V poslednom období sa vo Fínsku stále vážnejšie diskutuje o možnom členstve krajiny v Severoatlantickej aliancii (ďalej NATO). Dynamicky sa meniace zahranično-politické a bezpečnostné prostredie núti aj Fínsko flexibilne reagovať na nové skutočnosti. V dôsledku týchto skutočností prebieha intenzívna politická a verejná diskusia o ďalšom smerovaní v oblasti obrannej a bezpečnostnej politiky.

 

Názory obyvateľov a politikov na integráciu sa rôznia. Obhajcovia integrácie sú predovšetkým z tábora Strany národnej koalície a zväčša mladšia generácia. Proti nim stoja sociálni demokrati, Strana stredu, Ľavá aliancia a staršia generácia, ktorá si pamätá obdobie Studenej vojny a agresívnu politiku Sovietskeho zväzu.

Medzinárodná politika Ruskej federácie, konkrétne konflikt v Gruzínsku a snaha o obnovenie vplyvu v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu zvyšujú obavy Fínov a oživujú diskusie na tému Fínsko a vzťah k NATO. Historická skúsenosť naučila Fínov nepodceňovať a zbytočne nedráždiť svojho nevyspytateľného východného suseda. Politika neutrality Fínsku vždy zabezpečovala dobré vzťahy s Ruskom, preto v súčasnosti panuje akási neistota a strach zo zhoršenia vzťahov v prípade členstva v NATO.

 

Mnohí fínski politici, predovšetkým z konzervatívnych kruhov, však považujú politiku neangažovanosti po období rozpadu Sovietskeho zväzu za neaktuálnu. Poukazujú tiež na to, že vstupom do Európskej únie (ďalej EÚ) v roku 1995 už Fínsko aj tak prestalo byť neutrálnou a neangažovanou krajinou.

Od roku 1994 sa okrem toho fínske jednotky zúčastňujú niektorých medzinárodných mierových operácií pod velením NATO (ISAF v Afganistane, KFOR v Kosove).

Ani skutočnosť, že väčšina fínskych vojakov v zahraničí slúži práve pod vlajkou NATO, ani rozšírenie spolupráce Fínska s Alianciou v rámci programu Partnerstva za mier však nepriniesli zmenu postoja väčšiny verejnosti a politických predstaviteľov k členstvu krajiny v NATO. Vzhľadom k odmietavému postoju politikov vládnej koalície, prezidentky a veľkej väčšiny verejnosti sa v najbližšej budúcnosti nedá očakávať zmena vo vzťahu Fínska k NATO. Možno parlamentné voľby v roku 2011 a prezidentské voľby v roku 2012 prinesú zmenu v postoji Fínov k NATO. Bude to však závisieť od zloženia novej vlády a schopnosti prointegračne orientovaných politikov presvedčiť nedôverčivých Fínov o pozitívach členstva.

 

Zintenzívnenie diskusií o vstupe Fínska do NATO je predovšetkým dôsledkom minuloročnej vojny v Gruzínsku a rastu vojenského potenciálu Ruska v blízkosti fínskej hranice. Vojna v Gruzínsku bola medzi Fínmi vnímaná citlivo, politici presadzujúci vstup krajiny do NATO (predovšetkým šéf diplomacie Alexander Stubb zo Strany národnej koalície[1]) sa vyjadrovali o gruzínskom konflikte ako o „bode obratu svetovej politiky“ a „politickom budíku“ pre oživenie diskusií o vstupe krajiny do NATO.

 

Aj napriek snahe Strany národnej koalície presvedčiť ostatné koaličné strany o možnej hrozbe vyplývajúcej zo zmeny zahraničnej politiky Ruska sa im nepodarilo presvedčiť ich o potrebe vážnejších krokov smerom k integrácii. V poslednom období narastá medzi obyvateľmi znepokojenie z rastu ruského vojenského potenciálu v blízkosti fínskej hranice a v oblasti Baltiku. Až 2/3 Fínov si myslí, že Rusko je nepredvídateľným a nestabilným štátom.[2] Fakt, že Rusko buduje nové vojenské základne v blízkosti Fínska, zvýšilo počet atómových ponoriek v oblasti polostrova Kola z troch na deväť a zvyšuje počet svojich jednotiek v Baltickej flotile núti Fínov stále intenzívnejšie uvažovať o zhodnotení resp. zmene svojej bezpečnostnej politiky.

 

Mnohí pozorovatelia, nie len fínski, sa obávajú, že Rusko po zabezpečení svojho vplyvu na Kaukaze a v Strednej Ázii bude predstavovať hrozbu aj pre Fínsko. Severná hranica Fínska totiž leží neďaleko dôležitých ruských ložísk ropy a plynu.

 

Otázne je teda, aké sú reálne hrozby zo strany Ruska voči Fínsku. Fínsko je členom Európskej únie, úzko spolupracuje s NATO a má s Ruskom dobré vzťahy. Zdalo by sa teda, že ohrozenie jednej z najvyspelejších krajín Európy svojim východným susedom nie je natoľko reálne aby si zaslúžilo až toľko pozornosti. Historická skúsenosť však Fínom ukázala, že  Rusko dokáže ísť za svojimi záujmami akýmikoľvek prostriedkami a preto netreba nikdy Rusov podceňovať.

 

Aké sú v súčasnosti postoje fínskej verejnosti a politikov k NATO? Aby sme pochopili dlhodobo zamietavý postoj fínskej verejnosti k členstvu v NATO treba si v prvom rade uvedomiť aspekty, ktoré sformovali postoj Fínov k členstvu v integračných zoskupeniach, zvlášť k členstvu vo vojenských alianciách. Môžeme hovoriť o akomsi filozoficko-historickom aspekte mentality Fínov, ktorého dôsledkom je nedôvera a odmietavý postoj k integračným zoskupeniam. Postoj Fínska k vojenským alianciám poznačilo predovšetkým obdobie studenej vojny. Obavy a nedôvera voči Rusku majú tiež korene v histórii. Vojenský konflikt medzi Sovietskym zväzom (ďalej ZSSR) a Fínskom v rokoch 1939-1940 (tzv. Zimná vojna, fin. Talvisota) ukázal Fínom, že v prípade Ruska a jeho záujmov treba byť skutočne veľmi opatrný.

 

Zimná vojna bola pre Fínov trpkou skúsenosťou z ktorej sa dlho spamätávali. Konfliktu, ktorý vznikol kvôli sovietskym požiadavkám na Fínske územia[3] nedokázali zabrániť ani dlhé diplomatické rokovania medzi ZSSR a Fínskom. Sovieti odmietli ustúpiť od svojich požiadaviek, čo malo za následok napadnutie Fínska. Západné mocnosti vtedy ponechali Fínsko napospas osudu. Švédsko, ktoré s Fínskom úzko spolupracovalo, tiež pomoc odmietlo s odôvodnením, že krajina nemá záujem zapájať sa do vojenského konfliktu a kým to bude možné ostane neutrálnou.

 

 

Obrovským prekvapením pre celý svet však bolo ako dlho Fínsko vďaka svojej premyslenej taktike odolávalo sovietskym vojskám až nakoniec vojna skončila Moskovským mierom 13. marca 1940. Fínsko síce stratilo veľkú časť svojho územia[4] ale nikdy nebolo sovietmi úplne dobyté. Statočným odporom si fínska armáda získala sympatie obyvateľstva a je dodnes považovaná za dôležitý symbol fínskej štátnosti.

 

Neskôr v rokoch 1941-1944 v tzv. Pokračovacej vojne ( fin. Jatkosota), ktorá bola začatá nemeckými vojskami (tie z Fínskeho územia útočili na ZSSR) Fínsko s Nemeckom spolupracovalo. Cieľom fínskej spolupráce s Nemeckom bolo získanie území podstúpených ZSSR po Zimnej vojne a zaistiť na dohľadnú dobu svoju bezpečnosť pred stále agresívnejšou politikou ZSSR, ktorý sa hrubo miešal do vnútornej aj zahraničnej politiky Fínska, porušoval mierové podmienky dohodnuté po Zimnej vojne a vznášal stále nové požiadavky voči Fínsku. Okolnosti[5] nakoniec donútili Fínov uzatvoriť so ZSSR prímerie a prijať požiadavky Sovietov.

 

Obidve vojny mali neskôr vplyv na fínsko-sovietske vzťahy. Fínsko skončilo neoficiálne vo sovietskej sfére vplyvu. V povojnovom období prezident Juho Kusti Paasikivi presadzoval tzv. politiku „finlandizácie“[6], tzn. krajina začala presadzovať dôslednú politiku neutrality resp. neangažovanosti vo vojenských alianciách. Fínsko spolupracovalo s ostatnými škandinávskymi krajinami, ale zároveň si vytvorilo silné ekonomické väzby na ZSSR.

 

 

V období Studenej vojny Fínsku politika neutrality zabezpečovala pomerne pokojné vzťahy so ZSSR, teda Fíni nemali záujem o kroky ktoré by situáciu zhoršili. Vstup do NATO nepripadal v žiadnom prípade do úvahy ( v podstate to nebolo možné). Fínsko si zabezpečovalo svoju spoluprácu s ostatnými severskými krajinami záväzkom voči Sovietskemu zväzu neviazať sa bezpečnostnými väzbami na Západ. Politika „finlandizácie“ bola obyvateľstvom prijímaná pozitívne. Fínsko sa mohlo pokojne rozvíjať, participovalo na obchode so ZSSR a ostatnými severskými krajinami. V tomto období môžeme Fínsko vďaka svojím otvoreným väzbám nazvať akýmsi „mostom“ medzi Západom a Východom.

 

V roku 1990 Fínsko jednostranne vypovedalo povojnové dohody so ZSSR obmedzujúce zvrchovanosť krajiny vo vojenských otázkach a predefinovalo svoj koncept politickej neutrality na politiku vojenského nezapájania sa. Po rozpade ZSSR v roku 1991 nastala pre Fínsko nová situácia. Ekonomická naviazanosť na ZSSR mala dopad na fínske hospodárstvo. Stúpla nezamestnanosť a krajina musela hľadať nové ekonomické väzby, sústredila sa predovšetkým na Západnú Európu. Ekonomická recesia spôsobila, že sa fínska verejnosť začala viac zaujímať o EÚ.

 

Situácia pred vstupom do EÚ bola veľmi podobná ako v súčasnosti diskusie o vstupe do NATO. Väčšina Fínov bola tradične nedôverčivá a odmietala vstup krajiny do EÚ. Hlavnými argumentmi odporcov členstva boli strata suverenity, tradičnej neutrality Fínska a neudržateľnosti štedrého sociálneho systému Fínska po vstupe do EÚ. Zástancovia vstupu naopak tvrdili, že iba členstvo v EHP nedáva Fínom možnosť spolurozhodovať a spoluurčovať ako sa bude Jednotný trh vyvíjať, preto je potrebné vstúpiť do EÚ. Dôležitým argumentom zástancov vstupu bola otázka bezpečnosti, vzhľadom k blízkej prítomnosti Ruska.

 

Veľké rozpory vyvolávali aj otázky týkajúce sa poľnohospodárstva a životného prostredia. Otázka vstupu Fínska do EÚ nebola ani tak motivovaná ekonomicky, ako skôr politicky. V roku 1992 vláda podala prihlášku do ES a fínska verejnosť sa začala intenzívnejšie o vstup do EÚ zaujímať. Vláda preto rozbehla intenzívnu informačnú kampaň. V septembri 1994 sa konalo záväzné referendum o vstupe krajiny do EÚ. V referende sa Fíni vyjadrili pre vstup svojej krajiny do EÚ väčšinou 56,9 % hlasov.[7]

 

 

Po rozpade ZSSR sa tiež začalo diskutovať o prehodnotení bezpečnostnej politiky v situácii novej rovnováhy síl, ktorá sa vytvorila po skončení Studenej vojny a páde komunizmu. Rusko síce stratilo svoje veľmocenské postavenie, avšak väčšina Fínov ho stále považuje za hrozbu. Politika neangažovanosti sa veľkej väčšine verejnosti aj politikov zdala ako najvýhodnejšia cesta zaistenia svojej bezpečnosti aj po rozpade ZSSR. V krajine sa síce diskutovalo o možnom členstve v NATO, väčšina Fínov však odmietala priame členstvo v aliancii.

 

Aj napriek tomu že krajina nie je členom NATO, s alianciou spolupracuje. Ako pozorovateľ do Severoatlantickej rady pre spoluprácu vstúpilo Fínsko v roku 1992. Od roku 1994 sa podieľa na programe „Partnerstvo za mier“ a od roku 1997 je členom Euroatlantickej partnerskej rady. V rámci rozsiahleho programu partnerstva sa zúčastňuje na aktivitách vojenského krízového manažmentu NATO a na spolupráci v oblasti civilného núdzového plánovania. Fínska strana prejavila eminentný záujem o udržanie kroku s NATO v oblasti obranného plánovania a vojenských spôsobilostí.“[8]
      

 

Väčšina Fínov však aj napriek spolupráci krajiny s NATO aj v súčasnosti priame členstvo odmieta. Spoločnosť aj politici sú rozdelení na dva tábory. Dokonca strany vládnej koalície sú v otázke členstva nejednotné. V parlamente sa najmä po konflikte v Gruzínsku začali intenzívnejšie diskusie ohľadom budúceho vzťahu Fínska a NATO, ktoré začala Strana národnej koalície.

 

Aké sú v súčasnosti postoje fínskej verejnosti a politikov k vzťahu Fínska k NATO? Aké sú najčastejšie argumenty obidvoch strán? V parlamente bola iniciátorom intenzívnejších diskusii o integrácii už vyššie spomenutá Strana národnej koalície (KOK) resp. jej člen a minister zahraničných vecí Alexander Stubb. KOK je liberálno-konzervatívna politická formácia, ktorá ako jediná koaličná strana presadzuje členstvo krajiny v NATO. Po konflikte v Gruzínsku vystúpil minister zahraničných vecí Alexander Stubb (KOK) s návrhom znovu prehodnotiť vzťah Fínska k NATO.

 

Konflikt v Gruzínsku bol podľa neho dostatočným dôvodom  ktorý by mal Fínsko „prebudiť“ aby vážnejšie diskutovalo o možnom členstve krajiny v NATO. Stubb bol kritizovaný premiérom Matti Vanhanenom (Strana Stredu – Suomen keskusta, KESK), ktorý označil Stubbov prejav ako „skôr stanovisko Strany národnej koalície, než ministra zahraničných vecí“. Vanhanen stojí v čele koaličnej vlády, ktorá sa skladá zo Strany stredu(KESK), Strany národnej koalície (KOK), Zelených (Vihreät – VIHR) a Švédskej ľudovej strany (Svenska folkpartiet/Ruotsalainen kansanpuole – RKP).

 

 

Oficiálne stanovisko vlády je k vzťahu členstva v NATO v súčasnosti nemenné, teda zachovanie momentálnej úrovne spolupráce. Opozičný Ľavicový zväz (Vasemmistoliito – VAS), tiež Stubba ostro kritizoval, obáva sa najmä zhoršenia vzťahov s Ruskom. Verejne Stubba skritizoval tiež minister zahraničného obchodu a rozvoja Paavo Väyrynen (KESK), s ktorým Stubb spolupracuje na ministerstve zahraničných vecí.

 

Pre Helsingin Sanomat sa Väyrynen vyjadril, že neustále verejné diskusie o pristúpení Fínska do NATO spôsobujú „nejednotnosť“ v zahraničnej politike vlády.[9] Väyrynen je zástancom „Paasikiviho tradície (finlandizácie)“, podľa ktorej musí Fínsko za každých okolností počítať s Ruskom a preto je podľa neho výhodnejšie zachovať momentálny status vo vzťahu k NATO. Naproti nemu Stubb ako aj Strana národnej koalície je zástancom otvorenia sa EÚ a členstvu v NATO. V každom prípade väčšina fínskych politikov so Stubbom súhlasí v tom, že je potrebné prispôsobiť obrannú politiku novej situácii, názory sa rôznia v spôsobe a v otázke členstva v NATO.

 

 

Ďalšou prekážkou v presadení referenda o vstupe do NATO a jeho úspechu by pre Národnú koalíciu bola určite aj prezidentka Tarja Halonen (Sociálno-demokratická strana - Suomen Sosialidemokraattinen Puolue, SDP). Oficiálne stanovisko prezidentky je vo vzťahu k členstvu Fínska v NATO rovnaké ako u väčšiny koaličných strán, presadzuje politiku nezúčastnenosti k bezpečnostným zoskupeniam. Vzhľadom na to, že fínsky prezident má podľa ústavy právomoci v zahranično-politických otázkach, môže reálne ovplyvniť budúce snahy Národnej koalície. Ďalším významným faktom je, že Tarja Halonen sa teší veľkej obľube verejnosti, teda svojim postojom určite ovplyvní nemalé percento už aj tak integračne skeptických Fínov.

 

Bývalý fínsky prezident Marti Ahtisaari členstvo v NATO podporuje. Podľa Ahtisaariho by sa členstvom v NATO zefektívnili mierové aktivity Fínska. Ahtisaari sa v deväťdesiatych rokoch výrazne angažoval v Kosovskej kríze, známi je tzv. Ahtisaariho plán o autonómii Kosova pod dohľadom medzinárodného spoločenstva. Bývalý prezident tiež zdôrazňuje, že „NATO je obranný spolok, ktorý by mali západné demokracie podporovať. „Nechcem, aby Fínsko stálo mimo, keď už je väčšina ostatných štátov v Aliancii.“[10]

 

Fínska verejnosť je v otázke členstva krajiny v NATO tradične skeptická a nedôverčivá. Skúsenosti z minulosti naučili Fínov byť maximálne opatrní vo veciach zahraničnej politiky, zvlášť s nevyspytateľným Ruskom za chrbtom. Staršia generácia, ktorá si ešte pamätá obdobie Zimnej a neskôr Studenej vojny vie, že dráždiť „veľkého medveďa“ sa nevypláca a bezpečnejšie je ostať neutrálnym. Práve historické skúsenosti s Ruskom spôsobili u Fínov pesimizmus pokiaľ ide o veci zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

 

Aké sú teda názory a hlavné argumenty verejnosti vo vzťahu k NATO? Podľa prieskumu ktorý sa realizoval koncom roku 2008 31% opýtaných podporuje členstvo Fínska vo vojenskej organizácii. Proti členstvu vo vojenskej organizácii je 58% respondentov. Konkrétne členstvo v NATO podporuje 28% Fínov, proti je 60%. Najviac prívržencov vstupu je medzi voličmi Strany národnej koalície (62% za, 29% proti). Najviac odporcov spomedzi  elektorátu Ľavicového zväzu (proti 88%, za iba 3%). Proti vstupu je vyše 70% voličov Strany stredu a 60% voličov Sociálnej demokracie ( voličov podporujúcich vstup do NATO je 22 a 23%).

 

Ako hlavné argumenty, ktoré respondenti uviedli sú: „fínska armáda by sa musela zúčastňovať v konfliktoch mimo hraníc Fínska“ (48%), „členstvo by spôsobilo zvýšenie ohrozenia zo strany Ruska“ (45%), „koniec pozície Fínska mimo konfliktov mocností“ (39%), „príliš veľký vplyv Spojených štátov v NATO“ (38%).

 

Argumenty podporovateľov vstupu sú predovšetkým: „neschopnosť fínskych ozbrojených síl obrániť Fínsko v prípadnom konflikte“ (36%), „zvýšenie obranných možností“ (35%), „upevnenie bezpečnosti pred hrozbami zo strany Ruska“ (31%).[11]

 

Keďže súčasná vláda a väčšina verejnosti je proti členstvu v aliancii, nemožno v najbližšej dobe očakávať výrazné zmeny vo vzťahu Fínska k NATO. Prípadné členstvo by muselo byť potvrdené v referende a to, ako ukazujú štatistiky, by bolo v súčasnosti neúspešné. Vláda navyše nemá záujem meniť momentálne stanovisko. Koaličná Strana národnej koalície je síce druhou najsilnejšou formáciou v parlamente ( má iba o jeden mandát menej ako Strana stredu), ale skutočnosť, že ostatné koaličné strany a opozícia sú proti vstupu do NATO by jej snahy o kroky pre vstup do NATO zmarili.

 

Čo môžeme očakávať v budúcnosti? Dôležité budú parlamentné voľby v roku 2011 a prezidentské voľby o rok neskôr. Už dnes je zrejmé, že otázka členstva v NATO bude jednou z ústredných tém predvolebnej kampane parlamentných volieb. Od výsledkov volieb bude závisieť ďalšie smerovanie fínskej bezpečnostnej a zahraničnej politiky. Bude závisieť od toho, ako dokážu formácie podporujúce členstvo v NATO (predovšetkým Strana národnej koalície, ktorá má zrejme najreálnejšiu šancu zamiešať karty) svojou kampaňou presvedčiť voličov a získať tak dostatočný potenciál pre realizáciu zmeny vo vzťahu k NATO.

 

Kľúčové budú prezidentské voľby. Vzhľadom na právomoci prezidenta v zahranično-politických otázkach možno očakávať kampaň sústredenú práve na otázku Fínsko a NATO. Fínsko sa môže priblížiť k NATO najskôr po roku 2012 v prípade, že bude zvolený prezident, ktorý presvedčí konzervatívneho fínskeho voliča o správnosti krokov smerom k fínskemu členstvu v NATO.

 

Členstvo v NATO by určite zmenilo medzinárodný imidž Fínska, ovplyvnilo rozvoj spoločnej obrany EÚ a prispelo k rozvoju vzťahov s USA. V prípade, že by sa zmenil aj postoj susedného Švédska vo vzťahu k NATO poklesol by počet neutrálnych štátov v Európe, čo by určite ovplyvnilo intenzívnejšie diskusie o členstve v NATO v ostatných neutrálnych krajinách (predovšetkým v Rakúsku, kde sa tiež diskutuje o možnom členstve krajiny v NATO).

 

Možné členstvo Fínska ( a Švédska) by zvýšilo počet krajín EÚ, ktoré sú členskými krajinami NATO, čo by určite zefektívnilo spoluprácu NATO a EÚ. Pokiaľ ide o susedné Švédsko, postoj Švédov k NATO by zrejme tiež z časti ovplyvnil aj postoj Fínov. Krajiny v rovnakom roku vstupovali do EÚ a vyvíjajú sa podobne. Vo Švédsku je však odlišná situácia a navyše je tu veľmi dôležitý rozdiel, ktorým je historická skúsenosť a hranica s Ruskom. Kým Švédska neutralita je dobrovoľná,[12] Fínom bola neutralita v podstate nanútená Sovietskym zväzom. Kým Švédi sa na neutralitu svojej krajiny pozerajú ako na tradíciu, Fíni ju vidia ako zabezpečenie pokojných vzťahov s nevyspytateľným Ruskom.

 

V prípade členstva Fínska v NATO môžeme určite očakávať vplyv tohto kroku na fínsko-ruské vzťahy, určite možno očakávať určité limitované protestné akcie Ruska v blízkosti fínskych hraníc. Zrejme by však Fínske členstvo nemalo spôsobiť vážnejšie a dlhodobejšie zhoršenie fínsko-ruských vzťahov. Ťažko však s určitosťou povedať ako sa k takejto situácii postaví Rusko, ktoré bedlivo sleduje zahraničnú politiku svojich susedov a citlivo vníma každú zmenu. Fíni sú zatiaľ voči Rusku nedôverčiví a považujú ho za reálnu hrozbu uvidíme preto, čo prinesie budúcnosť. Globalizácia a nové bezpečnostné hrozby umocňujú potrebu rozšírenia koncepcie fínskej bezpečnostnej politiky. V najbližších parlamentných a prezidentských voľbách sa Fíni budú preto rozhodovať ktorú cestu zvolia, či naďalej pôjdu po stopách Paasikiviho politiky neangažovanosti, alebo zmenia svoj doterajší postoj a zvolia cestu do NATO.



Poznámky:
[1] Strana národnej koalície je jedinou koaličnou stranou ktorá presadzuje vstup krajiny do NATO
[2] http://www.terve.pl
[3] Územia v oblasti Fínskeho zálivu, na územie na severe Fínska (kvôli bohatým náleziskám nerastných surovín) a posun fínskej hranice ktorá pôvodne bola len 25 km od Leningradu.
[4] Najmä strata Karélie, kde malo Fínsko značnú časť svojho priemyslu mala dopad na ekonomiku krajiny.
[5] Úspešný postup západných mocností v Európe, oslabujúci nemecké vojská.
[6] Najvyššími hodnotami tejto politiky bol mier a samostatnosť Fínska, v praxi sa jednalo o podriadenie sa veľmocenskému postaveniu ZSSR.
[7] Zdroj: www. cpssu.org
[8] http://www.ata-sac.org


Zdroje:
http://www.psz.pl
http://www.wprost.pl
http://www.terve.pl
http://wyborcza.pl
http://www.rozhlas.cz
http://www.defmin.fi
http://www.hs.fi
http://www.ata-sac.org
http://www.severskelisty.cz
http://zpravy.idnes.cz
http://web.eduskunta.fi
http://www.finlandnato.org