto spôsobom.

Zdroje
[1] Arend, Anthony C.: International Law and the Preemptive Use of Military Force, The Washington Quarterly, Vol. 26, No. 2 (Spring 2003), s. 89-103.

[2] Betts, Richard K.: Suicide for Fear of Death?, Foreign Affairs, Vol. 82, Issue 1, January/February 2003.

[3] Bush, George W.: The National Security Strategy of the United States of America, September 2002, http://www.whitehouse.gov/nsc/nss.pdf , 23. 4. 2007.

[4] Bush, George W.: Graduation Speech, West Point, 1. 6. 2002, http://www.whitehouse.gov/ , 23. 4. 2007.

[5] Dershowitz, Alan M.: Preemption: A Knife That Cuts Both Ways, W. W. Norton & Company: London 2006.

[6] Freedman, Lawrence: Prevention, Not Preemption, The Washington Quarterly, Vol. 26, No. 2 (Spring 2003), s. 105-114.

[7] Glennon, Michael J.: The Fog of War: Self-Defense, Inherence, and Incoherence in Article 51 of the United Nations Charter, Harvard Journal of Law & Public Policy, Vol. 25, No. 2, s. 539-558.

[8] Gray, Colin S.: Maintaining Effective Deterrence. SSI Monograph, (August 2003), http://www.strategicstudiesinstitute.army.mil , 1. 4. 2007.

[9] Huth, Paul – Russett, Bruce: What Makes Deterrence Work? Cases from 1900 to 1980, World Politics, Vol. 36, No. 4 (July 1984), s. 496-526.

[10] Jervis, Robert: Deterrence and Perception, International Security, Vol. 7, No. 3 (Winter 1982-1983, s. 3-30.

[11] Jervis, Robert: American Foreign Policy in a New Era, Routledge: London 2005.

[12] Lebovic, James H.: The Law of Small Numbers: Deterrence and National Missile Defense, Journal of Conflict Resolution, Vol. 46, No. 4 (August 2002), s. 455-483.

[13] Levy, Jack. S.: When Do Deterrent Threats Work?, British Journal of Political Science, Vol. 18, No. 4 (October 1988), s. 485-512.

[14] Mearsheimer, John J. – Walt, Stephen M.: Can Saddam Be Contained? History Says Yes. Belfer Center for Science and International Affairs (November 2002), http://ksghome.harvard.edu/~swalt , 1. 4. 2007.

[15] de Mesquita, Bruce B.: Principles of International Politics. People´s Power, Preferences and Perceptions, CQ Press: Washington 2003.

[16] Smith, Derek D.: Deterring America: Rogue States and the Proliferation of Weapons of Mass Destruction. Cambridge University Press: Cambridge 2006.

[17] Snyder, Glenn H.: Deterrence and Power, Journal of Conflict Resolution, Vol. 4, No. 2, June 1960, s. 163-178.

< Predchádzajúca

[ Späť ]

Project ARES - Crisis&Conflict Monitoring Network