Globálny terorizmu založený na islamskom fundamentalizme a antiamerikanizme prinútil administratívu USA revidovať bezpečnostnú doktrínu krajiny. Politika G. W. Busha poznačená teroristickým útokom zo septembra 2001, si zakladala na agresívnom unilateralizme a vojenskej sile. Preempcia sa stala hlavným nástrojom v medzinárodnej politike USA proti nepriateľským krajinám. Táto filozofia modifikovala Clintonovu doktrínu humanitárnej intervencie. Vojna proti terorizmu polarizovala medzinárodné spoločenstvo, vytvorila vojnu kultúr a výrazne fragmentovala zahraničnú politiku EÚ. Zákon Patrioct act zase demonštroval potrebu obmedzenia slobôd občanov v prospech ich  bezpečnosti. Bushova Vojna proti terorizmu poukázala na tenkú líniu medzi obranou záujmov a nelegálnym útokom na nepriateľa, či porušovaním základných ľudských hodnôt.  Vytvorila nový precedens zdôvodnenia potreby vojenského zásahu vo svete.

Terorizmus sa útokmi zo septembra 2001 stal zásadnou bezpečnostnou výzvou. USA si zakladá svoju politiku a bezpečnostné stratégie na postavení superveľmoci. Rovnako pristúpila aj v boji proti terorizmu. Od Baracka Obamu sa očakávali a ešte stále očakávajú zmeny štýlu politiky k bezpečnostným otázkam. Najmä odklon od doktríny Georga Busha, čo deklaroval J. Biden na 45. Mníchovskej bezpečnostnej konferencií. Hlavným bodom stratégie zostáva boj USA proti terorizmu, ako prevencia pre bezpečnosť krajiny a jeho spojencov. Na mieste je zamyslenie, aký veľký priestor má Obama pre nastolenie vlastnej bezpečnostnej politiky a či sa bude skutočne odlišovať od predchádzajúcich politík.

 

 

Hoci Bushova doktrína znamenala zásadnú zmenu v radikalizácii politiky USA voči nepriateľom, treba pripomenúť, že už Clintonova doktrína presadila výrazné precedensy v zahraničnej politike od rozpadu Sovietskeho zväzu. Pre načrtnutie možnosti Baracka H. Obamu vychádzam z charakteristiky terorizmu a najvýznamnejších prvkov Clintonovej doktríny a  Bushovej doktríny. Doplnenú o pohľad na rozdiely v charakteristikách terorizmu, či odlišnostiach amerického a európskeho prístupu v boji proti nemu.

 

 

Teroristické aktivity boli súčasťou politického života od nepamäti. Prvým známym aktom bolo zavraždenie Caesara. O niekoľko storočí neskôr sa symbolom moderného teroru stal Maximilien Robespierre. Najväčšiu geopolitickú zmenu zase vyvolal atentát v Sarajeve v roku 1914.  Na pochopenie významu pojmu Vojna proti terorizmu je potrebné poznať aj presné teórie vysvetľujúce čo terorizmus znamená. Práve nepresné definície boli rozdeľujúcimi faktorom pri jeho potláčaní. Termín je odvodený od slova teror. Stal sa najskloňovanejším pojmom v súčasnej bezpečnostnej politike. Synonymum pre slová zastrašovanie, vláda násilím. Cieľom teroru je vyvolať tlak na verejnú mienku, ktorá sa postaví proti vlastnej vláde, resp. zavraždenie predstaviteľov štátnej moci.

 

 

(temi.repubblica.it)

Nástupom nových zbraní a možností zaútočiť sa zmenila aj filozofia o psychologických účinkoch dopadu teroristického činu. Už nebolo nevyhnutné zaútočiť na predných predstaviteľov nepriateľského objektu (štát, ríša, kráľovstvo), ale na jeho symboly s maximalizovaním počtu obetí jediným útokom. Rozpad bipolárneho sveta pomohol záujmovým skupinám získať moc v regióne. Najčastejšie násilným spôsobom. Potlačenie hrozby nukleárnej vojny medzi mocnosťami: Ruskom (Sovietskym zväzom) a USA znamenalo zviditeľnenie sa rebelujúcich militantných skupín v kontexte príbehu Dávida a Goliáša. Demonštrujúc tak, že štruktúrované bezpečnostné zložky veľmoci môžu byť destabilizované jedným útokom malého počtu ľudí.

 

 

 

 

Konceptuálne bol terorizmus pred septembrom 2001 vnímaný ako radikálne riešenie spoločenských, náboženských a ideologických konfliktov. Postupne sa objavilo niekoľko definícií tohto javu. Armáda USA (1983) charakterizovala terorizmus slovami: ,,ide o dopredu pripravované, politicky motivované násilie, uskutočňované tajnými agentmi, alebo organizáciami na terčoch mimo boja, s  cieľom ovplyvniť verejnosť“. Najznámejšou modernou definíciou do roku 2001 bola interpretácia španielskeho bezpečnostného experta Fernanda Reinaresa, uverejnená v knihe Terorizmus a Anti-terorizmus, (Reinares, F.: Terrorismo y antiterrorismo), ktorá hovorí:
"Ak násilné akcie s nepomerné slabším materiálnym vybavením vytvárajú  psychologické efekty, hovoríme, že ide o akt terorizmu. Tieto akcie vyvolávajú strach, pocit nebezpečnosti medzi obyvateľmi."

 

 

Desať dní po útokoch v USA pripravila Európska komisia sériu krokov, ktoré viedli k Akčnému plánu, schváleného mimoriadnou Európskou radou 21. septembra 2001. EÚ prijala rozhodnutie zadefinovať terorizmus a zladiť tresty v členských krajinách. Úniou je terorizmus vnímaný ako úmyselný čin s cieľom ,,destabilizovať alebo zničiť základné politické, ústavné, hospodárske a sociálne štruktúry“. Ide o zločiny  ohrozovania života, fyzickej integrity osôb, vzatie osoby za rukojemníka, únos  lietadla, spôsobenie výbuchu a podobne.  Paradoxne to dovoľuje označiť vojenské operácie „Spojenecká sila“ v Juhoslávií a „Iracká sloboda“ v Iraku vedené USA a NATO za akty štátneho terorizmu.

 

 

V roku 2004 americký bezpečnostný akademik Michael Walzer  rozšíril názory Reinareosa v knihe Arguing About War. Podľa neho ide o premyslené zabíjanie nevinných ľudí, náhodných obetí, šírenie strachu medzi obyvateľstvom a tým prinucovaním politických lídrov k zmenám v rozhodovaní. Zabrániť takýmto javom má bezpečnostná politika štátu - sústava štátnych záujmov pre ochranu štátu a jeho rozvoja.

 

Septembrové útoky poukázali tiež na byrokratické problémy USA bojovať  proti  terorizmu, hoci v minulosti krajina čelila útokom na svojom území (WTC v New Yorku - 26. 2. 1993, Federálny úrad v Oklahoma city - 19. 4. 1995, výbuch bomby v dejisku olympijských hier v Atlante - 27. 7. 1996 ).

 

 

 

Bezpečnostná a obranná politika USA po 11. septembri 2001 prešla rozsiahlymi zmenami ako reflexia nových pomerov a sily nepriateľa. Táto zmena sa môže charakterizovať dvomi smermi: byrokratickými a priamym nasadením bezpečnostných zložiek. Legislatívne úpravy, nové dohody spojencov, aktivity na pôde Bezpečnostnej rady OSN z pozície stáleho člena Rady a prepracovanie bezpečnostnej doktríny sú hlavné administratívne kroky Spojených štátov. Na druhej strane sa vykonali vojenské  invázie, porušenia medzinárodného práva a  dohovorov, násilné presadzovanie demokracie do krajín tretieho sveta, resp. nepriame vyvolanie preventívnej vojny, revolúcie, či zriadenie nosných bezpečnostných inštitútov.

 

 

Medzinárodný význam Vojny proti terorizmu je odvodený prvými krokmi administratívy Georga Busha na zlepšenie ochrany národnej bezpečnosti USA po septembri 2001. Základným legislatívnym opatrením bolo prijatie USA PATRIOT Actu  (Providing Appropriate Tools Required to Intercept and Obstruct Terrorism). Jeho platnosť skončila v roku 2006, keď bol prijatý ako Domestic Security Enhancement Act.  Legislatívna zmena zaviedla  legalizáciu odpočúvania hovorov, či sledovanie pohybu osôb na internete v zahraničí, ktoré nie sú občanmi USA, ale sú podozrivé z ohrozovania bezpečnosti štátu.

 

 

Rovnako povolila odpočúvať osoby bez súdneho rozhodnutia, monitorovanie nákupu a požičiavania kníh, sledovanie finančných úkonov osôb, alebo bez vedomia vlastníka prehľadávať jeho domov, kanceláriu. Tak sa mal zabezpečiť lepší prísun informácií o  nepriateľoch. Kritici poukazujú na možnosť manipulácie, alebo vydierania politikov, aktivistov a podnikov zákonom. Vláda ním porušila zaužívané normy o ľudských právach a zákon pôsobí aj mimo USA, argumentujú. Jeden z článkov PATRIOT Actu bol v roku 2004 podľa federálneho súdu v rozpore s Ústavou Spojených štátov.

 

 

Zákonom dala administratíva USA najavo, že pre zachovanie bezpečnosti je nutné vzdať sa mnohej osobnej slobody. Krajina so záujmom šíriť demokraciu vo svete, začala legislatívne presadzovať limity slobôd občanov a poukázala na malý rozdiel medzi právnym a policajným štátom. Spojené štáty a Európska únia čelia podobným bezpečnostným výzvam. Problémom zostáva určenie priority a podobu jej riešenia. USA považujú za hrozby krajiny, ktoré ležia mimo európsky kontinent (Afganistan, Irán, Severná Kórea ). EÚ sa sústreďuje na svoju regionálnu bezpečnosť. Prístup k hrozbám, najmä k terorizmu, sa preto značne líši. Rozdielnosť riešenia problému terorizmu tkvie v historických skúsenostiach Európy s radikálnymi skupinami.

 

Zatiaľ, kým starý kontinent bol (a stále je) terčom teroristických skupín (RAF, IRA, ETA Červené brigády) dlhé roky, v Spojených  štátoch začal byť relevantný až v 90-tych rokoch minulého storočia. Odpoveď starého kontinentu na globálny terorizmus prišla po útokoch v Madride a Londýne. Išlo o schválenie dokumentov Akčný boj proti terorizmu (29.11.2004) a Prehlásenie Rady EÚ (7. 6. 2005). Prehlásenie Rady EÚ je desať bodový dokument, ktorý obsahovo nadväzuje na Akčný plán.   
        

 

V USA bolo prvou koncepciou administratívy Georga Busha Quadremnial Defense Review v roku 2001 (QDR, 2001). Nadväzovala na QDR 1997. Zadala stratégie a ciele udržania krajiny ako veľmoci, pričom dôraz kládla na vojenské akcie a rozširovanie kapacity armády. Hlavné body stratégie opisuje ako: ,,zmenu režimu v nepriateľskom štáte“ a ,,okupáciu teritória dovtedy, kým nie sú splnené strategické ciele“.

 

 

Myšlienka násilnej zmeny režimu v nepriateľskom štáte nebola nová. Nadväzuje na doktrínu Billa Clintona z roku 1999. Tá definovala právo USA vykonať humanitárne a mierotvorné intervencie v suverénnych štátoch, aj bez povolenia BR OSN - v prípade vážneho ohrozenia záujmov Spojených štátov. Politika humanitárnych intervencií bola používaná už európskymi koloniálnymi mocnosťami pri šírení kresťanstva. V modernej histórií sa použila v Ugande Izraelom (1976), v Zaire Francúzskom (1978), v Iráne (1980), na Grenade (1980), či v Paname (1990) armádou USA.

 

 

Clintonova doktrína v praxi znamenala nasadenie armády USA v Juhoslávií. Znamenalo to prvé výrazné porušenie medzinárodného práva veľmocou po skončení Studenej vojny, zároveň aj náznak nového spôsobu vnímania bezpečnostných hrozieb, hoci väčšia časť QDR 1997 vychádzala z pomerov Studenej vojny.

 

 

Dovtedy sa používalo zastrašovanie ako hlavný nástroj pre riešenie problému. Po roku 2001 sa zmenila stratégia aj rétorika. Diplomatický slovník oprášil pojmy darebácke štáty, problémové štáty, či štáty zlyhávajúce. Novým termínom sa stal pojem ,,Os zla“. Išlo o zoznam krajín, ktoré boli v konflikte so Spojenými štátmi a mali potenciál vlastniť jadrové zbrane: Irak, Irán a Severná Kórea.

 

 

Najzásadnejšou zmenou Bushovej doktríny bol inštitút preemptívneho útoku. Demonštrácia práva a sily USA, zabránenie ohrozenia USA a jeho záujmov. Inak povedané: v prípade, ak protivníci disponujú nebezpečnými zbraňami, treba preemptívnymi útokmi zabrániť ich použitiu. Tento termín použil prezident Bush vo svojom prejave z roku 2002, počas predstavenia novej taktiky Vojny proti terorizmu. Na rozdiel od politiky zastrašovania zbraňami hromadného ničenia (weapons of last resort),  sa stali prostriedkom dosahovania cieľov (weapons of choice).  To je výrazný posun medzi stratégiami pred a po septembri 2001. Podstatným bodom je tiež vybudovanie Národného protiraketového systému (National Missile Defense -NMD) ako súčasť globálnej projekcie vojenskej sily.

 

 

V roku 2006 nová bezpečnostná doktrína USA jemne upravila predchádzajúcu stratégiu. Zvýšil sa význam preemptívnych útokov a na druhej strane sa zmiernila rétorika. Nedostatkom oboch stratégií je absencia podmienok, za ktorých môže k preempcii dôjsť a nejasnosti medzi elimináciou nebezpečných štátov a totálnym zvrhnutím režimu.

 

Amerika spolieha prioritne na európskych partnerov, na ich spravodajské služby, na Interpol a jednotky NATO. Táto potreba je obojstranná. Mnohé európske krajiny sú podobné vystavené hrozbám militantného fundamentalizmu. Avšak potláčať etnicko-náboženský terorizmus a znepriateliť si časť arabských obchodných partnerov, alebo eliminovať riziko tajnými službami a diplomatickými krokmi? To je jeden z hlavných problémov, ktorým musí EÚ čeliť oproti Spojeným štátom. Stabilita Únie je pre USA základom bezpečnosti Spojených štátov. Môžu sa tak koncentrovať vlastné kapacity v ohniskových oblastiach sveta, napr. Afganistan, Pakistan, Somálsko, Irak, atď. No vzťahy USA – NATO, resp. USA – EÚ nie sú bezproblémové.

 

Posilňovanie a prehĺbenie európskej integrácie je tradičným americkým záujmom. Práve spolupráca so západoeurópskymi krajinami im umožňuje riadiť medzinárodný systém.  Po úvodných deklaráciách o odsúdení útokov proti USA, sa Európa začala rozchádzať v otázke dlhodobého boja proti terorizmu. Zhoršenie vzťahov nastalo po prezentovaní Osi zla. Namiesto spoločného riešenia, USA začali spolupracovať iba s vybranými štátmi EÚ, ktoré nekriticky podporili ich Vojnu proti terorizmu. Prevažne išlo o chudobnejšie členské štáty Únie.

 

Americký prístup vychádza z prevencie ochrany ľudského života. Preventívne usmrtenie vraha je podstatou tohto konania. Taký postup je neprijateľný pre spojencov, pretože OSN a EÚ si zakladajú na dodržiavaní ľudských práv všetkých osôb v konflikte. Práve otázka ľudských práv vo Vojne proti terorizmu vyvolala vlnu masových demonštrácií občanov, ktorých vlády boli zapojené do invázie v Afganistane a Iraku. Rozkol potvrdzuje aj správa Európskeho parlamentu o činnosti CIA a možných tajných väzníc na starom kontinente. V dôvodnej správe sa konštatuje: ,,Administratíva prezidenta Busha otvorene vyhlasuje, že môže  „slobodne konať“ v rámci boja proti organizácii Al-Kaida dokonca, keď ide o medzinárodne uznané právo a určité medzinárodné dohody.“  

 

 

O závažnosti tejto skutočnosti informoval aj špeciálne zriadený výbor EP: ,,V rámci výnimočného vydávania osôb CIA často využívala súkromné spoločnosti a charterové služby a prenajímala si u nich lietadlá. Pomocou civilného letectva je možné dostať sa na miesta, kde by vojenské lietadlo vzbudilo podozrenie. CIA využívala civilné letectvo a vyhla sa povinnosti poskytovať informácie o vládnych alebo vojenských letoch, ktoré Spojené štáty vyžadujú.“ Spojené štáty pre rešpektovanie ich stratégie svetom musia dokázať, že oni rešpektujú základné ľudské a občianske práva, čo pripomína Hlavu XXII. Hrubým náčrtom východiska sa ukazuje nesúhlas baskického obyvateľstva voči ETA. U nedemokratických režimov je to cesta na dlhú trať, hoci len podpora domáceho obyvateľstva zabezpečí mier a potlačenie terorizmu, keďže radikálne skupiny sú najviditeľnejším odrazom politickej a spoločenskej situácie v krajine. Čím je situácia nestabilnejšia, tým sú radikálnejšie skupiny.

 

 

Očakávania zmeny štýlu politiky od prezidenta Obamu sú veľké, ale reálne nemožné. Dôkazom je menovanie Hillary Clintonovej za ministerku zahraničných veci, kompromis vnútorných síl v Demokratickej strane.  Hillary  Clintonová je v diplomatických kruhoch známa politická osobnosť. Na druhej strane ide o návrat politiky Billa Clintona a možnosť humanitárnej intervencie. Reálne sa očakávalo preskupenie vojsk z Iraku do Afganistanu (čo sa už aj deje), vyššia snaha o dialóg so všetkými európskymi krajinami, s väčšinou arabských štátov a s Ruskom, preberanie fragmentov z európskeho modelu boja proti terorizmu, alebo prechod k multilateralizmu.

 

 

Zvýšiť intenzitu diplomatických aktivít, koordináciu tajných služieb a pritom dať dôraz na ľudské práva v tomto konflikte (dobrou správou je plánované zrušenie väzníc v Guantánamo Bay, zlou nesúhlas tretích krajín). Tento predpoklad je vyhliadkou na zmenu. Otázkou zostava, aby ju nezmarili mocenské a karieristické ambície, rozchod názorov a silové presadzovanie demokracie, či zlá hospodárska politika.
Ako to bolo v prípade predchádzajúcej administratívy Spojených štátov.




Použitá literatúra:
Publikácie, Odborné štúdie
Caponetti, J. (2005): Justifications for Terrorism, www.ia-forum.og, 25.7.2005, s. 2, dostupné na:
http://www.ia-forum.org

Doyle, Ch. (2002): The USA PATRIOT act, CRS Report for Congress, www.fas.org, 18.4.2002, dostupné na: http://www.fas.org
 
Inštitút bezpečnostných a obranných štúdií MO SR (2004): Terorizmus – aktuálna výzva pre 21. storočie, Bratislava: MOSR, s. 36, dostupné na: http://www.mod.gov.sk

Inštitút obrany a bezpečnosti MO SR (2002), Terorizmus – destabilizujúci fenomén súčasnosti a boj proti nemu (štúdia), Bratislava: MOSR, s. 92, dostupné na: http://www.mosr.sk

Muller, D. (2006): Evropská unie a Spojené státy americké – bezpečnostní dimenze transatlantických vztahů, Závešický, J.: Evropská unie a její bezpečnost, Brno: MUNI, s. 161

Ondrejcsák, R. (2004): Nové trendy v bezpečnostných politikách Spojených štátoch amerických, Francúzska, Spojeného kráľovstva a Nemecka, Bratislava: MOSR, s. 76, dostupné na: http://www.mosr.sk

Pikna, B. (2006): Medzinárodní terorismus a bezpečnost Evropské unie (právní nahled), 1. vyd., Praha: Linde, s. 226-232

Samson, I. (2003): Zachránia noví členovia Severoatlantickú alianciu?, Šebej, F.: Má NATO budúcnosť?, Prešov: Konzervatívny inštitút M.R. Štefánika, s. 46

Brukker, G.- Opátiková, J.(2006):  Veľký slovník cudzích slov, Bratislava: Robinson s.r.o.


Články,:
Butora, M. (2004): Som za euroaktivizmus, www.martinbutora.sk, 5/2004,
Dostupné na: http://www.martinbutora.sk

Hersi, D. (2006): Národná bezpečnostná stratégia USA (I.) – Bushova doktrína v novom kontexte  -Úvod, Preempcia, triáda., www.stary.meporofrum.sk., dostupné na: http://stary.mepoforum.sk

Samson, I. (2004): Terminológia strategických doktrín: negativizácia nepriateľa, www.euroactiv.sk, 10.12.2004,
dostupné na: http://www.euractiv.sk


Oficiálne správy:
Fava, G. (2006): Predbežný návrh správy o predpokladanom využívaní európskych krajín CIA na účely prepravy a nezákonného zadržiavania väzňov, Brusel: Európsky parlament, 1.6. 2006, s. 17, dostupné na:
www.europarl.europa.eu