Konflikt je viacdimenzionálny pojem a niekedy sa mylne stáva synonymom násilia. Konflikt odhaľuje problémy, ktoré v spoločnosti narastali a je katalyzátorom zmeny. Je dôležité, či sa s konfliktom narába konštruktívne alebo deštruktívne. „Konštruktívne zaobchádzanie s konfliktom môže viesť k dlhotrvajúcemu mieru a spolupráci. ... Môže pomôcť vytvoriť hranice v skupine tým, že si jednotlivci uvedomia spoločné záujmy“ (Mischnik, 2006, s. 21), a tak môže slúžiť ako zjednocovacia sila.

 

Autorka v Tbilisi počas protivládnych demonštrácií - apríl 2009

Friedrich Glasl definuje konflikt ako „interakciu medzi agentmi – jednotlivcami, skupinami alebo organizáciami – kde najmenej jeden agent chápe nezlučiteľnosť medzi jeho/jej zmýšľaním/myšlienkami/vnímaním a/alebo pocitmi a/alebo vôľou a zmýšľaním...pocitmi....vôľou iného agenta (alebo agentov) a cíti sa obmedzený jeho činnosťou.“ (citované v Mischnik, 2006, s. 23). Príčiny konfliktov môžu byť rôzne a počas konfliktu sa závažnosť konkrétnych príčin môže meniť, je preto dôležité, aby sme pri analýze konfliktu nezanedbávali latentné a skryté príčiny, ktoré môžu byť pre zapojených v konflikte neviditeľné.

 

Johann Galtung vo svojej práci Peace by Peaceful Means (1996) navrhuje pristupovať ku konfliktom pomocou troch krokov, ktorými sú diagnóza, prognóza a terapia. Diagnózou konflikt analyzujeme na základe zozbieraných dát. Prognóza pozostáva z teoretických poznatkov o možnom ďalšom vývoji konfliktu, ktorý určíme na základe daných premenných vypývajúcich z kontextu konfliktu. Terapia je zámerná snaha vlastná (z ang. Self) alebo iných (z angl. Others) navrátiť systém do zdravého štádia (z angl. well-state) (Galtung, 1996).

 

Tu je potrebné rozlišovať medzi negatívnym a pozitívnym mierom. Galtung negatívny mier definuje ako absenciu priameho násilia a pozitívny mier ako prítomnosť symbiózy a rovnosti vo vzťahoch medzi ľuďmi a absenciu kultúrneho a štrukturálneho násilia (Galtung, 1964). Terapia môže byť preventívna (ex ante) alebo „ozdravná“ (z angl. curative) (ex post). Ozdravná terapia sa zameriava na negatívne prípady, keď je rovnováha veľmi nestabilná a aj malé narušenie môže posunúť systém do nezdravého štádia (z angl. ill-state). Preventívna terapia sa naopak sústreďuje na pozitívne prípady so stabilnejšou rovnováhou, čo znamená, že je tu väčšia kapacita pre samo-nápravu (z angl. self-restoration) (Galtung, 1996).   

 

Na analýzu konfliktu používa Galtung (1996) tzv. ABC trojuholník. Každý z troch hrotov trojuholníka predstavuje inú príčinu. Postoje (z angl. Attitudes) sú postoje jednotlivých strán konfliktu voči sebe založené na ich vnímaní, resp. zlom chápaní (z angl. misperception) seba samého a toho druhého. Postoje majú emotívnu (pocit), kognitívnu (presvedčenie) a konatívnu (vôľa) zložku. Správanie (z angl. Behavior) odráža snahy k spolupráci alebo nátlaku, takisto aj gestá, ktoré môžu naznačovať zmierenie alebo hostilitu (Ramsbotham et al. 2005). Galtung (1996) identifikuje rozpor (z angl. Contradiction) ako základnú príčinu, ktorá podvedome ovplyvňuje postoje a správanie.

 

Rozpor v sebe zahŕňa skutočnú alebo pomyselnú nezlučiteľnosť cieľov a záujmov jednotlivých strán konfliktu. V symetrickom konflikte je rozpor definovaný jednotlivými stranami, ich záujmami a stretom záujmov medzi nimi. V asymetrickom konflikte je definovaný vzájomným vzťahom jednotlivých strán a konfliktom zájmov, ktorý je inherentný v ich vzťahu. (Ramsbotham, 2005).

 

Tento model upozorňuje na to, že príčiny vzniku konfliktu sú skryté vo vnútorných, často podvedomých, rozporoch medzi krajinami, ktoré formujú spôsob, akým krajiny vnímajú samy seba a krajiny, s ktorými sú v konflikte a ich správanie sa voči sebe.

Galtung (1996) navrhuje tri odlišné zamerania intervencie/terapie voči každému z troch zdrojov konfliktu/hrotov trojuholníka. Po prvé, udržiavanie mieru (z angl. peacekeeping) je zamerané na znižovanie deštrukcie, orientuje sa na správanie (B). Tvorba mieru (z angl. peacemaking) je orientovaná na postoje (A), ich zmenu a transformáciu. Takisto v tejto fáze intervencie by sme sa mali snažiť o také opatrenia, ktoré by prispeli k trvalému udržaniu nového systému. Aby sme to dosiahli, musíme vytvoriť predpoklady na pozitívne prijatie nového systému. Vo fáze budovania mieru (z angl. peacebuilding) by sme sa mali snažiť prekonať rozpory (C), ktoré sú základným prvkom vzniku konfliktu. Cieľom je nájsť prijateľný model nového systému, novej štruktúry a nových vzťahov.  

 

 

Pri uvažovaní o konfliktoch si musíme uvedomiť, že konflikt a násilie nie sú totožné, ale dve rozdielne veci. Násilie je často spôsobom realizácie konfliktov. „Pozostáva z akcií, slov, postojov, štruktúr alebo systémov, ktoré zapríčiňujú fyzické, psychologické, spoločenské, alebo enviromentálne škody a/alebo zabránia ľuďom dosiahnuť ich plný ľudský potenciál“ (Mischnik, 2006).

 

Priame násilie, ktoré môžeme stotožniť so správaním v Galtungovom trojuholníku, nie je teda jediným druhom násilia, aj keď najviac viditeľným. Galtung (1996) upozorňuje ešte na dva ďalšie spôsoby násilia, štruktúrne a kultúrne násilie. Priame násilie je definované osobou, sociálnym a svetovým priestorom, je úmyselné a vykonávané jednotlivcami samostatne alebo v skupine. Priame násilie môže byť verbálne alebo fyzické. Štrukturálne alebo nepriame násilie je podmienené rozpormi, ktoré sú vbudované do vnútra človeka, sociálneho alebo svetového priestoru a nie je úmyselné.

 

Štrukturálne násilie môže byť politické, represívne alebo ekonomické, vykorisťujúce a podporované štruktúrnym prenikaním, segmentáciou, fragmentáciou a marginalizáciou. Za týmito dvomi typmi násilia je kultúrne násilie, ktoré legitimizuje priame a štruktúrne násilie a je teda úzko spojené s postojmi ako príčinami násilia. Môže byť úmyselné, ale aj neúmyselné. Kultúrne násilie rozdeľuje Galtung podľa jeho obsahu, t.j. náboženstvo, právo a ideológia, jazyk, umenie, empirická/formálna veda, kozmológia a podľa jeho nositeľov, ktorými môžu byť školy, univerzity, médiá. Je dôležité poznamenať, že Galtung poukazuje na nesprávnosť chápania celých kultúr ako inherentne násilných alebo nenásilných a hovorí, že len určité aspekty tej-ktorej kultúry sú alebo nie sú násilné.

 

 

Priebeh konfliktu možno rozdeliť na niekoľko fáz: fáza pred konfliktom, konfrontácia, kríza, následky a fáza po konflikte.
Reálne konflikty nie sú lineárne, skôr sa vyvíjajú nerovnomerne. Napriek tomu, rozdelenie konfliktu pomáha pri určovaní potrebných intervencií alebo aktivít v jednotlivých fázach konfliktu.

 

Vo fáze pred konfliktom sa vytvára podhubie pre neskorší možný konflikt, ktorý sa môže alebo nemusí prejaviť, ak nenastane tzv. „spúšťacia udalosť“. Kríza konfliktu nastáva, keď napätie alebo násilie je najintenzívnejšie, vtedy hovoríme o eskalácii konfliktu. Vo fáze eskalácie hovoríme aj o „bezpečnostnej dileme“ (z angl. security dilemma).

 

Jednotlivé strany konfliktu sa v tejto fáze snažia poraziť toho druhého intenzívnejšou militarizáciou, tvrdšími hrozbami, keďže si nemôžu byť isté reakciou, plánmi a kapacitami druhej strany. Keď napätie klesá a konfrontácie slabnú, existuje možnosť urovnania konfliktu, dochádza k deeskalácii konfliktu. Samozrejme, nie je vylúčené, že k eskalácii opakovane nedôjde (Mischnik, 2006, Ramsbotham, 2005, CM Toolkit).

 

 

Edward Azar vo svojej práci  pri vysvetľovaní modelu chronického sociálneho konfliktu (z angl. protracted social conflict), upozorňuje na tri koncepty, ktoré zjednodušovali chápanie konfliktov a prístup k nim a tým zanedbávali dôležité aspekty práce teoretikov a praktikov riešenia konfliktov. Po prvé, Azar sa rozchádza s tradičným rigidným dichotomickým chápaním konfliktu, ktoré rozlišovalo len vnútorné a vonkajšie dimenzie konfliktu.

 

Sociológovia, psychológovia a antropológovia sa zaoberali vnútornými dimenziami konfliktov (puče, občianske vojny, revolúcie a pod.) a teoretici medzinárodných vzťahov vonkajšími (medzištátne vojny, blokády, narúšanie hraníc a pod.). Po druhé, analýzy konfliktov sa pridŕžali funkčných delení aspektov a typov konfliktov do podkategórií na psychologické, ekonomické, politické konflikty a do rôznych úrovní analýzy. Tretí problém vidí Azar v tendencii sústrediť sa len na otvorený a násilný konflikt a ignorovať skrytý, latentný a nenásilný konflikt. S tým súviselo popisovanie priebehu konfliktu cyklicky, kedy ukončenie konfliktu znamenalo mier.

 

Azar poukazuje na to, že pri súčasných konfliktoch sa stierajú rozdiely a hranice medzi vnútornými a vonkajšími aspektmi a aktérmi. Z toho vyplýva, že pri analýzach treba brať do úvahy mnohonásobne viac faktorov a počítať s tým, že v priebehu konfliktu sa menia ciele aktérov, ale aj samotní aktéri, a teda sa nedá presne vymedziť počiatok a koniec konfliktu.

 

Jeho pomenovanie „chronický“ konflikt opisuje súčasnú situáciu, kedy zdroje konfliktov nemožno hľadať medzi krajinami, ale v siločiarach medzi (z angl. across) nimi (Ramsbotham, 2005).

 

Azar pomenúva štyri hlavné podmienky vzniku chronického sociálneho konfliktu: kolektívny obsah (z angl. communal content), odoprenie ľudských potrieb (z angl. deprivation of human needs), vláda a rola štátu a medzinárodné väzby.

 

Kolektívny obsah vychádza z poznania, že najzákladnejšou jednotkou analýzy takéhoto konfliktu je „identická skupina“ (z angl. identity group) – náboženská, etnická, rasová, kultúrna a iné. Základom problému v chronických konfliktoch je práve vzťah identických skupín a štátu a to ako sú individuálne záujmy a potreby sprostredkované cez členstvo v sociálnej skupine (Azar tu myslí sociálne potreby jednotlivca, a to bezpečnosť, identitu, uznanie a iné). Koloniálne nadvlády, riadiace sa heslom rozdeľuj a panuj, zanechali v mnohých krajinách dedičstvo rozdrobenej multikomunitnej spoločnosti.

 

Tým že sa k vláde dostane jedna skupina alebo koalícia niekoľkých skupín, potreby ostatných skupín sú potláčané a to vedie k fragmentácií spoločnosti a konfliktom. Kladúc dôraz na potreby jednotlivca, práve v ich odňatí vidí Azar základný zdroj vzniku chronických konfliktov. Na rozdiel od záujmov, potreby sú ontologické[2] a neprevoditeľné, takže ak autority nie sú schopné napraviť krivdy v spoločnosti spôsobené odoprením potrieb politických, bezpečnostných a rozvojových, konflikt bude intenzívny, krutý, až iracionálny.

 

Azar tvrdí, že skupiny, ktoré sa snažia získať späť tieto tri základné potreby prostredníctvom konfliktu, sa vlastne snažia o zmenu v štruktúre spoločnosti. Vo svete, kde štát má autoritu a právo použiť silu, keď je to potrebné na riadenie spoločnosti, vláda a štát zohrávajú dôležitú úlohu pri uspokojovaní alebo neuspokojovaní sociálnych potrieb jednotlivcov a identických skupín. Chronické sociálne konflikty sú charakteristické pre krajiny, kde je krehká, parochiálna[3 ]a autokratická vládna moc, ktorá nedokáže zabezpečiť základné ľudské potreby. Takéto vládne zriadenia  trpia „krízou legitimity“ a aby boli potreby ľudí uspokojené, je potrebná zmena vlády. Medzinárodné ekonomické a politické väzby zvyknú ovplyvňovať politiku slabých štátov, ktoré sú často zapojené do chronického konfliktu (Ramsbotham, 2005).

 

Miall (2004) používa Azarov model na vysvetlenie vzniku a modifikácie chronického sociálneho konfliktu (Príloha C). Keď čítame diagram zľava doprava, môžeme pochopiť formovanie konfliktu. Začína sa formovať v historickom kontexte a odoprením základných ľudských potrieb, takisto cez roly, ktoré zohráva štát, armáda a medzinárodné a ekonomické väzby v politike. Ak sa štát a komunálne skupiny (z angl. communal groups) rozhodnú pre utláčanie a násilnú vzburu, konflikt sa môže stať deštruktívnym. Ak čítame tabuľku sprava doľava, vidíme, že deštruktívny konflikt potom vyústi do ešte viac závislej a vykorisťovateľskej formy rozvoja, narušenej formy vládnutia a zmilitarizovanej formy politiky.

 

Na druhej strane, ak spoločnosť a štát majú dostatočnú kapacitu, ak politika nie je príliš zmilitarizovaná a ak krajiny nachádzajú podporu v medzinárodnom spoločenstve, štáty si možno zvolia prispôsobenie sa a komunálne skupiny politickú a nie násilnú konfrontáciu.

 

 

Miall (2004) zdôrazňuje potrebu rekonceptualizácie teórií o konfliktoch, pretože, ako tvrdí, v posledných rokoch došlo k trom zásadným zmenám v štruktúre konfliktov. V prvom rade, súčasné násilné konflikty sú z pohľadu moci a pozície strán asymetrické. Za druhé, veľké množstvo súčasných konfliktov sa dá kategorizovať ako „chronické“ (viď Azarov model) konflikty, ktoré prechádzajú opakovane násilím, čím sa narúšajú predošlé modely zobrazujúce konflikt v čase zvonovou krivkou alebo cyklicky. Po tretie, chronické konflikty deformujú spoločnosť, ekonomiku a náboženstvo v regiónoch, ktoré postihujú. To si vyžaduje komplexné zasahovanie do konfliktu, ktorý je ovplyvnený na jednej strane miestnymi spormi a na druhej globálnymi faktormi akými sú obchodovanie so zbraňami alebo podpora režimov alebo rebelov v iných štátoch.
Miall identifikuje tri školy, ktoré predstavujú nielen tri prístupy, ale aj tri koncepty nazerania na konflikt.

 

Riadenie konfliktu (z angl. conflict management) vníma konflikt ako nevyhnutný dôsledok rozdielov medzi hodnotami a záujmami vnútri komunít a medzi komunitami. Tieto rozdiely pochádzajú z historických a inštitucionálnych vzťahov a rozdelenia moci vnútri a medzi komunitami. Z pohľadu tohto teoretického prístupu by sme sa mali zamerať na činnosti, ktoré vedú k obmedzeniu, zmierneniu a potlačeniu otvoreného konfliktu. Keďže vyriešenie konflikt je tu vnímané ako nerealistické, ide hlavne o jeho riadenie a snahu dostať konflikt pod kontrolu. Je teda potrebné zvoliť správny druh intervencie. Veľkú rolu môžu zohrať práve silní aktéri, ktorí majú moc a prostriedky, aby vyvinuli tlak na sporiace sa strany a prinútili ich tak k urovnaniu sporu. Ide o konštruktívne riešenie konfliktu a nájdenie spôsobu ako primäť strany ku konštruktívnej spolupráci.

 

Riešenie konfliktu (z angl. conflict resolution) ako teória odmieta vnímanie konfliktu z pohľadu politiky sily, naopak tvrdí, že v štrukturálnych a kultúrnych konfliktoch ľudia nie sú schopní a ochotní ustúpiť zo svojich základných potrieb. Podľa tejto teórie je možné konflikt prekonať (z angl. transcend), ak sporiacim sa stranám pomôžeme analyzovať, pozerať sa kriticky na, preskúmať a preformulovať ich pozície a záujmy. Prístup riešenia konfliktu tak presadzuje intervenciu kvalifikovaných tretích strán, ktoré však nemajú vo svojich rukách takú moc ako silné štáty. Tretie strany by mali spolupracovať neoficiálne s jednotlivými stranami konfliktu s cieľom podnietiť nové myslenie a nové vzťahy. „Tento proces sa [tak] sústreďuje skôr na vzťahy medzi stranami ako na obsah konkrétneho výsledku“ (Mischnik, 2006, s. 57). Ide o spôsob, ako prejsť z deštruktívneho zero-sum usporiadania ku konštruktívnemu výslednému positive-sum usporiadaniu (Miall, 2004).

 

Transformácia konfliktov (z angl. conflict transformation) je proces, ktorý spája a transformuje vzťahy, záujmy, a ak je to nevyhnutné, aj samotné zloženie spoločnosti, ktorá podporuje pokračovanie násilného konfliktu. Konštruktívny konflikt je vnímaný ako katalyzátor zmeny. Teoretici transformácie konfliktov chápu ľudí vnútri komunít, ktoré boli zasiahnuté konfliktom a aktérov zvonka ako rovnocenné časti skladačky, ktoré majú svoje úlohy v procese peacebuilding. Zdôrazňujú podporu pre skupiny vnútri spoločnosti namiesto mediácie tretích strán (Miall, 2004). Ako hovorí Lederach (In: Miall, 2004), tento prístup nevníma ľudí v konflikte a priori ako „problém“ a tretie strany ako „odpoveď“.

 

V súčasnosti môžeme pozorovať posun od intervencií tretích strán, ktoré sú primárne zodpovednosťou externých aktérov k zdôrazňovaniu úlohy vnútorných „tretích strán“ alebo domácich „peacemakers“. Pričom dôraz sa kladie na potrebu vybudovania kapacít pre mier vnútri spoločnosti a učenia sa z domácich kultúr ako riadiť konflikt trvalo udržateľným spôsobom. To však neznamená, že sa od intervencií tretích strán upúšťa. Oproti klasickej intervencii, kedy sa vonkajšie strany zameriavali hlavne na vstup do samotného konfliktu a tým ako umožniť, aby znepriatelené strany vyriešili konflikt nenásilnou cestou, sa však v súčasnosti pri intervenciách snažia vonkajší aktéri pozerať na konflikt z čo najširšej perspektívy, aby sa zvolili správne načasovanie a správny spôsob intervencie (Ramsbotham, 2005).

 

 

Najčastejšou formou intervencie v konfliktoch je mediácia, ktorá by mala uľahčiť proces negociácií medzi treťou stranou a stranami konfliktu. Mediácia je intervencia vykonávaná trénovanými a nestrannými sprostredkovateľmi (mediátormi), ktorých cieľom je sprostredkovať takú dohodu pojednávajúcu o kľúčových otázkach daného sporu, ktorá bude prijateľná pre všetky strany konfliktu.

 

V praxi sa dajú rozlíšiť individuálne a inštitucionálne motívy, ak sa niekto rozhodne prevziať na seba rolu mediátora. Na individuálnej rovine môže ísť o čin altruizmu, ale aj o zvýšenie vlastného ega a o materiálne zisky. Na inštitucionálnej rovine môže byť motívom zvýšenie prestíže štátu alebo roly OSN. Každopádne mediátor svojím účinkovaním v spore niečo získa, a to buď počas vykonávania úlohy sprostredkovateľa, napr. zlepšenie postavenia a vnímania krajiny, resp. organizácie alebo vo výslednej fáze, napr. presadenie bezpečnostných záujmov.

 

Internované osoby v Gruzínsku (internal-displacement.org)

Fisher vo svojej práci opisuje tri druhy mediátorov. Mediátor ako vytvárač vzťahov (Social network mediator) je určitým spôsobom spätý s jednou zo strán konfliktu. Takíto mediátori budú pociťovať záväzok podporovať a udržiavať harmonické vzťahy. Sú to zvyčajne starešinovia v určitej komunite, predstavitelia cirkvi, biznis partneri. Druhým typom sú autoritatívni mediátori, ktorý majú len formálny vzťah k jednotlivým stranám konfliktu a majú nad nimi istú mieru moci, avšak nevyužívajú ju na ovplyvnenie rozhodnutia o výsledku konfliktu. Takíto mediátori pochádzajú z vedúcich pozícií organizácií, alebo sú to predstavitelia silových štátov v medzinárodnej komunite. Poslednú skupinu tvoria nezávislí mediátori, ktorí sú profesionálne trénovaní na zabezpečenie nestranných objektívnych konzultácií.

 

Hlavnou úlohou mediátora je precízne zhodnotiť motívy jednotlivých strán zapojených v konflikte, ako aj autenticitu ich snáh dosiahnuť vzájomne prijateľnú dohodu a urovnanie vzťahov. Pretože úloha sprostredkovateľa je veľmi špecifická, musí mať mediátor plnú dôveru všetkých strán konfliktu, aby sa mohlo dospieť k úspešnému výsledku. Mediátor preto musí pochopiť argumenty a pozície jednotlivých strán v konflikte, sporné otázky, ktoré ich rozdeľujú, úlohu samotného negociačného procesu a širšiu sieť, v ktorej je tento proces ukotvený.

 

Fisher a Loraleigh Keashly identifikujú šesť typológií mierových intervencií:

• Zmierenie (z angl. Conciliation) - dôveryhodná tretia strana zabezpečí neformálnu komunikáciu medzi znepriatelenými stranami za účelom identifikovania sporných otázok, zníženia napätia a podpory priamej interakcie medzi stranami konfliktu, zvyčajne formou vyjednávaní (negociácií).

• Konzultácie (z angl. Consultation) – tretia strana pracuje na uľahčení procesu riešenia problémových bodov konfliktu cez komunikáciu a analýzu, pričom využíva skúsenosti spojené s chápaním medziľudských vzťahov a sociálno-vedeckého chápania dynamiky konfliktu.

• Teoretická mediácia (z angl. Pure mediation) – tretia strana sa snaží zjednodušiť tvorbu vyjednávaného zmierenia pomocou argumentácie, presviedčania, efektívnej kontroly informácií a navrhovania alternatív.

• Nátlaková mediácia (z angl. Power Mediation) – je spojením teoretickej mediácie s využívaním rôznych druhov pák a nátlaku vo forme „carrots and sticks“, tzn. sľúbených odmien alebo výstražných potrestaní. Tento typ môže vyžadovať od tretej strany, aby prebrala na seba úlohu pozorovateľa a garanta vyjednanej dohody.

• Arbitráž (z angl. Arbitration) – tretia strana predloží svoje stanovisko po zvážení individuálnych zásluh znepriatelených strán.  Na jeho základe sú obe strany prinútené prijať návrh urovnania tretej strany, ktoré sa tým považuje za čestné a spravodlivé.

• Udržiavanie mieru (z angl. Peacekeeping) – tretia strana zabezpečí prítomnosť vojenského personálu, ktorý monitoruje prímerie alebo dohodnutý stav medzi jednotlivými stranami konfliktu. Vojenský personál môže spolupracovať s civilnými zložkami, aby situáciu v konfliktných zónach navrátili do normálneho stavu. Civilné zložky sa môžu spolupodieľať na správe rozhodovacieho procesu v krajine, napr. volieb.

Fisher rozlišuje vo svojom tzv. „Contingency model“ štyri úrovne konfliktu a potrebné intervencie tretej strany v každej fáze:

• Diskusia (z angl. Discussion) – strany konfliktu v tejto fáze udržiavajú úctivé vzájomné vzťahy a spoločne sa snažia dosiahnuť zisk na základe spoločných objektívnych záujmov. Váhajú so vstupom do negociačného procesu, Fisher v tejto fáze navrhuje využiť metódu zmierenia, ktorá sa zaoberá jednoduchšími spornými otázkami, rozdielnym vnímaním konfliktu a emóciami znepriatelených strán.

• Polarizácia (z angl. Polarization) – vzťah medzi stranami sa začína zhoršovať a na povrch prenikajú negatívne vnímania (stereotypy) a pocity (hostilita). V tejto fáze by mali nastúpiť konzultácie. Ak je táto metóda intervencie úspešná a stranám sa podarí ujasniť si, ako vnímajú jedna druhú a pomôže zmierniť vzájomnú hostilitu, môžu sa znepriatelené strany pokúsiť o riešenie konfliktu pomocou teoretickej mediácie.

• Segregácia (z angl. Segregation) – v tejto fáze prevládajú subjektívne elementy vnímania protivníka, čo sa prejavuje vysokou mierou nedôvery a dešpektu voči druhej strane, vyhrážaním a obmedzením priamej komunikácie. Fisher v tejto fáze navrhuje použitie arbitráže  alebo nátlakovej mediácie, ktoré by nanútili dočasné zmierenie. Po urovnaní konfliktu by mohli nastúpiť konzultácie a ak sa situácia zlepší teoretická mediácia.

• Deštrukcia (z angl. Destruction) – posledná fáza, obe strany vnímajú svoju situáciu ako beznádejnú, obávajú sa o samotné prežitie. V tejto fáze by sa podľa Fishera mali nasadiť vojenské sily na udržiavanie mieru, aby oddelili od seba súperiace strany. Taktiež by sa mala použiť arbitráž a nátlaková mediácia, aby sa udržali pod kontrolou počiatočné prejavy agresie. Musí sa nasadiť hlbšia forma konzultácií na vypracovanie detailnejšej analýzy konfliktov, čím by sa malo prejsť k zmiereniu oboch strán, aby si obe strany uvedomili, ako dospeli do tejto, podľa nich, bezvýchodiskovej situácie.

Praktiky zmierenia, oboch druhov mediácií a arbitráže zaraďuje Miall do sféry peacemaking a konzultácie do oblasti peacebuilding.

 

 

 

Transformácia konfliktu v sebe zahrnuje veľké množstvo aktérov. Miall (2004) aktérov zaraďuje do štyroch hlavných skupín na základe ich pozície moci a praktík, ktoré pri transformácii využívajú.

 

Štáty a medzivládne organizácie, ktoré zaraďujeme do Track I., patria medzi najvplyvnejších aktérov. Ich rozhodnutia a konanie zasahuje strany konfliktu priamo a navyše ich konanie je pod drobnohľadom verejnosti. OSN ako najdôležitejšia medzivládna organizácia vstúpila do 90. rokov s koncepciou Agendy pre mier, ktorú inicioval Butrus Butrus-Ghálí. Tento model doteraz slúži ako základ činnosti OSN zameranej na budovanie mieru vo svete. Agenda pre mier sa opiera o vojenské opatrenia, ktoré majú slúžiť na demilitarizáciu a odzbrojenie, ústavné opatrenia zabezpečenia volieb a vybudovania prechodnej vlády, vládne opatrenia podporovania občianskej spoločnosti a infraštruktúry a opatrenia dbajúce na ľudské práva, t.j. návrat utečencov, a obnova vojnou zničenej infraštruktúry.

 

Francúzsky minister zahraničných vecí Bernard Kouchner v zničenom Gori (blogs.denverpost.com)

Druhú skupinu tvoria rozvojové a humanitárne organizácie, ktoré sa snažia v niektorých prípadoch odpovedať priamo na akútne potreby krajín postihnutých konfliktom, cielenými programami zameranými na budovanie mieru. Inokedy sprostredkúvajú pomoc na priame zmiernenie konfliktu, (napr. v prípade donormi podporovaných utečencov v Somálsku s cieľom znížiť nespokojnosť s politicky nestabilnou oblasťou). Najväčšiu pozornosť teoretikov transformácie konfliktov, však, dostávajú INGOs (medzinárodné mimovládne organizácie MVO), patriace do Track II diplomacie, ktoré advokujú trvalo udržateľné zapojenie sa do činností v konfliktnej oblasti v dlhodobom časovom horizonte. Ich aktivity zahrnujú podporu a udržiavanie miestnych skupín a sociálnych hnutí, posilnenie kľúčových aktérov, spoločenský rozvoj, tréning miestnych organizácií a ďalšie. Poslednou a kľúčovou skupinou sú aktéri priamo zúčastnení v konflikte, pretože práve oni majú najväčšiu príležitosť a najväčšiu mieru zodpovednosti za transformáciu vlastného konfliktu.

 

 

John Paul Lederach rozlišuje tri úrovne populácie v krajine vo svojej pyramíde aktérov v konflikte. Najvyšší stupeň, pomyselnú špičku pyramídy tvoria štátni predstavitelia, vojenskí, policajní, náboženskí a iní lídri s vysokou viditeľnosťou. Rešpektovaní lídri v rôznych sektoroch spoločnosti sa nachádzajú v strede pyramídy. Patria sem etnickí, náboženskí lídri, akademici, učitelia, lídri NGOs, novinári, médiá a odboroví lídri. Najväčšiu časť pyramídy vytvárajú grassroots komunity a ich miestni lídri, starešinovia, ale aj komunitní pracovníci, ženské a mládežnícke skupiny, zdravotníci a iní.

 

Táto populácia, ktorá tvorí základ (z angl. grassroot) spoločnosti, prežíva najintenzívnejšie dôsledky násilného konfliktu. Avšak, aj keď miestni lídri majú len malú moc na to, aby sa im podarilo zmeniť rozhodnutia na najvyššej úrovni, sú dôležití pri budovaní infraštruktúry pre občiansku politickú účasť na miestnej úrovni. Títo lídri, sú preto dôležití pri vytváraní participatívnej občianskej spoločnosti v post-konfliktnej fáze, a preto sa aj najnovšie koncepcie transformácie konfliktov zameriavajú práve na túto skupinu aktérov konfliktu, čím sa dáva väčší dôraz na Track III diplomaciu.

 

Lederachova štruktúra spoločnosti poukazuje na nutnosť fungovania komunikácie nielen horizontálne medzi predstaviteľmi znepriatelených strán, ktorí sú zapojení do procesu peacemaking, ale aj vertikálne, medzi týmito tromi stupňami rozhodovacieho procesu vnútri krajiny. Návrhy riešení, ktoré prichádzajú ako imperatívy zhora a neberú ohľad na riešenie problémov a krívd občanov krajiny, nemajú žiadny základ v spoločnosti. Aktéri na každom stupni pyramídy musia prijať mier ako riešenie, aby sa mohli efektívne dohodnúť a implementovať mierové zmluvy. Treba však myslieť na to, že každá z týchto skupín vníma konflikt rozdielne a bojuje s rozličnými problémami, čo záleží na tom do akej miery ich postihol násilný konflikt.

 

Ľudia na grassroots úrovni budú pravdepodobne potrebovať psychologické programy, ktoré sa sústredia na liečenie traumy zažitej ako dôsledok konfliktu, alebo programy na pomoc ľuďom v oblastiam postihnutých konfliktom, najvyšší lídri krajiny zas povzbudenie ku kompromisu a spoločnému cieľu a vízii. Lederach prikladá veľmi dôležitú úlohu stredným lídrom ako komunikačnému spojivu medzi grassroots obyvateľstvom a politickými a vojenskými elitami krajiny. Podľa neho by mohli zabezpečiť, aby potreby ľudí boli vypočuté a aby sa rozhodnutia lídrov dostali k občanom.

 

Na základe viacerých prípadov, s ktorými musia ľudskoprávne organizácie bojovať, môžeme povedať, že strední lídri v skutočnosti takúto moc veľa krát nemajú. Jedným z príkladov môže byť organizácia Scholars at Risk Network (SAR Akademici v ohrození), ktorá pomáha akademikom, čiže ľuďom, ktorých Lederach označuje za komunikačné prepojenie medzi elitami a grassroots, uniknúť pred utláčaním alebo väzením v ich vlastnej krajine. SAR im sprostredkúva miesto na univerzitách v USA a Európe, kde môžu bezpečne pokračovať vo svojej práci. Títo ľudia kvôli obhajobe demokracie a posilnenia občianskej spoločnosti v krajinách, ktoré sú sužované konfliktami (nielen násilnými), sú predstaviteľmi štátu vnímaní ako nepohodlní alebo nebezpeční pre stabilitu krajiny.

 

 

Termín Multi-Track diplomacy je úzko spojený s Lederachovou pyramídou aktérov v konflikte, pretože svojim viac úrovňovým prístupom k riešeniu konfliktu, opisuje úlohy aktérov v konflikte počas procesu conflict resolution. Aj keď existuje viacero modelov kategorizácie úrovní Multi-Track diplomacy[7], rozlíšenie medzi dvoma hlavnými úrovňami sa nemení. Track I predstavuje činnosť na najvyššej úrovni, ktorá zahrnuje oficiálne diplomatické aktivity vlád alebo vysokých predstaviteľov krajín, pričom Track II je označenie pre neoficiálne, skôr dlhodobé, aktivity predstaviteľov mimovládnych organizácií pri riešení konfliktov medzi štátmi.  Akési prepojenie alebo medzistupeň medzi Track I a Track II, tvorí Track 1, 5 diplomacy. Za predstaviteľa Track 1, 5 môžeme považovať Carter Center (Lassila, 2006). Carter Center, ako píše na svojej stránke [8], je síce mimovládnou organizáciou, avšak, s prístupom a dobrými vzťahmi so svetovými lídrami a odbornými znalosťami v oblasti mediácií, negociácií a peacebuilding, Carter Center vstupuje do procesu, keď zlyhávajú tradičné metódy conflict resolution a vypĺňa tak priestor medzi oficiálnou diplomatickou činnosťou a neoficiálnymi grassroots mierovými snahami.

 

 

Etnický konflikt je spôsobený kolektívnymi obavami z budúcnosti prežívanými cez minulosť (Vesna Pesic In: Lake, 2001). V takejto situácii, keď si etnické skupiny žijúce v rámci jednej krajiny nemôžu byť isté krokmi a zámermi druhej strany a majú obavy z preemptívneho použitia vojenskej sily, nastáva bezpečnostná dilema (z angl. security dilemma). Bezpečnostná dilema vzniká na základe zdieľaných vedomostí (Wendtova shared knowledge), ktoré sú akumulovanými poznatkami o historických aktoch danej skupiny, ich diplomatických gestách a účinkovaní v medzinárodnej sfére. Tieto zdieľané vedomosti potom formujú postoj jednej skupiny voči druhej a vytvára sa podhubie konfliktu (Lake, 2001). Ako už bolo v práci spomínané, latentný konflikt prepukne do otvoreného konfliktu ako reakcia na určitú spúšťaciu udalosť.

 

Brown (2001) identifikuje štyri hlavné faktory etnických a vnútorných konfliktov: štruktúrne, politické, ekonomické/sociálne a kultúrne.

 

Medzi štrukturálne faktory zaraďujeme slabé štátne štruktúry, vnútroštátne bezpečnostné záujmy a etnickú geografiu. Štáty môžu byť slabé od svojho vzniku, alebo moc štátnych štruktúr slabne v priebehu času. V takýchto štátoch posilňujú svoju moc kriminálne organizácie a prenikajú do všetkých štruktúr v spoločnosti. Hranice nie sú efektívne kontrolované a narastá cezhraničný pohyb milície, zbraní, drog, pašovaného tovaru, utečencov a migrantov. Ako príklady slabých štátnych šturktúr uvádza Afganistan a Kaukaz. Keď sú štáty slabé, individuálne skupiny vnútri slabých krajín cítia potrebu zabezpečiť si vlastnú obranu, pretože sa obávajú, že ostatné skupiny môžu predstavovať pre nich bezpečnostnú hrozbu.

 

Nakoniec, heterogénne krajiny, ktoré sú domovom pre etnické skupiny sú viac náchylné k etnickým konfliktom. Navyše, v krajinách, kde sú etnické skupiny roztrúsené pozdĺž hraníc, ako je to vo viacerých krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, je väčšia pravdepodobnosť odštiepeneckých hrozieb. Ak však dôjde k vojenskému konfliktu s odštiepeneckými skupinami, má skôr konvenčný charakter boja. Horowitz (1985), avšak poznamenáva, že skoro žiadne z odštiepeneckých alebo iredentistických hnutí nedosiahli svoje ciele. Horowitz upozorňuje na to, že pokým vznik odštiepeneckých hnutí závisí hlavne od vnútornej politiky štátu, jeho úspech záleží na medzinárodnej politike a rovnováhe medzi záujmami a silami, ktoré presahujú hranice jedného štátu. Výnimkou je odštiepenecké hnutie, ktorého cieľom je pripojenie k inej krajine.

 

Druhým dôležitým prvkom sú politické faktory, ktoré v sebe zahrnujú štyri elementy: diskriminujúce politické inštitúcie, uzavreté národné ideológie, politika medzi skupinami a politika elít. Za prvé, vnútorný konflikt vzniká, ak sa utláčanie a násilie stávajú bežnými politickými nástrojmi štátu, alebo ak sa krajina nachádza v prechodnej fáze k demokracii. Demokratizácia totiž so sebou prináša destabilizačné prvky pre predtým autoritatívne krajiny, aj keď z dlhodobého hľadiska ich prekonanie by mohlo viesť k stabilite krajiny.

 

Za druhé, v niektorých krajinách sú nacionalizmus a občianstvo úzko spojené a nie všetky skupiny, ktoré v danej krajine žijú, môžu užívať tie isté práva a výsady. Etnický nacionalizmus sa tak prejavuje v krajinách, ktoré sa nachádzajú v inštitučnom vákuu, tzn. ak inštitúcie padnú, ak nezabezpečujú pre obyvateľov základné ľudské potreby (viď Azarov model) a ak neexistuje vízia prijateľnej alternatívy. Po tretie, prepuknutie násilia závisí na politike medzi jednotlivými skupinami. Ku konfliktu dochádza ak ciele a zámery jednotlivých skupín sú navzájom nezlučiteľné a skupiny sú rozhodnuté a presvedčené o svojom úspechu. Po štvrté, etnický konflikt je často vyvolaný politickými elitami v časoch politických a ekonomických nepokojov, aby sa odpútala pozornosť od vnútorných problémov krajiny (Brown, 2001).

 

Medzi ekonomické a sociálne faktory patria ekonomické problémy krajiny, ako nezamestnanosť, inflácia, boj o zdroje, ktoré sú príčinami frustrácie v spoločnosti a môžu viesť k napätiu medzi jednotlivými skupinami. Ďalej sú to diskriminujúce ekonomické systémy, ktoré diskriminujú určité skupiny na základe príslušnosti k určitej triede alebo etniku. Tretím ekonomickým/sociálnym faktorom sú úskalia a problémy ekonomického rozvoja a modernizácie, ktoré môžu byť koreňom nestability a vnútorného konfliktu, pretože so sebou prinášajú niekoľko základných spoločenských zmien; napr. migrácia a urbanizácia môžu narušiť rodinný a sociálny systém a podkopať tak tradičné politické inštitúcie. Takisto očakávania občanov narastajú a ak nie sú splnené, môže to viesť k frustrácii spoločnosti.

 

Štvrtým faktorom, sú kultúrne faktory, ktoré sú zakorenené hlboko v povedomí ľudí a skladajú sa z kultúrnej diskriminácie voči minoritám a z vnímania vlastnej skupiny a ostatných z pohľadu histórie a mýtov, ktoré si skupiny o sebe a tých druhých vytvárajú a pestujú.

 

Bezprostredné faktory, ktoré prispievajú k vypuknutiu etnických konfliktov súvisia s eróziou štátnych štruktúr, čo môže byť spôsobené vnútornými problémami, svetovým vývojom (hospodárska kríza) alebo ich spojením. Spúšťačmi môžu byť vnútorné alebo vonkajšie masy alebo elity. Tu by som rada upozornila na dva z nich, ktoré Brown a kol. prisudzujú k problémom na Kaukaze. Prvým spúšťačom sú vonkajšie elity, ktoré úmyselne podnecujú konflikt v susedných štátoch pre vlastné politické, ekonomické alebo sociálne účely. Ako príklad Brown uvádza zasahovanie Ruska do záležitostí Gruzínska alebo Moldavska v 90-tych rokoch. Druhý typ, ktorý sa týka Gruzínska je na úrovni domácich elít. Tieto konflikty môžu byť spôsobené bojmi o moc občianskych lídrov (prípad Gruzínska) alebo náboženských (Nigéria). Vnútorné konflikty sú často krát spustené rozhodnutiami a činnosťou domácich elít a nie masovým nepokojom alebo nekontrolovateľnou formou domácej alebo regionálnej hystérie (Brown, 2001).

 

Ako píšu Lake a Rothchild (2001) medzinárodná intervencia je pravdepodobne nevyhnutná v etnických konfliktoch. Intervenciou sa môžu podporiť snahy miestnych lídrov vybudovať si znovu dôveru občanov. Intervencia môže taktiež viesť k implementácii nového etnického kontraktu zavedeného zvonka. Pri intervencii akéhokoľvek typu si však musíme uvedomiť, že etnické konflikty nemožno úplne vyriešiť, len riadiť (z angl. manage). Ak suverenita spočíva v ľuďoch, ľudia sa môžu rozhodnúť podlomiť všetky garancie dosiahnuté politikmi za rokovacím stolom (Przeworski v Lake, 2001).

 

Nenátlakové intervencie môžu primäť znepriatelené strany, aby sa riadili medzinárodnými normami. Nátlakové intervencie, môžu prinútiť bojujúce strany sadnúť si za rokovací stôl a mediácia môže tieto rokovania uľahčiť a zjednodušiť proces prijímania dohody a jej implementácie. Pri všetkých typoch intervencie je však dôležité pochopiť, že kľúčom k úspešnému riadeniu etnického konfliktu je dôveryhodnosť medzinárodného záväzku. Intervencie, ktoré časom pominú, môžu viac pokaziť ako keď tretia strana do konfliktu vôbec nevstúpi (Lake, 2001).

 

 

 

 

Rachel Clogg (2008) vo svojom článku na koniec smutne poznamenáva, že niekoľkoročná práca medzinárodných organizácií a lokálnych aktérov zameraná na budovanie dôvery medzi občanmi Gruzínska, Abcházska a Južného Osetska sa v priebehu piatich dní [augustovej vojny v roku 2008] vymazala a môže sa začať od samého začiatku. Na druhej strane si však myslím, že skúsenosti a poznatky, ktoré sa za skoro dve desaťročia nadobudli, poslúžia pri oživovaní conflict resolution v Gruzínsku, Južnom Osetsku a Abcházsku. V tejto časti práce by som chcela priblížiť prácu štátov a organizácii na úrovniach Track I a Track II diplomacie od prvých konfliktov v 90-tych rokoch 20. storočia dodnes. Obidva regióny majú síce rovnakú požiadavku nezávislosti, ktorú predkladajú na základe práva na sebaurčenie a etnických požiadaviek, avšak ich prípady sa od seba líšia.  

 

 

Autonómna oblasť Južné Osetsko sa nachádza v severnom Gruzínsku na hraniciach s Ruskom, oddelené od Severného Osetska pohorím Kaukaz. Väčšinu jeho obyvateľstva tvoria etnickí Osetínci a nachádza sa tu aj gruzínska menšina. Na základe ich historického pôvodu (Heerber, 2006) [9], Gruzínci nechcú udeliť Južnému Osetsku teritoriálnu autonómiu, pretože ako tvrdia, územie, ktoré obývajú, nie je ich historickým domovom.

 

Južné Osetsko, na rozdiel od Abcházska, nie je ekonomicky vyspelou oblasťou. Osetínci si toto uvedomujú, a preto sa snažia získať nezávislosť od Gruzínska a spojiť sa s Osetíncami, ktorí obývajú ekonomicky vyspelejšie Severné Osetsko[10] (Herrberg, 2006).

 

(globalsecurity.org)

Južné Osetsko je súčasťou Gruzínska od  roku 1921, kedy bolo vyhlásené za autonómnu oblasť v rámci Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky. V období perestroiky (1989-1991) začalo Gruzínsko presadzovať svoju politickú, kultúrnu a jazykovú autoritu na území Južného Osetska (Matveeva, 2002). Keď v septembri 1990 Populárny front Južného Osetska vyhlásil úplnú nezávislosť, ktorá bola následne v parlamente schválená, Gruzínsko toto rozhodnutie anulovalo a vyhlásilo stav ohrozenia. Sovietsky zväz vyhlásil rozhodnutia oboch strán za protiústavné a nariadil zastaviť akékoľvek vojenské akcie.

 

Gruzínsko rozkaz Moskvy neuposlúchlo, čo vyvolalo vojenský konflikt medzi Južným Osetskom, ktoré podporili vojenské zložky zo Severného Kaukazu, a Gruzínskom. Gruzínska armáda bola vyhnaná z Cchinvali. Lídri Gruzínska a Ruska  Ševarnadze a Jelcin, v roku 1992 podpísali dohodu o prímerí v Soči. Táto dohoda ustanovila Spoločnú riadiacu komisiu (JCC Joint control commission), ktorá by mala dohliadať na dodržiavanie prímeria. JCC je zložená z predstaviteľov Ruska, Gruzínska, Severného a Južného Osetska a OBSE. Spoločné mierové zložky (JPKF Joint Peacekeeping Forces) pozostávajú z gruzínskych, ruských a osetínskych jednotiek.

 

V apríli 1995 Conflict Management Group (CMG) sprostredkovala 1, 5 Track stretnutia medzi politickými predstaviteľmi a politickými lídrami. Projekt harvardskej CMG „Georgian-Ossetian Joint Brainstorming“ priniesol úžitok hlavne v low-key seminároch s externými odborníkmi a študijnými návštevami na tému teórií vyjednávania a riadenia konfliktov, ktoré organizovali od leta v roku 1995 spolu s Norwegian Refugee Council (NRC)[11] (Fitzgerald, 1995, Matveeva, 2002).

 

Gruzínski vojaci na ústupe (blogs.denverpost.com)

Vzťahy medzi Gruzínskom a Južným Osetskom znovu ochladli v roku 2004, keď zlyhal Saakašviliho plán poštvať Osetíncov proti svojim lídrom, ktorí, podľa neho, prežili len vďaka moci, ktorú získali pašovaním tovaru. Lídri Južného Osetska sa, podľa Herrberga (2006), utvrdili vo svojej viere, že Gruzínsko je hrozbou pre Južné Osetsko a ich jediným cieľom môže byť len nezávislosť. Južné Osetsko odmietlo mierový plán z roku 2005, v ktorom Saakašvili ponúkol Južnému Osetsku širokú mieru autonómie. V referende, ktoré sa konalo v roku 2006, sa Osetínci síce vyjadrili za nezávislosť, ale nebolo medzinárodne uznané (Herrberg, 2006).

 

 

Abcházska populácia[12] sa etnicky líši od Gruzíncov a ich odlišná etnická identita[13] je zakotvená v gruzínskej ústave a uznávaná (Herrberg, 2006). Narastajúci etnický nacionalizmus po páde ZSSR bol jedným z hlavných faktorov, ktoré prispeli k eskalácii napätia medzi Abcházskom a Gruzínskom, čo viedlo k vojne v rokoch 1992 až 1994. Ďalším faktorom bolo dedičstvo sovietskej národnostnej politiky. V roku 1921 získalo Gruzínsko a Abcházsko status nezávislej Sovietskej socialistickej republiky, v decembri toho istého roku sa Abcházsko spojilo na základe konfederačnej dohody s Gruzínskom. V roku 1925 bola prijatá ústava Abcházska, avšak o šesť rokov neskôr bol nezávislý status zrušený a Abcházsko sa stalo autonómnou republikou v rámci Gruzínska (Matveeva, 2002).

 

Po vyhlásení nezávislosti Gruzínska 9. apríla 1991 a úspešnom puči na prezidenta Gamsakhudriu v atmosfére politického chaosu bola v krajine prijatá ústava z roku 1921, v ktorej sa nehovorí o špeciálnom statuse pre Abcházsko. Abcházci sa, na druhej strane, odvolávali na ústavu z roku 1925, ktorá hovorí o federatívnom usporiadaní oboch krajín s rovnocenným postavením Abcházska a Gruzínska.

 

Misia EUMM (eumm.eu)

Nový prezident Ševardnadze odpovedal na federatívne, resp. konfederatívne nároky Abcházska vojenskou silou, ktorá však bola potlačená a Gruzínske vojská sa stiahli v septembri 1993. Okolo 300 000 osôb, z väčšiny etnickí Gruzínci, utieklo pred násilnosťami z vojnou zničených obydlí. Doteraz otázka internovaných osôb nie je vyriešená. 4. apríla 1994 bola podpísaná Dohoda štyroch strán o Dobrovoľnom navrátení utečencov a internovaných osôb. Dohoda o prímerí bola formálne ukotvená v tzv. Moskovskej dohode zo 14. mája 1994. Na základe Moskovskej dohody boli pozdĺž hraníc konfliktu rozmiestnené mierové jednotky SNŠ, tvorené len ruskými vojakmi pod dohľadom pozorovacej misie OSN v Gruzínsku (UNOMIG)14 (Herrberg, 2006, Wolleh, 2006, Matveeva, 2002).
 

 

 

V priebehu 90-tych rokov 20. storočia bolo Abcházsko nútené robiť ústupky, najprv pod nátlakom Ruska, ku ktorému sa neskôr pridali OSN a západné mocnosti. Moskva hrala v tomto procese dôležitú negociačnú úlohu. V roku 1994 OSN zahájila tzv. Ženevský proces vyjednávaní, ktorým predsedal osobitný poverenec Generálneho tajomníka OSN (SRSG Special Representative of Secretary General). Ženevský proces je séria stretnutí, ktorých cieľom je jednať o politických sporných otázkach medzi Abcházskom a Gruzínskom na multilaterálnej pôde s medzinárodnými mediátormi.  Rusko prebralo na seba úlohu negociátora medzi Gruzínskom a Abcházskom. Abcházsko čoskoro, na naliehanie Moskvy, odstúpilo z rokovaní a podarilo sa mu dosiahnuť[15] jeho požiadavku bilaterálnych rokovaní so sídlom v Moskve namiesto Ženevy pod dohľadom Ruska. Rusko bolo navyše prijaté do skupiny západných krajín “Priatelia Gruzínska” (FOG Friends of Georgia)[16]. 

 

V roku 1997 podpísali Ševardnadze a Ardzinba, vtedajší prezident Abcházska, v Tbilisi dohodu o zrieknutí sa použitia sily. V tom istom roku sa rumunský diplomat Liviu Bota, zo svojej pozície osobitného poverenca Generálneho tajomníka OSN, rozhodol oživiť Ženevský proces. Tieto stretnutia viedli k založeniu Koordinačnej rady, ktorá sa stala kľúčovou negociačnou platformou v rokoch 1997 - 2001[17] pre snahy urovnať Gruzínsko-abcházsky konflikt, a v ktorej zohráva Rusko úlohu facilitátora. Na čele rady je SRSG a zastúpení sú aj “Priatelia generálneho tajomníka pre Gruzínsko” (Profiles, 1999)[18] a OBSE. Koordinačná rada má tri pracovné skupiny, ktoré sa zaoberajú zabránením obnovenia násilného konfliktu, návratom internovaných osôb a ekonomickou obnovou.

 

Po roku 1999, keď sa v Abcházsku konalo referendum o nezávislosti, odmietla abcházska strana zapájať sa aktívne do diplomatických rozhovorov, ktoré navrhujú autonómiu pre tento región. V marci 2001 SRSG Dieter Boden predložil osem bodový návrh na riešenie konfliktu medzi Gruzínskom a Abcházskom. Bodenov dokument, ako sa odvtedy nazýva, predpokladá rozdelenie kompetencií na základe federálneho princípu. Pri presadzovaní návrhu spolupracoval aj s Koordinačnou radou a Skupinou priateľov. (Herrberg, 2006, Matveeva, 2002, Wolleh, 2006, Socor, 2004).

 

Na stretnutí v Soči v marci 2003 podľa Socora (2004) Putin dotlačil Ševardnadzeho, vtedajšieho gruzínskeho prezidenta, aby založil tzv. proces Soči, čiže gruzínsko-abcházsko-ruské pracovné skupiny pre confidence-building, návrat utečencov a ekonomickú obnovu. Soči proces predstavuje krok späť od multilaterálneho k bilaterálnemu formátu, ktorý nechal Gruzínsko, aby sa vysporiadalo samé s Abcházskom a Ruskom. Tento posun tak podkopal argument Gruzínska, že Ženevský proces bol jediný formát pre komplexné urovnanie konfliktu (Socor, 2004).

 

V júni 2006 (13. – 14.) sa v Suchum(i)[19] uskutočnilo stretnutie prezidentov medzinárodne neuznávaných entít Abcházska (Sergej Bagapš), Južného Osetska (Eduard Kokojty) a Podnesterska (Igor Smirnov), ktoré bolo iniciované Ruskou federáciou. Toto stretnutie sa konalo v rovnakom čase ako petrohradské stretnutie prezidentov Vladimira Putina a Michaila Saakašviliho, ktoré však neprinieslo žiadny pokrok v riešení hlavných problémov medzi Ruskom a Gruzínskom (Korba, 2006).

 

Na stretnutí v abcházskom Suchum(i) boli prijaté dva dokumenty. Spoločná deklarácia o všeobecných princípoch vzájomných vzťahov, „v ktorom sa predstavitelia neuznaných režimov prihlásili k dvom kľúčovým cieľom. Prvým je presadenie práva na sebaurčenie na základe všeľudového hlasovania a druhým je politické riešenie existujúcich konfliktov prostredníctvom dosiahnutia nezávislosti od Gruzínska a Moldavska.“ (Korba, 2006, s. 4) Prijatím deklarácie založili následne Spoločenstvo za demokraciu a práva národov.

 

Druhým dokumentom je Spoločné vyhlásenie o neprípustnosti zmeny formátu mierových operácií v konfliktných zónach. V tomto vyhlásení označujú Ruskú federáciu za jediného garanta mieru a stability v regióne a vyjadrujú sa zásadne proti pripojeniu iných štátov a medzinárodných organizácií k ruským mierovým jednotkám. Týmto vyhlásením pristupujú taktiež všetky tri strany k vytvoreniu spoločných mierových síl. (Korba, 2006).

 

V súvislosti s týmito vyhláseniami je dôležité upozorniť na podmienky, ktoré by podľa medzinárodného práva mali spĺňať entity, ktoré sa odvolávajú na právo sebaurčenia pri ich snahách o nezávislosť. Je potrebné si na začiatok uvedomiť, že sebaurčenie nezahrnuje automatické právo secesie (Herrberg, 2006).

 

Ak by sme aj pomenovali obyvateľov Abcházska a Južného Osetska ako “ľud”, musíme sa od takéhoto abstraktného pomenovania preniesť na reálne nazeranie na to, aké efektívne alebo reálne sú Abcházsko a Južné Osetsko ako jednotky sebaurčenia. Tu je dôležité uvedomiť si tri otázky.

 

Prvou je problém územného rozptýlenia obyvateľov, keď konflikt v roku 1992 viedol k hromadnému presunu (okolo 300 000 ľudí) ne-abcházskeho obyvateľstva do Gruzínska, čím sa zmenilo etnické zloženie obyvateľstva. Z pôvodných 18%, stúpol počet etnických Abcházcov v Abcházsku skoro na 50%. Právo na sebaurčenie je úzko spojené so spravodlivosťou a rovnosťou medzi väčšinovým a menšinovým obyvateľstvom. Ak spojíme status abcházskej populácie “národ” ku právu na kontrolu územia teraz definovaného ako Abcházsko v situácii, keď značná časť obyvateľstva bola odtiaľ vyhnaná do exilu, odobrili by sa tým činy páchané v minulosti a protirečilo by to podstate práva na sebaurčenie, ktoré má brať do úvahy spravodlivé riešenie tak pre Abcházcov ako pre iné etniká.

 

Druhým problémom sú plebiscity, ktoré sa konali v oboch odštiepeneckých regiónoch. Občania síce v týchto referendách vyjadrili svoju podporu myšlienke nezávislosti, ale neboli medzinárodne monitorované a ani uznané. Aj keď ľudia vyjadria svoju vôľu secesie, neznamená to, že majú právo na secesiu.

 

Tretím problémom je samotná efektivita oboch územných jednotiek. Medzinárodní pozorovatelia sa domnievajú, že nezávislosť, o ktorú sa Abcházsko a Južné Osetsko usiluje, nesmeruje k vytvoreniu suverénneho štátu, ale v skutočnosti tieto jednotky by sa stali do určitej miery politicky, vojensky a ekonomicky závislé na, alebo časťou, Ruskej Federácie. Medzinárodné právo však neuznáva “nezávislosť” pre účely štátnosti v prípadoch, kedy je dané územie pod dlhodobou zahraničnou dominanciou alebo kontrolou (Herrberg, 2006).

 

V júni 2006 predložilo Gruzínsko svoj návrh riešenia konfliktu medzi Gruzínskom a Abcházskom, v ktorom ponúka širokú mieru autonómie pre Abcházsko a zastúpenie vo všetkých odvetviach gruzínskej vlády. Zároveň týmto plánom, ktorý Gruzínsko považuje za “cestovnú mapu” pre trvalé riešenie konfliktu, odmietlo mierový plán “Kľúč k budúcnosti”, ktorý Abcházsko ponúklo v apríli toho istého roku, pretože v ňom požadovalo nezávislosť od Gruzínska.

 

O dva roky neskôr, v marci 2008 predstavilo Gruzínsko nový mierový plán, ktorý sa líšil od toho predchádzajúceho hlavne myšlienkou vytvorenia voľných ekonomických zón v regiónoch odštiepeneckého Abcházska, Očamčarie a Gali. Taktiež v tomto pláne ponúka Gruzínsko Abcházsku post viceprezidenta Gruzínska (Tbilisi Delays Abkhaz..., 2006, Tbilisi Unveils Principles..., 2006, Saakashvili Outlines..., 2008). Ani jeden mierový plán sa nestretol s obojstranným prijatím.

 

16. apríla 2008 nadviazalo Rusko oficiálne styky s Abcházskom a Južným Osetskom. Podľa vyjadrenia ruského ministerstva zahraničných vecí by Gruzínsko tento krok nemalo chápať tak, že Rusko je naklonené konfrontácii s Gruzínskom, ale tak že je to v prospech zrušenia všetkých sankcií a obmedzení, ktoré bránia socio-ekonomickému rozvoju v regióne. Pritom sa odvoláva na to, že prehlbovanie ekonomickej spolupráce s Abcházskom je v súlade s rezolúciou OSN 1808 z 15. apríla 2008 (Russia Moves..., 2008).

 

26. augusta 2008 podpísal ruský prezident Medvedev dekréty, ktorými uznal nezávislosť odštiepeneckých regiónov Južného Osetska a Abcházska (Russia recognizes..., 2008).

 

 

Bruno Coppieters (2007) hovorí o štyroch cieľoch conflict resolution Európskej únie v Gruzínsku, pričom zdôrazňuje, že každý z cieľov si vyžaduje iné načasovanie a iné časové rozpätie.

 

Prvým cieľom je zabránenie konfliktu (z angl. conflict prevention). Je dôležité vyvíjať snahy, aby nezlučiteľnosť postojov neprerástla do eskalácie konfliktu a do otvoreného násilia. Druhým je conflict transformation, ktorá je najdlhšou etapou riešenia konfliktu, pretože si vyžaduje aktivity zamerané na zmenšenie rozdielnosti postojov jednotlivých strán a externých aktérov. Tretím cieľom je medzinárodný conflict management, pomocou ktorého bude možné vytvárať tlak na zúčastnené strany alebo sa podarí zmeniť rovnováhu síl medzi nimi. Štvrtým cieľom je samotné urovnanie konfliktu prostredníctvom medzinárodnej mediácie, pomocou ktorej by sa malo čo najskôr dospieť k dohode o statuse odštiepeneckých regiónov.

 

Coppetiers poznamenáva, že existuje viacero modelov federatívneho usporiadania, avšak kľúčovým je vždy rozdelenie moci, ktoré bude prijateľné pre obe strany. A preto Coppetiers odmieta riešenie nanútené zvonka a obhajuje riešenie, ku ktorému dospejú obe strany na základe dialógu pod záštitou medzinárodného spoločenstva, ktorého úlohou je ponúknuť alternatívy.
Európska únia je zapojená do riešenia konfliktov v Gruzínsku cez viacero inštitúcií.

 

Zničené Gori (blogs.denverpost.com)

Európska komisia (EK) podporuje iniciatívy conflict resolution od roku 1990. Delegácia Európskej komisie operuje v Tbilisi od roku 1995. EK aktívne podporuje projekty ekonomickej rehabilitácie a budovania dôvery medzi obyvateľmi poznačenými konfliktami v Gruzínsko-abcházskej a Gruzínsko-osetskej zóne konfliktu. EK financovala projekty, ktoré sa zameriavali na zlepšovanie podmienok bývania ľudí postihnutých konfliktom a vytváranie podmienok pre návrat internovaných osôb. Takisto finančne podporovala projekty na podporu konštruktívneho dialógu medzi sociálnymi skupinami z Gruzínska, Abcházska a Južného Osetska (pozri Príloha I a J). Európska komisia je najväčším donorom v regiónoch Južné Osetsko a Abcházsko.

 

Po vojne v auguste 2008 EK ešte zvýšila svoju podporu obetiam konfliktu. Tá zahrnuje potreby (útulky, strava, psycho-sociálna podpora)  nových internovaných osôb a internovaných osôb z prvého konfliktu, v tých oblastiach, kde to bolo možné a potreby miestneho obyvateľstva vnútri oblastí postihnutých vojnou. Humanitárnu pomoc a projetky dočasných bytov pre internované osoby financuje EK cez agentúry OSN rôzne NGOs, na projekty dlhodobej výstavby vymedzila 10 miliónov eur, v roku 2009 to bude 51, 5 miliónov eur na podobné projekty.

 

Európska Komisia zvolala Donorskú konferenciu, ktorá sa konala 22. októbra 2008. Na nej bola prisľúbená finančná podpora pre Gruzínsko vo výške 4, 5 miliardy dolárov20 (EK prisľúbila 500 miliónov eur na roky 2008-2010). Dodatočne 6 miliónov eur z Nástroja Európskej susednej politiky (ENPI European Neighborhood Policy Instrument)  bolo umiestnených pre conflict resolution v roku 2008 na podporu ďalších potrieb internovaných osôb (Overview..., 2009).

 

 

EUMM monitoruje implementáciu mierových dohôd z 12. augusta a 8. septembra 2008 oboma stranami. Jedným z dôležitých krokov bolo stiahnutie ruských vojenských zložiek z priľahlých území pri Južnom Osetsku a Abcházsku. EUMM taktiež monitoruje preberanie výkonnej moci gruzínskou políciou v týchto oblastiach.

 

EUMM má štyri hlavné ciele na území Gruzínska. Prvým je stabilizácia, ktorú vykonáva cez monitoring implementácie mierových dohôd, čo v sebe zahŕňa aj prípady porušovania ľudských práv a medzinárodného humanitárneho práva. Druhým cieľom stratégie EUMM je normalizácia, pod ktorú spadá monitoring a analýza situácie v oblastiach vlády, práva, bezpečnosti dopravy, verejného poriadku, energie, infraštruktúry a internovaných osôb. Medzi najväčšie výzvy misie patria snahy o vybudovanie dôvery medzi stranami konfliktu cez nadväzovanie spolupráce a mediáciu. EUMM verí, že z pozície neutrálneho aktéra môže uľahčiť tento proces. Poslednou úlohou je informovanie vlád Európskej únie o situácii na mieste v Gruzínsku (EUMM´s Mandate, 2009).

 

Úrad Osobitného vyslanca Európskej únie (EUSR European Union Special Representative) pre oblasť Južného Kaukazu, ktorým je v súčasnosti Peter Semneby, bol založený 20. Februára 2006. EUSR zodpovedá Rade EÚ.

 

Mandát EUSR zahrnuje viacero cieľov v krajinách Južného Kaukazu, t.j. v Arménsku, Azerbajdžane a Gruzínsku. Patria medzi ne pomoc všetkým trom krajinám pri vykonávaní ekonomických a politických reforiem, podieľanie sa na prevencii konfliktov v regióne a mierovom urovnaní konfliktov, pričom presadzuje návrat internovaných osôb a utečencov, a v neposlednom rade je to podpora spolupráce medzi štátmi Južného Kaukazu v otázkach ekonomického rozvoja, energetiky a dopravnej infraštruktúry.

 

Štáb EUSR tvoria dvaja poradcovia so sídlom v Bruseli, jeden politický poradca v každej z troch krajín a Pohraničný podporný tím v Tbilisi (Border Support Team in Tbilisi) (EU Special..., 2009).

 

25. septembra bol vymenovaný do úradu Špeciálneho vyslanca EÚ pre krízu v Gruzínsku Pierre Morel a jeho mandát bol obnovený 16. februára 2009 [21]. Jeho úlohou bude asistovať  pri pripravovaní medzinárodných rozhovorov, ktoré sa budú konať na základe plánu urovnania konfliktu prijatého 12. augusta 2008 a pomôcť pri ustanovení a reprezentovaní pozície EÚ na týchto rozhovoroch. Taktiež do jeho mandátu spadá podopora implementácie dohody z 8. Septembra 2008 prijatej v Moskve a Tbilisi a dohody z 12. augusta 2008, ktoré stanovili mierové podmienky po augustovej vojne medzi Ruskom a Gruzínskom. (EU Special... 2009).

 

 

 

Misia OBSE v Gruzínsku bola založená v roku 1992 a bola vedúcim aktérom v riešení konfliktu v Južnom Osetsku. Od roku 1992 sa rozsah jej aktivít rozšíril a v súčasnosti môžeme hovoriť o štyroch hlavných dimenziách mandátu misie. Prvou je politicko-vojenská dimenzia bezpečnosti, ktorej súčasťou je päť druhov aktivít. Za prvé, vykonáva aktivity v oblasti conflict resolution. Od roku 1992, kedy sa stala súčasťou JCC dohodou zo Soči, a predĺžením jej mandátu v roku 1994, podporuje a podnecuje vyjednávania medzi stranami konfliktu v zóne Gruzínsko-Osetského konfliktu. Od roku 1993 podporuje mierový proces pod vedením OSN v Abcházsku. V zóne Gruzínsko-Osetského konfliktu sa zameriava na budovanie confidence-building monitorovaním JPKF. Taktiež vedie iniciatívu financovanú medzinárodnými donormi na podporu ekonomických projektov a projektov na budovanie infraštruktúry v zóne konfliktu.

 

Treťou aktivitou je odstraňovanie nadbytočných zásob zastaralej munície a nebezpečných chemikálii, ktoré zostali na bývalých ruských základniach v Gruzínsku. Za štvrté, asistuje pri policajnej reforme, a zvyšovaní kapacít v boji proti terorizmu. Piatou aktivitou Misie OBSE v Gruzínsku v politicko-bezpečnostnej dimenzii je posilňovanie kapacít a bezpečnosti správy hraníc. V tomto smere podporuje medzi-agentúrnu koordináciu a medzinárodnú spoluprácu v otázkach hraníc. Taktiež organizovala niekoľko tréningov špecializovaných schopností, manažmentu a programov pre policajtov a senior manažment pre gruzínsku pohraničnú políciu.

 

Druhou dimenziou aktivít Misie je ľudská dimenzia bezpečnosti. Misia pomáha gruzínskej vláde napĺňať požiadavky OBSE v otázkach ľudských práv, demokratizácie a práva. Misia monitoruje a podporuje ochranu ľudských práv a slobôd v Gruzínsku, Južnom Osetsku a Abcházsku a budovanie občianskej spoločnosti a demokratických inštitúcií. Treťou je ekonomická a environmentálna dimenzia a štvrtou spolupráca s medzinárodnými organizáciami, a to hlavne s EÚ, OSN a Radou Európy (OSCE Mission..., 2008).

 

Misia OBSE však v Gruzínsku nečakane skončila, keď Rusko v decembri 2008 zablokovalo na stretnutí vo Viedni návrh na rutinné predĺženie mandátu misie OBSE v Gruzínsku. OBSE ukončila svoje aktivity v Gruzínsku 1. januárom 2009 (Socor, 2009, Heinrich, 2008)

 

 

 

Organizácia spojených národov (OSN) zohrávala doteraz počas konfliktov a mierového procesu rôzne úlohy: vojenskú prostredníctvom pozorovateľskej misie (UNOMIG), dvojitú diplomatickú úlohu najprv vymenovaním Osobitného vyslanca Bezpečnostnou radou, ktorého nahradil Osobitný poverenec generálneho tajomníka. Ďalej vyvíjala v rámci Tímu OSN v Gruzínsku (UNCT United Nations Country Team) humanitárne aktivity prostredníctvom Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov  (UNHCR) a Úradu OSN pre koordináciu humanitárnej pomoci (UNOCHA), rozvojové aktivity cez Rozvojový program OSN (UNDP), aktivity v oblasti ľudských práv cez Úrad OSN pre ľudské práva a prostredníctvom Dobrovoľníkov OSN (UNV) confidence-building činnosť (United Nations Country Team..., 2007).

 

Gruzínsko sa snaží využiť svoje členstvo v OSN od roku 1992 na internacionalizáciu konfliktov na jeho území. OSN je proti akémukoľvek násilnému riešeniu konfliktov s odštiepeneckými regiónmi Gruzínska a je ochotné akceptovať len také urovnanie, ktoré bude vyjednané slobodne a založené na autonómii Abcházska potvrdené referendom pod medzinárodným dohľadom. Takisto musí byť splnená podmienka návratu multi-etnického obyvateľstva (Profiles, 1999).

 

Medzinárodné mimovládne organizácie dlhodobo zapojené do riešenia konfliktu medzi Gruzínskom a odštiepeneckými regiónmi Južné Osetsko a Abcházsko

 

 

Berghof Research Center, so sídlom v Berlíne spolu s londýnskym Conciliation Resources (CR) pracujú na etnopolitickom konflikte medzi Gruzínskom a Abcházskom od roku 1997 (Wolleh, 2006)22, kedy sa konalo prvé stretnutie projektu Gruzínsko-Abcházskeho dialógu v Austrian Study Center for Peace and Conflict Resolution (ASPR) v Stadtschlaining, podľa ktorého sa tento projekt nazval “Schlainingský proces”. Jeho cieľom je primäť gruzínskych a abcházskych politikov a iné vplyvné osoby, aby prediskutovali všetky aspekty gruzínsko-abcházskeho konfliktu, hlavne jeho príčiny a dynamiku.

Samotný proces dialógu sa skladá zo sérií týždňových workshopov pre 12-14 ľudí s rovnakým zastúpením z oboch regiónov. Na každý workshop je prizvaný určitý počet stálych, kmeňových, účastníkov[23], aby sa zaistila kontinuita procesu a niekoľko nových účastníkov, čím sa zaručí rozrastanie sféry vplyvu a siete zainteresovaných ľudí do mierového procesu v regióne. Na stretnutiach pracuje tím facilitátorov, ktorých hlavnou úlohou je prinášať nové myšlienky, ktoré môžu prispieť ku konštruktívnemu riadeniu konfliktu a podporovať vyvíjanie nových konceptov, ktoré môžu adresovať dlhodobé politické výzvy v regióne.

 

Okrem diskusií , sú súčasťou stretnutí analýzy vybraných tém, vypracovávanie stredno- a dlhodobých scenárov vývoja, analýzy výhod a nevýhod status quo, prezentácie politikov a expertov z krajín, ktoré by mohli slúžiť ako príklad pre riešenie konfliktu medzi Abcházskom a Gruzínskom, napr. zo Severného Írska, Bosny a Hercegoviny, Cypru, Sri Lanky alebo Južnej Afriky. Šestnáste a sedemnáste stretnutie sa konalo na Cypre (Georgian-Abkhazian..., 2009).
 

Na príklade Schlainingského procesu boli vyvinuté podobné iniciatívy zamerané na posilnenie dialógu medzi oboma stranami konfliktu, ako Diskusný balík, Neformálna skupina expertov a Okrúhly stôl. Diskusný balík je súbor odporúčaní, ako by sa mal štrukturovať dialóg medzi predstaviteľmi Abcházska a Gruzínska, ktorý vypracovali v ruskom jazyku zástupcovia z Abcházska a Gruzínska na základe skúseností získaných zo Schlainingského procesu. V roku 2004 Neformálna skupina expertov z Gruzínska predložila sériu návrhov pre mierové riešenie konfliktu medzi Gruzínskom a Abcházskom na federálnom princípe Národnej bezpečnostnej rade. Okrúhly stôl[24] pripravili spoločne Berghof Research Center a CR s cieľom sprostredkovať zástupcom európskych krajín a predstaviteľom z Gruzínska a Abcházska neformálne stretnutie, na ktorom by mohli prediskutovať možné riešenia konfliktu (Wolleh, 2006).

 

 

Okrem horeuvedeného Schlainingského procesu Council Resources vyvíjajú aktivity na pomoc riešenia konfliktu medzi Gruzínskom a Abcházskom aj v iných oblastiach. Vo svojej činnosti sa zameriavajú na rôzne úrovne spoločnosti. Ich aktivity v regióne môžeme rozdeliť do piatich skupín.

 

Za prvé, sa zameriavajú na budovanie občianskej spoločnosti, podporujú občiansky aktivizmus a vyvíjajú snahu, aby marginalizované spoločnosti mali slovo v politickom dianí krajiny, napr. cez podporovanie siete internovaných osôb v Gruzínsku a niekoľkých NGOs v Abcházsku. Za druhé, sa snažia ovplyvniť mierové stratégie cez brífingy a konzultácie a pomocou študijných návštev pre Gruzíncov a Abcházcov, aby mali možnosť oboznámiť sa s podobnými konfliktami. Ich tretím cieľom je zmeniť verejnú mienku o konflikte a stereotypickom vnímaní toho druhého. Za týmto účelom podporujú verejné debaty, televízne diskusie, koprodukčné gruzínsko-abcházske dokumentárne filmy[25] a vydávanie spoločných novín Panorama[26].

 

Taktiež sa podieľajú na tvorbe rozhlasových denníkov[27], ktoré nahrávajú obyčajní ľudia o ich každodennom živote a sú vysielané v celom Južnom Kaukaze. Cieľom Rozhlasových denníkov je búrať stereotypy a ovplyvniť verejnú mienku v oblastiach, ktoré sú dlhodobo sužované konfliktami v oblasti Južného Kaukazu. V roku 2008 vďaka podpore CR vyšiel kalendár „Dvanásť umelcov, jedno mesto“ predstavujúci maľby abcházskeho hlavného mesta Suchum(i), ktoré vytvorili abcházski, gruzínski, ruskí a tatárski umelci.

 

Za štvrté, sa snažia stimulovať debaty medzi mladými ľuďmi[28], a tak rozširovať ich poznatky o konflikte a názoroch strán naň. Každoročne CR usporiadava letnú univerzitu medzinárodných vzťahov[29]. Taktiež sa snaží rozširovať obzory mladých ľudí cez výskumy na tému identity a multikulturalizmu a cez rôzne tréningy, ako bol napríklad projekt RIME, ktorý organizovali Conciliation Resources spolu s University of Birmingham s finančnou podporou Európskej iniciatívy pre demokraciu a ľudské práva. Piatou aktivitou sú dialógy Schlainingského procesu organizované v spolupráci s BFPS (What we do on ..., 1998-2009).  

 

International Alert (IA) pracuje na riešení konfliktu a posilňovaní miestnych komunít v Gruzínsku a Abcházsku od roku 1997. Ich aktivity sú zamerané na priamu podporu občianskej spoločnosti, internovaných osôb v Gruzínsku a komunikácie medzi občanmi Gruzínska a Abcházska. Taktiež vyvíjajú aktivity v oblasti advocacy a verejnej diskusie a informovanosti. IA publikoval spolu so spisovateľmi z Abcházska a Gruzínska knihu Spisovatelia Južného Kaukazu o vojne, ktorá obsahuje vojnové príbehy z troch konfliktov a piatich literatúr: abcházskej, azerbajdžanskej, arménskej, gruzínskej a osetskej (Georgian and Abkhaz civil..., 2006).

 

 

 

Vzápätí po skončení vojny, 11. augusta 2008 predložil turecký prezident Erdogan návrh na vytvorenie Kaukazského paktu stability, ktorý by mal zahrnovať Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko, Rusko a Turecko a OSN by plnilo úlohu patróna Paktu. Jeho hlavnými piliermi by boli bezpečnosť, stabilita a rozvoj so záujmom o reštrukturalizáciu ekonomiky Južného Kaukazu, zaručenie rozvoja a spolupráce, aby sa posilnila ekonomická spolupráca s ostatnými krajinami, voľný trh a súkromné vlastníctvo (Kanbolat, 2008).

 

Erdoganov Kaukazský pakt stability, avšak, naráža na niekoľko základných prekážok. Prvá z nich je samotné zloženie paktu, keďže predpokladané partnerské krajiny nemajú spoločný cieľ, víziu, ktorá by slúžila ako impulz na prekonanie rozdielov medzi nimi. Navyše Azerbajdžan a Arménsko rozdeľuje stále nedoriešený konflikt Náhorného Karabachu, čo môže ovplyvniť ich ďalšiu spoluprácu. Druhou prekážkou je samotné Rusko, ktoré nemá záujem na ekonomickom raste a zvyšovaní regionálnej spolupráce na Kaukaze. Taktiež, problematickým sa môže ukázať nezahrnutie Iránu, ktorý sa snaží o rolu regionálneho hráča (Fuller, 2008). Tretiu tvorí nejasný status Abcházska a Južného Osetska, ktoré zatiaľ uznali len Rusko a Nikaragua. Prítomnosť reprezentantov exilovej vlády dosadenej Tbilisi alebo vysokých predstaviteľov oboch regiónov, ktorých uznalo len Rusko vytvára napätie pri rokovaniach (Corso, 2008)[30] a bráni pokroku pri riešení konfliktu medzi Gruzínskom a odštiepeneckými regiónmi.

 

Erdoganov návrh navyše odmietol aj gruzínsky prezident Michail Saakašvili, pretože ako povedal, nemôže prijať multilaterálny návrh, ktorý nepočíta s účasťou Európskej únie alebo iného veľkého hráča v regióne. Naopak, privítal iniciatívu Východného Partnerstva, ktorú predložili lídri EÚ 21. marca 2008 a bola formálne zahájená 7. mája 2008 na summite v Prahe EÚ. Tento program predpokladá užšiu spoluprácu EÚ s Arménskom, Azerbajdžanom, Bieloruskom, Gruzínskom, Moldavskom a Ukrajinou.

 

Poľsko a Švédsko začali program Východného Partnerstva v roku 2008, avšak veľa európskych krajín s ním nesúhlasí. Navyše, ešte stále nie je presne určené, ktoré zo šiestich kandidátskych krajín nakoniec prijmú. Súčasné návrhy sa nezaoberajú samotným členstvom, ale sa sústreďujú skôr na bezvízový styk, voľný obchod a programy zamerané na pomoc týmto krajinám (Saakashvili on Turkish...., 2009, EU: Obstacles..., 2009).

 

 

 

John McDonald, ktorý je v súčasnosti predsedom Institute for Multi-Track Diplomacy (IMTD Inštitút pre Multi-Track Diplomaciu), vďaka svojej predošlej diplomatickej činnosti v Gruzínsku, nadobudol a uchováva blízke vzťahy s vysokými predstaviteľmi krajiny a reprezentantami občianskej spoločnosti a grassroot lídrami, čo môže pomôcť pri presadzovaní projektu. V roku 2003 vláda, ešte pod vedením Ševarnadzeho, prijala s nadšením projekt Mierových zón, avšak po nečakanej Revolúcii ruží, v ktorej bol Ševarnadze zosadený a na jeho miesto bol zvolený Michail Saakašvili, pokrok tejto iniciatívy sa pozastavil.

 

Po vojne v auguste 2008, John McDonald a Irakli Kakabadze, ktorý v súčasnosti pôsobí ako externý profesor Mierových štúdií na Cornell University, znovu predstavili tento projekt na sympóziu, ktoré sa konalo na pôde Cornell University 29. septembra 2008.[32] Neskôr sa na pôde George Mason University (ICAR..., 2009)[33] stretli mieroví aktivisti[34] z Gruzínska a Južného Osetska a predstavili svoju víziu postupného formovania mierových zón v regióne.

V texte zverejnenom na stránkach A+1 (Kakabadze, 2009)[35] píšu, že mierové zóny sú geografické územia, v ktorých sa vyvíjajú snahy na zníženie násilia podporovaním mieru a tolerancie medzi etnikami a náboženstvami. Takže pokým návrh gruzínskeho ministra pre reintegráciu Temuriho Jakobašviliho, aby sa z Abcházska vytvorila zóna bez prítomnosti zbraní, sa nestretol s pochopením v Rusku a Abcházsku, chápanie mierových zón v širšom kontexte by mohlo byť výhodným riešením pre všetky zainteresované strany.

 

 

Na začiatok navrhujú, aby sa vybudovali lokálne, mikro-mierové zóny, na báze historických trhov, ktoré na Kaukaze v minulosti prekvitali v mestách ako Egret a Sadachlo. Viacero takýchto mikro zón by podporilo miestny trh a ekonomické aktivity a zároveň napomohlo k vzájomnej grassroots komunikácii. Navyše podpora a legalizácia obchodovania v Zugdidi, pri Inguri v oblasti Červeného mostu (Galtung, 1997)[36] a meste Erngeti by minimalizovala obchod s heroínom a iné nezákonné aktivity pomocou vhodnej regulácie obchodných aktivít.

 

Z väčších nárazníkových zón, ktoré už v regióne existujú by sa mohli stať mierové demilitarizované zóny. Neozbrojení vojenskí pozorovatelia a ostatní, ktorých prítomnosť by odsúhlasila miestna komunita, by mohli v týchto zónach pôsobiť ako hliadky, aby sa predišlo ilegálnym aktivitám a ochránil nevojenský charakter týchto zón.

 

Postupne by sa mohli z celého Južného Kaukazu odstrániť vojenské zložky, čím by sa podporili ekonomické záujmy a mierové spolunažívanie krajín.

 

Gruzínska iniciatíva na vytvorenie zóny bez prítomnosti zbraní v Abcházsku je len jedna verzia mierových zón. V tejto povojnovej fáze, ďalšie štruktúry, vrátane demilitarizácie všetkých strán by boli výhodnejšie pre všetky strany konfliktu (tzn. aj demilitarizácie Gruzínska). Menej a viac rozľahlé mierové zóny musia byť budované spoločne, za podmienky, že všetky strany sú ochotné vzdať sa možnosti eskalácie konfliktu do násilia (Zones of Peace in the..., 2009).

 

Irakli Kakabadze ešte v septembri 2008 vo svojom článku Peace Zones For Georgia navrhuje, aby garantom udržiavania mieru v mierových zónach Južné Osetsko a Abcházsko bola Európska únia, ktorá nemá v tomto regióne až také veľké mocenské záujmy ako Rusko a USA alebo NATO. Domnieva sa, že len EÚ, OBSE a OSN, môžu pomôcť ukončiť tento konflikt. USA a Rusko vníma ako dôležitých hráčov pri presadzovaní myšlienky mierových zón.

 

 

Súčasná situácia sa nedá hodnotiť bez spätného pohľadu na problémy, ktoré sa objavili v minulosti a prispievali k predlžovaniu konfliktov v Južnom Osetsku a Abcházsku a sťažovali aktivity NGOs a INGOs. Pre ďalší prístup je takisto nevyhnutné uvedomiť si implikácie, ktoré vyplývajú z augustovej eskalácie napätia medzi Gruzínskom a jeho odštiepeneckými regiónmi a Ruskom pre Gruzínsko, Rusko, Európsku úniu, NATO a USA a prácu mimovládnych organizácií v regióne Južného Kaukazu.

 

Saakašvili, ako píše Clogg (2008) a Lincoln Mitchell (2009), postavil svoju politickú dôveru na sľuboch, že získa späť stratené regióny Južného Osetska a Abcházska. Otázka územnej celistvosti je pre veľký počet Gruzíncov životne dôležitá, a tak voliči podporovali vládu v jej snahách obnoviť územnú celistvosť krajiny. Saakašvili namiesto toho, aby postupne budoval dôveru občanov Abcházska a Južného Osetska vo vládu v Gruzínsku pomocou demokratických reforiem, posilňovania princípu právneho štátu, demokratickým rozdelením politických síl v krajine, čo by prispelo k ekonomickej stabilite a bezpečnosti krajiny, zvolil vo vnútornej a vonkajšej politike síce príťažlivú, no z dlhodobého hľadiska chybnú cestu budovania štátnosti. Jeho agresívna rétorika a politika v odštiepeneckých regiónoch, neochota zaoberať sa potrebami[37] a záujmami ľudí v Južnom Osetsku a Abcházsku (Clogg, 2008) a netrpezlivosť (Copetiers, 2007)[38] prispela k eskalácii konfliktu.

 

Lincoln Mitchell vo svojej knihe upozorňuje na možnú destabilizáciu krajiny a opozičné snahy brať Saakašviliho na zodpovednosť za prehratú vojnu s Ruskom a požiadavky na jeho odstúpenie. Súčasná situácia (Vignansky, 200) [39] v Gruzínsku len potvrdzuje jeho obavy. Pre ďalší vývoj bude dôležitá politická a ekonomická stabilita krajiny, preto by Saakašvili, mal upustiť od rétoriky územnej celistvosti, a sústrediť sa na presadzovanie sľúbených reforiem s cieľom demokratizácie krajiny (Georgia: the Risks..., 2008), ktorých neplnenie sa snažil zakryť naliehavými snahami o získanie Južného Osetska a Abcházska pod kontrolu a politický vplyv Gruzínska (Mitchell, 2009). Navyše, ako sa píše v správe CIPDD rýchla rekonštrukcia a rozvoj Gruzínska je potrebná pre vyslanie signálu Abcházsku a Južnému Osetsku, že kvalita života v jednotnom štáte s Gruzínskom by bola na lepšej úrovni.

 

 

Ruské praktiky voči Abcházsku a Južnému Osetsku, ako vydávanie pasov alebo rozhodnutie nadviazania oficiálneho styku s týmito regiónmi, spochybnili nestrannosť Ruska ako mierotvorcu, facilitátora alebo mediátora pri vyjednávaniach (Asmus, 2008). German Marshall Fund vo svojej správe navrhuje nový prístup s posilnenou úlohou Európskej únie, ktorá by vykonávala svoju činnosť v regióne spolu s OSN alebo OBSE. EÚ by mala presadiť intenzívnejšiu spoluprácu s Gruzínskom cez ENP, the Black Sea Synergy Program a Program východného partnerstva. EÚ by mala vytvoriť ENP Plus pre užšiu spoluprácu s Ukrainou a Gruzínskom (Phillips, 2008).

 

Európska únia by, však, mala zaujať striktnejší postoj voči ruskému porušovaniu medzinárodného práva. EÚ, ale aj USA, aj napriek aktivitám Ruska, ktoré sa mohli dešifrovať ako príprava na získanie kontroly a možnej vojny s Gruzínskom, neboli schopné zakročiť. Navyše po skončení vojny v auguste 2008, síce EÚ vstúpila do mierového procesu Sarkozyho dohodou o prímerí, no nebola pripravená reagovať na ruské porušovanie prímeria (Cornell, 2008). Nikolas Gvosdev považuje jej rozhodnutie pozastaviť s Ruskom jednania o Dohode o partnerstve a spolupráci za nedostatočné a slabé. Nejednotnosť Európskej únie vo vnímaní tohto konfliktu, tak ako aj v iných otázkach, síce môže viesť ku konštruktívnej diskusii, no pôsobí ako prekážka pri vytváraní silnejších a inovatívnych politík.

 

Otázka ako vnímajú Gruzínci požiadavky Južného Osetska a Abcházska a vlastného postavenia voči obidvom regiónom, je pretrvávajúcou črtou konfliktu. Takisto aj postoje Abcházska a Južného Osetska voči Gruzínsku a ich nazeranie na legitimitu svojich nárokov na nezávislosť. Ako píše Jonathan Cohen (2002), abcházska strana nemala záujem vstúpiť do spoločného štátu s Gruzínskom. V spoločnosti prevláda názor, že ak sa stanú súčasťou Gruzínska, môžu veľa stratiť, ako bezpečnosť a dominantné politické postavenie. Zjednotenie by podľa ich názoru nezaručilo, že Gruzínsko by dlhodobo dodržalo svoje záväzky a povinnosti voči Abcházsku.

 

Navyše sa obávajú, že prípadné zjednotenie by znamenalo návrat etnických Gruzíncov do Abcházska, čo by pre Abcházcov znamenalo opätovnú stratu majoritného postavenia v Abcházsku. Ako aj vyplýva zo záverov Schlainingského procesu BFPS, Abcházci a Gruzínci vnímajú konflikt odlišne a panuje medzi nimi vysoká miera nedôvery. Abcházci vidia tento konflikt ako etnopolitický konflikt založený na práve na sebaurčenie, pokým veľa Gruzíncov takéto zdôvodnenie odmieta a tvrdí, že vláda Abcházska jedná v súlade s Moskvou, ktorej hlavným cieľom je získať kontrolu nad regiónom.

 

Anna Matveeva už v roku 2004 odporúčala zamerať sa na miernenie postojov verejnosti navzájom, pretože ako tvrdí, ani INGOs ani ich miestni partneri nemajú žiadne páky na zmenu postoja radikálnych aktérov. Taktiež aj v práci s gruzínskym obyvateľstvom navrhovala, aby sa pracovalo skôr na reálnom hodnotení situácie a výsledkov vojny, ako na procese conflict resolution ako takom. Podobné závery vyvstali aj z prvého stretnutia po augustovej vojne, ktoré organizovalo Conciliation Resources pre predstaviteľov z Abcházska a Gruzínska. 

 

Účastníci tohto stretnutia sa zhodli na dôležitosti vypočuť si všetky strany, ktoré boli poznačené konflitkom a vytvorení pôdy pre spoločnú diskusiu. Zároveň bude podľa nich dôležité, aby sa vnímali konflikty v Abcházsku a Južnom Osetsku osobitne, s dôrazom na ich dynamiku a požiadavky oboch strán. Navyše, Južné Osetsko a Abcházsko by, aj napriek súčasnému nejasnému politickému postaveniu, nemali zmiznúť z orbitu politickej, sociálnej a kultúrnej podpory v regióne Južného Kaukazu.
    

V tejto fáze konfliktu bude znovu potrebné vyvíjať aktivity na budovanie dôvery medzi jednotlivými stranami konfliktu (Asmus, 2008). Treba si však uvedomiť nedostatky z predošlých mierotvorných iniciatív. Susan Allen Nan vo svojom článku upozorňuje na to, že delegácie, ktoré sa zúčastňovali na sprostredkovaných stretnutiach, sa veľakrát neskladali z vplyvných osobností, ale skôr z účastníkov, ktorí boli ochotní diskutovať. Veľakrát sa stávalo, že abcházska strana sa odmietla zúčastniť na bilaterálnych stretnutiach, aby to nesymbolizovalo súhlas so status quo.

 

Nan poukazuje na to, že NGOs sa stretávajú s ľuďmi, ku ktorým majú prístup a nie nevyhnutne s takými, ktorí majú najväčší vplyv na mierový proces. Na stretnutiach teda síce došlo k výmene názorov a postojov oboch strán, ale neviedli k zmene postoja širšej verejnosti alebo vlád krajín. Avšak ak chceme konflikt posunúť bližšie k riešeniu, ktoré je prijateľné pre obe strany ani zmena postoja nestačí a musí sa pristúpiť na ústupky a kompromisy a vytvoriť také právne rámce, ktoré ošetria vzťahy medzi stranami konfliktu a zmeny postojov v spoločnosti. (Nan, 1999)

 

Aj naďalej bude potrebné podporovať prácu NGOs a INGOs na budovaní aktívnej občianskej spoločnosti, pretože práve tieto organizácie tvoria medzistupeň medzi politickými lídrami a občanmi a taktiež sú dôležité vo fáze budovania dôvery na najnižšej úrovni Lederachovej pyramídy (Nan, 1999, Asmus, 2008). Je potrebné si uvedomiť, že ak sa dohody a politické urovnania, ktoré sa prijmú na najvyššej úrovni nestretnú s pochopením medzi širšou verejnosťou, bude veľmi ťažké ich presadiť a pokračovať v snahách o mierové riešenie konfliktu. (Nan, 1999)

 

Budovanie dôvery však nebude potrebné len medzi Gruzínskom, Abcházskom a Južným Osetskom, ale aj voči externým aktérom, ktorí by mali zaujať úlohu facilitátorov a mediátorov. Nájdenie nestranných aktérov, však, môže byť v súčasnej situácii problematické. Ako sa vyjadril jeden z abcházskych účastníkov októbrového stretnutia organizovanom CR o roli Ruska v konflikte s Gruzínskom:” V týchto konfliktoch nie sú žiadni nestranní hráči. Podľa nás USA a EÚ sú na strane Gruzínska a sledujú len vlastné záujmy” (Crisis in the Caucasus, 1998-2009).


    

 

 

 

V tejto fáze bude dôležité, aby sa s konfliktami medzi Gruzínskom a jeho odštiepeneckými regiónmi zaobchádzalo konštruktívne s cieľom  upokojiť napätia v celom regióne. Zainteresované strany musia brať do úvahy požiadavky, nároky a výhrady Abcházska a Južného Osetska, čo si bude vyžadovať ešte intenzívnejší dialóg. Preto bude dôležité, aby do vyjednávacieho procesu vstúpili strany, ktoré budú všetkými stranami konfliktu vnímané ako neutrálne. Domnievam sa, že budú potrebné hlavne iniciatívy a strenutia na úrovni Track 1, 5 diplomacie, ktorá premosťuje zastúpenie politických špičiek s predstaviteľmi občianskej spoločnosti. Takýto model by využíval úlohu stredných aktérov na komunikáciu medzi jednotlivými zložkami pyradmídy aktérov v spoločnosti a mohol by prispieť aj k efektívnejšej komunikácii medzi jednotlivými stranami konfliktu.

 

Po skončení misie OBSE, by Európska únia mohla prebrať úlohu nestranného mierotvorcu, avšak bude dôležité, aby sprostredkovávala stretnutia medzi Gruzínskom a odštiepeneckými regiónmi, najlepšie na neutrálnej pôde, aby ani jedna strana nemala pocit, že pristupuje na status quo alebo požiadavky toho druhého. Európska únia by mala takisto viesť otvorený dialóg so zúčastnenými stranami a snažiť sa pochopiť ich historické krivdy a hostilitu, ktorú cítia voči sebe.
    

Zároveň však, EÚ a ďalší externí aktéri budú musieť konať so zreteľom na medzinárodné právo a limity, ktoré sú ním stanovené a tak pristupovať k argumentom zainteresovaných strán. Pre budúcnosť bude dôležité, aby sa prízvukovala nutnosť hľadať riešenie v medziach medzinárodného práva a medzinárodného humanitárneho práva, aby sa jednostranné uznanie secesionistických snáh a neproporčné použitie sily (na oboch stranách) nestalo precedentom pre ďalšie regióny v ich snahách obhajovať svoje mocenské ciele.

 

Rusko využilo vo svoj prospech uznanie Kosova a neberie do úvahy diskusie, či má právo nazvať Kosovo precedens alebo nie a považuje otázku uznania Kosova a Južného Osetska Abcházska za dvojitý štandard. Taktiež využilo priestor, ktorý mu vytvoril Saakašvili svojimi neprezieravými a nestrategickými krokmi voči odštiepeneckým regiónom a jeho chybnú kalkuláciu internacionalizácie konfliktu v Gruzínsku na obnovenie svojej pozície v regióne.
    

Pre Saakašviliho je tento konflikt výzvou, aby upokojil vnútropolitické nepokoje a sklamanie jeho politikou. Aby sa mohli znova obnoviť diskusie o možnom federatívnom alebo konfederatívnom usporiadaní Gruzínska a Abcházska a Južného Osetska (status ktorého je úzko prepojený s vývojom situácie voči Abcházsku), bude musieť byť Gruzínsko vnútorne stabilné a na reálnej ceste k demokratizácii krajiny. Internacionalizácia konfliktu s odštiepeneckými regiónmi totiž odhalila nedostatky Saakašviliho reforiem a autoritatívny charakter jeho politiky v Gruzínsku, čo malo za následok zvýšenie opatrnosti zo strany NATO a USA pri sponzorovaní tejto doteraz „ukážkovej demokracie“ na Kaukaze.

 

Proces conflict resolution je však dlhodobý a neponúka instantné riešenia. V atmosfére neistoty, kedy nie je vylúčené opätovné vypuknutia násilia, sú potrebné intenzívne rokovania s obidvomi stranami a aktívne zapojenie viacerých strán do riešenia konfliktu. Získanie pozornosti medzinárodného spoločenstva násilným riešením by skomplikovalo už teraz zložitú situáciu a mohlo by spôsobiť únavu a rezignáciu vonkajších aktérov.

 

[1]Pre účely tejto práce sa nebudem zaoberať intrapersonálnym konfliktom, ale konfliktami medzi spoločenskými skupinami a štátmi.

[2]Ontologické potreby: bytostné, existenciálne, súvisiace s identitou a prežitím skupiny

[3] Parochiálny: z lat. farský; alebo provinčný, ten kto presadzuje len vlastné záujmy, nehľadiac na iných

[4]Spracované podľa Fisher (2001)

[5]Spracované podľa Miall (2004)

[6]Spracované podľa Conflict Management Toolkit

[7]Pozri model Johna McDonalda, ktorý sa stal základom pre Institute for Multi-Track Diplomacy.

[8]http://www.cartercenter.org/peace/conflict_resolution/index.html

[9]Osetínci sú potomkovia Iránskych ľudí, Alanov. Taktiež ich jazyk je príbuzný jazyku Farsí. Napriek tomu, sú tak ako Gruzínci, grécko-katolíckeho vierovyznania.

[10]V období ZSSR bolo Severné Osetsko autonómnou republikou a dnes súčasťou spoločenstva nezávislých štátov.

[11]NRC pracuje doteraz v oblastiach postihnutých konfliktom a vyvíja projekty na pomoc utečencom a internovaným osobám.

[12]Pred vojenským konfliktom v rokoch 1992 a 1994 tvorili väčšinu populácie Abcházska etnickí Gruzínci (až 46%), ktorí sem prišli po roku 1920. Abcházci tak tvorili menšinu, len 18% a ich počet bol porovnateľný s Arménmi 15% a Rusmi 14%.  Ostatné národnosti tvorili zvyšných 8%.

[13]Aj keď abcházsky jazyk patrí medzi kaukazské jazyky, Abcházci a Gruzínci si navzájom nerozumejú. Z hľadiska náboženskej afiliácie sa Abcházci hlásia ku kresťanstvu a Islamu, pokým Gruzínci ku grécko-katolíckemu náboženstvu.

[14]Mandát UNOMIG bol založený na práve návratu internovaných osôb a zachovanie územnej celistvosti Gruzínska podľa hraníc z roku 1991, ale nakoniec sa aktivity UNOMIG zredukovali len na monitorovanie strategických bodov.

[15]Aj napriek námietkam zo strany OSN a Gruzínska.

[16]FOG, ktorého členmi sú USA, Veľká Británia, Francúzsko, Nemecko a Rusko, je samo-zriadená skupina založená na pomoc USGR pri mierovom procese v Abcházsku.

[17]Abcházsko sa prestalo zapájať do stretnutí Koordinačnej rady v roku 2001. K obnove stretnutí došlo až 15. mája 2006. Avšak k ich pozastaveniu došlo 2. Októbra 2006. (http://www.globalsecurity.org/military/world/war/abkhazia-1.htm) . V júli 2006 zahájila gruzínska vláda vojenskú operáciu v Kodorskom údolí (bezpečnostná zóna pod dohľadom UNOMIG a SNŠ, jediná časť Abcházska, ktorá bola do 12. Augusta 2008 pod dohľadom Gruzínska), aby obnovila právo a poriadok v oblasti a následne tam presídlila aj exilovú vládu Abcházska sponzorovanú Tbilisi. V roku 2007 došlo opäť k vojenským stretom.

[18]Predstavitelia západných krajín FOG po kritike zo strany Abcházska, že podporujú Gruzínsko prijali nové neutrálnejšie pomenovanie Priatelia generálneho tajomníka pre Gruzínsko v roku 1997, a boli ustanovení ako oficiálni pozorovatelia Ženevského procesu. V roku 2004 bola založená neoficiálna štruktúra „Noví priatelia Gruzínska“, ktorá pozostáva z troch baltických štátov, Rumunska, Bulharska, Švédska, Českej republiky a Slovenska, ktoré zohráva úlohu pozorovateľa.

[19]Gruzínci označujú hlavné mesto Abcházska, Suchumi, Abcházci však Suchum.

[20](Georgia: The Risks..., 2008)

[21]Jeho mandát končí 31. augusta 2009.

[22]Aj keď prvé stretnutie sa konalo v roku 1997, až od roku 2000 sa podarilo rozbehnúť sériu týchto stretnutí. Od roku 2005 sa konajú tieto stretnutia pod záštitou Berghof Foundation for Peace Support (BFPS), zatiaľ ich bolo osemnásť.

[23]Jedným z nich je aj Paata Zakareishvili,ktorý je významný gruzínsky analytik a kľúčová postava v Schlainingskom procese, aktivista, ktorý spolupracuje so CR a Berghof Research Center od začiatku, taktiež pracuje s internovanými osobami a pomáha pri aktivitách cielených na riešení konfliktu v Náhornom Karabachu.

[24]Okrúhly stôl sa konal v apríli 2004.


[25]Televízne debaty a dokumentárne filmy tvorí CR v spolupráci so Studiom Re, nezávislou televíznou spoločnosťou v Gruzínsku .

[26]Panorama je dvojmesačník distribuovaný zadarmo v celom regióne Južného Kaukazu. CR ho vydáva v spolupráci s Institute for War and Peace Reporting.

[27]Rozhlasové denníky vyrába CR v spolupráci s Media Diversity Institute a miestnou novinárskou asociáciou v Tbilisi PostFactum , ktorej zamestnancov tvoria výlučne ľudia z komunity internovaných osôb z gruzínsko-abcházskeho konfliktu, organizáciou Atinati, ktorá sa nachádza v Zugdidi, ktoré je domovom niekoľkých internovaných osôb z konfliktu z roku 1992-3 a abcházskym rádiom Soma . Okrem týchto hlavných partnerov sa na tvorbe Rozhlasových denníkov podieľa dokopy 20 rozhlasových staníc a 40 novinárov, ktorí pracujú v Gruzínsku, Abcházsku, Južnom Osetsku, Arménsku, Azerbajdžane a Náhornom Karabachu.

[28]V Abcházsku spolupracuje CR s mládežníckymi organizáciami Sukhum Youth House a Zurab Achba World without Violence Charitable Foundation.

[29]Letnú univerzitu koordinuje Media Club, organizácia založená v roku 1999, ktorej cieľom je presadzovať nezávislé médiá v Abcházsku. Media Club sa podieľa taktiež na Schlainingskom procese.

[30] Rozhovory na ženevskej konferencii z 15. októbra 2008 uviazli na mŕtvom bode, keď za Abcházsko a Južné Osetsko boli Moskvou prizvaní predstavitelia vlády aGruzínskom predstavitelia exilovej vlády.

[31]Podobné mierové zóny boli úspešne zavedené napr. vo Filipínach, Peru a Kolumbii

[32]Na sympóziu sa zúčastnili aj Susan Allen Nan, profesorka Conflict Resolution na George Mason University, Valerie Bruce a Matthew Evangelista, profesori na Cornell University.

[33]Toto sympózium sa konalo 16-19. decembra 2009.

[34]Na tomto sympóziu sa zúčastnili Irakli Kakabadze, Arsen Kharatyan, zakladajúci člen mládežníckych hnutí Sksela a Hima, Jamila Mammadova, programová pracovníčka IMTD pre Južné Osetsko, Ekaterina Romanova, PhD. kandidátka Conflict Analysis a Resolution na George Mason University a Susan Allen Nan.

[35] Iniciatívu vybudovania Mierových Zón, ako bola navrhnutá na sympóziu na George Mason University, zverejnili účastníci sympózia najprv pre arménsku spravodajskú spoločnosť A1+ .

[36]Červený most je hornaté územie s nízkym počtom obyvateľov, ktoré leží na spojnici hraníc medzi Gruzínskom, Azerbajdžanom a Arménskom. V roku 1997 Johan Galtung navrhoval, aby sa z tejto oblasti stala demilitarizovaná mierová zóna, ktorá by slúžila ako bod kultúrneho, ekonomického stretu na Kaukaze, čím by sa vytvorila politicky neutrálna zóna a platforma pre celokaukazskú spoluprácu.

[37] Viď Azarov model chronického sociálneho konfliktu

[38]Bruno Coppieters už v roku 2007 poukazoval na rozdielny prístup EÚ a Gruzínska voči časovému rozpätiu conflict resolution v odštiepeneckých regiónoch, pričom upozorňuje na nezlučiteľnosť týchto dvoch prístupov. Coppetiers uvádza obavy EÚ z netrpezlivosti Gruzínska, ktoré by mohli viesť k násilnej a nezvládnuteľnej eskalácii konfliktu. Na druhej strane, Gruzínsko sa obávalo, že prílišná opatrnosť a trpezlivosť zo strany EÚ by mohla spôsobiť, že by sa vtedajší status quo udržal natrvalo.

[39] Opozícia v Gruzínsku plánjue zahájiť protesty 9. Apríla 2009 s cieľom dosiahnuť rezignáciu prezidenta Michaila Saakašviliho.

 

 

 

After August 2008: Consequences of the Russian-Georgian War [online]. September 2008, The Caucasus Institute for Peace, Democracy and Development. [cit. 5. 2. 2009] Dostupné na internete: http://www.pasos.org

ASMUS, R., CORNELL, E.S., HERRBERG, A., POPESCU, N. 2008. Internationalizing the Georgia-Abkhazia Conflict Resolution Process: Why a Greater European Role is Needed [online]. Jún 2008, German Marshall Fund Policy Brief. [cit.19. 11. 2008] Dostupné na internete:http://www.gmfus.org

BROWN, M. E. 2001. An Overview. In: Nationalism and Ethnic Conflict. 2nd ed, The MIT Press, 2001, ISBN 0-262-52315-9, s. 3-26.

The Conflict Management Toolkit. [online] [cit. 22. 2. 2009] Dostupné na internete: http://www.sais-jhu.edu

CORSO, M. 2008. Georgia: Geneva Talks Show Moscow and Tbilisi Still [online] 2008, Eurasia Insight [cit. 15. 3. 2009] http://eurasianet.org

CLOGG, R. 2008.  A question for the global community [online]. 2008, Guardian [cit. 21. 3. 2009] Dostupné na internete: http://www.guardian.co.uk
COHEN, J. 2002. Regional Introduction: Struggling to Find Peace. In TONGEREN, P. Von, et.al.. Searching for Peace in Europe and Eurasia: An Overview of Conflict Prevention and Peacebuilding Activities. Colorado: Lynne Rienner Publishers, Inc., 2002. ISBN: 978-1-58826-079-6, s. 404 - 415.

COPPIETERS, B. 2007. The EU and Georgia: time perspectives in conflict resolution [online]. December, 2007, Occasional Paper N°70, the Europen Union Institute for Security Studies. [cit. 16. 11. 2008] Dostupné na internete:

CORNELL, E. S., POPJANEVSKI, J., NILSSON, N.2008. Russia´s War in Georgia: Causes and Implications for the World [online]. September, 2008, Central Asia-Caucasus Institute Silk Road Studies Program [cit. 27. 12: 2008] Dostupné na internete: http://www.isdp.eu

Crisis in the Caucasus [online] 1998-2009, Conciliation Resources. [cit. 7.3.2009] Dostupné na internete: http://www.c-r.org


DRAKE, N. 2008. Peace plan for Georgia, developed with Cornell visiting scholar, is outlined by ex-U.S. diplomat. In  Chronicle online [online]. news.cornell.edu [cit. 20.3. 2009] Dostupné na internete: http://www.news.cornell.edu

EU: Obstacles to the Eastern Partnership Program [online]. 20/3/2009, stratfor.com [cit. 20.3.2009] Dostupné na internete: http://www.stratfor.com

EUMM´s Mandate and Strategy [online] [cit. 21. 3. 2009] Dostupné na internete: http://www.eumm.eu

European Union Monitoring Mission in Georgia [online]. [cit. 23. 3. 2009] Dostupné na itnernete: http://ue.eu.int

EVANS, G. 2008. European Geopolitics After the Russia-Georgia War: The Security Role of the OSCE [online]. September 2008, International Crisis Group [cit. 20. 11. 2008] Dostupné na internete: http://www.crisisgroup.org

FISHER, R. J. 2001. Methods of Third-Party Intervention. Berghof Handbook for Conflict Transformation. [online] April, 2001. ISSN 1616-2544 [cit. 22. 2. 2009]. Dostupné na internete:  http://www.berghof-handbook.net

FITZGERALD, K. 1998. Georgian-Ossetian Joint Brainstorming. In SMOCK, D. Private Peacemaking: USIP -  Assisted Peacemaking Projects of Nonprofit Organisations. Washington D.C. : United States Institute of Peace, 1998 ISBN? s. 6-9.

FULLER, L. 2008. Lousy Timing Can Overshadow Turkey´s Logical Caucasus Solution.[online] 2008, A Eurasia Net Partner Post from RFE/RL [cit. 16. 3. 2009] Dostupné na internete: http://eurasianet.org

GALTUNG, J. 1964. An Editorial. In Journal of Peace Research. Volume 1, Issue 1, 1964, ISSN 0022-3433, s. 1-4.

GALTUNG, J. 1996. Peace by Peaceful Means: Peace and Conflict Development and Civilization. 1st ed. SAGE, 1996. 280 s. ISBN 0-8039-7510-4.

GALTUNG, J. 1997. Some observations on the Caucasus. In Caucasian Regional Studies [online]. Volume 2, Issue 1, 1997 [cit. 1. 11. 2008] Dostupné na internete: http://poli.vub.ac.be

Georgia. [online]. 2007, Institute for Multi-Track Diplomacy. [cit. 20.3.2009] Dostupné na internete: http://www.imtd.org

Georgia : The Risks of Winter [online]. November 2008, International Crisis Group Europe Briefing N°51, 2008[cit. 26. 11. 2008] Dostupné na internete: http://www.crisisgroup.org

Georgian-Abkhazian Dialogue [online]. 2009, BRC [cit. 12. 2. 2009] Dosupné na internete: http://www.berghof-center.org

Georgian and Abkhaz civil society dialogue [online] 2006, International Alert [cit. 19. 3.2009 ] Dostuné na internete: http://www.international-alert.org

GVOSDEV, K. N. 2008. Shanghaied by Moscow. In  The National Interest online [online]. nationalinterest.org. [cit. 25. 3. 2009] Dostupné na internete: http://www.nationalinterest.org


HEINRICH, M. 2008. OSCE: Mission in Georgia Due To Be Closed in 2009 [online]. 2008, St. Peterburg Times [cit. 15. 3. 2009]

HERRBERG, A. 2006. Conflict Resolution in Georgia: A synthesis analysis wih a legal perspective [online]. Crisis Management Inititative. [cit. 19.11.2008] Dostupné na internete: http://www.cmi.fi

HOROWITZ, D. L. 1985. Ethnic Groups in Conflict. 1st ed. University of California Press. 1985, 722 s. ISBN 0-520-22706-4.

ICAR Hosting  Georgian and South Ossetian Peace Builders [online]. 19/12/2008, The Mason Gazette [cit. 7. 3. 2009]. Dostupné na internete: http://gazette.gmu.edu

KAKABADZE, Z. I. 2008. Peace Zones for Georgia: A Real Way out of conflict [online]. September, 2008, resistancegeorgia.blogspot.com. [cit. 19. 11. 2008] Dostupné na internete: http://resistancegeorgia.blogspot.com

KAKABADZE, I. et al. 2009. “Zones of Peace in the South Caucasus” Initiative [online]. 2009.  a1plus.am. [cit. 20.3. 2009] Dostupné na internete: http://www.a1plus.am

KANBOLAT, H. 2008. Experts Analyze Caucasus Platorm: What is Caucasian stability and cooperation? What can Turkey do in the Caucasus? [online]. 2008, Today´s Zaman [cit. 15. 3. 2009] Dostupné na internete: http://www.todayszaman.com

KORBA, M. 2006. Zdroje konfliktov v čiernomorsko-kaukazskej oblasti II. In  Zahraničná politika, roč. 10, 2006, číslo 4. ISSN 1336-7218, s. 3-5.

LAKE, D. A, ROTHCHILD, D. 2001. Containing Fear: The Origins and Management of Ethnic Conflict. In Nationalism and Ethnic Conflict. 2nd ed. The MIT Press, 2001,  ISBN 0-262-52315-9, s. 126-163.

LASSILA, J. 2006. Multi-Track, Track Two and Track 1,5 diplomacy? [online]. Jún 2006, Conflict Management Initiative Background Paper, 2/2006. [cit. 6.2.2009] Dostupné na internete: http://www.cmi.fi

MATVEEVA, A. 2002.Georgia: Peace Remains Elusive in Ethnic Patchwork. In TONGEREN, P. Von, et al.. Searching for Peace in Europe and Eurasia: An Overview of
Conflict Prevention and Peacebuilding Activities. Colorado: Lynne Rienner Publishers, Inc., 2002. ISBN: 978-1-58826-079-6, s. 416-447.

MIALL, H. Conflict Transformation: A Multi-Dimensional Task. Berghof Handbook for Conflict Transformation. [online] [cit. 22.2.2009] Dostupné na internete: http://www.berghof-handbook.net


MISCHNIK, R. 2006. Nenásilná transformácia konfliktov: Manuál pre tréning trénerov. Don Bosco. 2006, 162 s. (nepredajné).

MITCHELL, A. L. 2009. Uncertain Democracy: U.S. Foreign Policy and Georgia´s Rose Revolution. Philadelphia : University of Pennsylvania Press, 2009. 180 s. ISBN 978-0-8122-4127-3

NAN, A. S.  1999. Civic Initiatives. In Accord: A question of sovereignty The Georgia-Abkhazia peace process [online]. September, 1999, c-r.org . [cit. 23. 3. 2009] Dostupné na internete: http://www.c-r.org

NODIA, G. 1997. Causes and Visions of Conflict in Abkhazia [online]. December 1997, Berkeley Program in Soviet and Post-Soviet Studies. Paper 1997_02-nodi. [cit. 7. 3. 2009] Dostupné na internete: http://repositories.cdlib.org

OSCE Mission to Georgia 2008 [online]. 2008, Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe [cit. 7. 3. 2009] Dostupné na internete: http://www.osce.org

Overview of EC Assistance to People Affected by Conflict in Georgia [online]. Január 2009, Európska komisia [cit. 7. 3. 2009] Dostupné na internete: http://www.delgeo.ec.europa.eu

PHILLIPS, L. D. 2008. Post-Conflict Georgia [online]. September, 2008, The Atlantic Council of the United States [cit. 19. 11. 2008] Dostupné na internete: http://acus.org

Profiles. [online]  1999. In Accord: A question of sovereignty The Georgia-Abkhazia peace process, sept. 1999. [cit. 21. 3. 2009] Dostupné na internete: http://www.c-r.org


RAMSBOTHAM, O., WOODHOUSE, T., MIALL, H. 2005. Contemporary Conflict Resolution: The Prevention, Management and Transformation of Deadly Conflicts. 2nd ed. Polity, 2005, 399 s, ISBN 0-745-63212-2.

Russia Moves to Legalize Ties with Abkhazia, S. Ossetia [online]. 16/4/2008, civil.ge [cit. 21.3.2009] Dostupné na internete: http://www.civil.ge

Russia recognizes Georgia´s breakaway republics 2 [online]. 26/8/2008, RIA Novosti [cit. 21. 3. 2009] Dostupné na internete: http://en.rian.ru

Russia vs. Georgia : The Fallout [online]. August, 2008, International Crisis Group Europe Report N°195, 2008 [cit. 19. 11. 2008] Dostupné na internete: http://www.crisisgroup.org

Saakashvili on Turkish-proposed Caucasus Stability Platform [online]. 22/3/2009, civil.ge [cit. 22. 3. 2009] Dostupné na internete: http://www.civil.ge

Saakashvili Outlines Tbilisi’s Abkhaz Initiatives [online]. 28/3/2008, civil.ge [cit. 22. 3. 2009] Dostupné na internete: http://www.civil.ge

SOCOR, V.  2004. Commentary: From Geneva To Sochi To Dead End In Abkhazia. In Eurasia Daily Monitor [online]. September 2004, Volume 1, Issue 81 [cit. 20.3.2009] Dostupné na internete: http://www.jamestown.org

SOCOR, V. 2009. OSCE Mission in Georgia on its Death Bed. In Eurasia Daily Monitor [online]. Január 2009, Volume 6, Issue 3 [cit. 20. 3. 2009] Dostupné na internete: http://www.jamestown.org

STRACHOTA, K. 2008. The Southern Caucasus and Central Asia after the Russian-Georgian war – the geopolitical consequences. In CES Commentary [online]. 2009,  no. 10. osw.waw.pl/en/eindex.htm. [cit. 21. 3. 2009] Dostupné na internete: http://osw.waw.pl

Tbilisi Delays Abkhaz Conflict Roadmap, as Sokhumi Offers Peace Plan [online]. 10/5/2006, civil.ge [cit. 22. 3. 2009] Dostupné na internete: http://www.civil.ge

Tbilisi Unveils Principles of Abkhazia Peace Plan [online]. 9/6/2006, civil.ge. [cit. 22. 3. 2009] Dostupné na internete: http://www.civil.ge

United Nations Country Team in Georgia [online]. 2007, UNCT [cit. 21.3.2009] Dostupné na internete: http://www.international-alert.org

VIGNANSKY, M. 2009. Georgia Opposition Vow to Topple Saakashvili [online] 2009, georgiandaily.com. [cit. 25. 3. 2009] Dostupné na internete: http://georgiandaily.com

Vlastný zdroj: KURNASOVÁ, Z. Rozhovor s Nargizou Arjevanidze. 14/3/2009.

WELT, C.  2005. Balancing the Balancer : Russia, The West , and the Conflict Resolution in Georgia. In Global Dialogue 7 [online]. Summer/Autumn 2005, special issue 3-4, “The Volatile Caucasus” [cit. 7. 3. 2009] Dostupné na internete: http://www.csis.org

What we do on the Gerogian-Abkhazian conflict [online] 1998-2009, Conciliation Resources [cit. 12.2.2009] Dostupné na internete: http://www.c-r.org

WOLLEH, O. 2006. A difficult Encounter : The Informal Georgian-Abkhazian Dialogue Process [online]. 2006, Berghof report no. 12 [cit. 7. 2. 2009] Dostupné na internete: http://www.berghof-peacesupport.org