Írska kampaň proti Lisabonskej zmluve (guim.co.uk)

Od konca Studenej vojny sa perspektívy európskej integrácie fundamentálne zmenili. Projekt, ktorý iniciovala západná Európa začal nadobúdať podobu aká bola načrtnutá v protointegračnom pláne – podobu paneurópskej organizácie, zahŕňajúcej strednú a východnú Európu, časť Balkánu a Stredomoria (Malta a Cyprus). V európskej spoločnosti sa tak odohral proces, ktorý teoretici považujú za cieľavedomý v tom zmysle, že EÚ nadobudla formou zmlúv od roku 1991 až po súčasný lisabonský proces charakter spoločnosti, ktorá má samu seba pod kontrolou, koriguje svoj pohyb a smeruje k homogenite a koherencii. V tomto zmysle je tento trend podobný fungovaniu starovekých ríš zložených z mnohých národov, etník, náboženstiev, ktoré svoju homogenitu budovali pod centrálnou autoritou, ale zachovávali si vlastný priestor pre prežitie a rozvoj.

(eu.naic.edu)

Štruktúra zvrchovaného územia EÚ neuchránila štáty pred hospodárskou a energetickou krízou, naopak, zvýraznila vzájomnú závislosť štátov európskeho a mimoeurópskeho priestoru v tých najdôležitejších, existenciálnych potrebách. Tieto udalosti z rokov 2007-2009 poukázali na to, že binárne kódovanie sveta je neudržateľné a je chybou domnievať sa, že akokoľvek je EÚ stabilná, v postmodernom priestore nie je izolovaná od ostatných častí sveta.

Obama a európski lídri - Javier Solana, José Manuel Barosso a švédsky premiér Fredrik Reinfeldt (zimbio.com)

Inštitucionálna homogenizácia umožňuje už viac ako jednu dekádu rozširovanie priestoru EÚ pomocou projektov asociačných a stabilizačných zmlúv, prispela k vytvoreniu Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ale aj k vybudovaniu Eurozóny s vlastnou menovou jednotkou. Homogénna schéma inštitúcií a nástrojov teda existuje, len nie je známe, kam bude smerovať - či k posilneniu vnútorného priestoru, alebo k ďalšiemu rozširovaniu podľa rôznych modelov spracovaných zväčša sociálnymi, politickými a ekonomickými vedami.
     

Podpisovanie Rímskych zmlúv (wikipedia.org)

Umožní jednotlivcom i skupinám začleňovať sa do prípravy a budovania európskych politík, nielen prostredníctvom Európskeho parlamentu ako doteraz, ale aj posilnením práv európskych občanov všeobecne. Možno je namieste prirovnanie ku konsociačnej demokracii, ktorá vznikla v lokálnom priestore štátu a vníma všetkých občanov ako príslušníkov konkrétnej society (menšiny, inej kultúrnej tradície, etnika odlišujúceho sa od majority hodnotami, postojmi a jazykom). Najvyššia autorita v rámci štátu potom vytvára a používa nástroje, ktoré majú ochrániť tieto rôznorodé, ale rovnocenné zložky spoločnosti tak, že im umožňuje podieľať sa na politike štátu.
     

Francúzska moslimka (wordpress.com)

Môžu prijať systém a snažiť sa naplniť požadované kritériá, alebo ho neprijať či obísť, čím môžu preukázať vlastné postoje k tolerancii. Tolerancia v európskom ponímaní neznamená len európske tolerovanie „neeurópskeho“. Zároveň je aj možnosťou, akú európske štáty dávajú migrantom, aby preukázali potrebnú šírku vlastnej tolerancie k prostrediu, ktoré ich prijalo.

Homogenizácia európskeho priestoru sa týka aj vysoko abstraktného pojmu, s ktorým sa však často narába – je to európska identita. Otázka miery a podoby identity u rôznych príslušníkov európskych štátov už takmer tri desaťročia[1] predstavuje skúšobný kameň v rôznych kulturologických, sociologických a politologických debatách. Názor na tento problém je aj miestom stretu medzi európskou politickou pravicou a ľavicou.

Európska identita sa totiž môže transformovať aj do podoby neúnosnej tolerancie k istým etnickým skupinám, ktoré migrujú Európou a využívajú sociálne systémy jednotlivých štátov. Na druhej strane môžu práve tieto javy vyvolať ostrú kritiku až extrémistické prejavy u istých politických orientácií, zasa z hľadiska ochrany európskej identity.
     

Jeden z hlavných euroskeptikov - český prezident Václav Klaus (timesonline.typepad.com)

Ak je nanucovaná napr. štátom, cirkvou, komunitou, nadnárodnými inštitúciami, nie je hodnotovo neutrálna. Je pragmatická, účelová. Ak je získaná a kauzálna, môžeme si ju udržiavať pomocou rôznej škály prostriedkov, od vnímania inakosti až po požadovanie ochrany v zmysle ľudských práv.

Tie sú hodnotovo neutrálne, pretože sú univerzálne a spoločné pre všetky ľudské bytosti. Nie sú ani pravicové, ani ľavicové, verifikujú nás ako ľudí, ako občanov aj v procese integrácie a globalizácie. Preto je potrebné zamýšľať sa nad vplyvom EÚ na formovanie týchto mechanizmov, ktoré umožnia integráciu do EÚ vnímať ako prijímanie pravidiel hry, kde európska identita nebude rozhodujúca, aspoň nie v tom zmysle, že jej prijatie  (všetky pravidlá politické, hospodárske, štrukturálne) budú negovať a znižovať úlohu národného štátu, ktorý bude vždy chrániť nacionálnu a etnickú identitu svojich občanov. (Ušiak, 2008)
     

V poslednom desaťročí sa totiž európska identita vnímala málo ako kultúrna identita, viac ako identita homogénneho fungovania trhových ekonomických mechanizmov a hospodárskej politiky. Tieto princípy boli stanovené a považované za nemenné aj v prípade nových členov EÚ. V tomto desaťročí práve v súvislosti s rozširovaním prebiehali a prebiehajú veľmi komplikované procesy transformácie od direktívnej k trhovej ekonomike. (Klvačová, 2005) EÚ zahrňuje dnes 27 štátov a viac ako 400 miliónov obyvateľov. Práve transformačný proces odhalil, v čom sú slabiny nanucovanej identity vnímanej cez ekonomickú homogenizáciu. V nových členských štátoch došlo k národohospodárskym omylom, ktoré zhoršila súčasná ekonomická kríza, došlo k sociálnym prepadom, ale aj k morálnym stratám.

Ukázalo sa, že napriek integrácii je úloha štátu v ekonomike (a tá určuje ostatné oblasti, aj školstvo a kultúru) nezastupiteľná. (Čubrík, 2008) Nie je to len úloha významného vlastníka výrobných prostriedkov a financií, ale najmä úloha tvorcu pravidiel hry a arbitra v prešľapoch. Neoliberálne ekonomické štúdie dosť často úlohu štátu podceňujú, preferujú smerovanie k homogenizovanej integračnej ekonomickej identite.

Samit EÚ k Lisabonskej zmluve (soerenkern.com)

Európsku identitu teda v súčasnosti vnímame ako diskutabilnú záležitosť. Jeden z modelov budúcej EÚ je tzv. Európa regiónov, teda postupné oslabovanie výlučnej autority štátov smerom k parciálnejším autoritám. Častou chybou pri vnímaní tohto modelu je, že evokuje starší spor, aká teda bude úloha štátu v integračnom zoskupení. Vyššie sme naznačili, že v istých oblastiach je úloha štátu nutná.

V istých oblastiach sa „suverenita“ a autorita štátu posúva smerom k nižším štruktúram, ale tieto nižšie autority nie sú náhradné ani druhoradé, nezastupujú štát ani ho nesuplujú, teda ani neprispievajú k jeho zániku. Európa regiónov podľa nášho názoru má predstavovať kultivovanie troch druhov autorít: supranárodnej, národnej a subnárodnej – regionálnej.

S tým, že supranárodná autorita EÚ vyžaduje od člena okrem iného implementáciu jeho práva acquis communautaire, vyjadrujúce základné hodnoty integračného zoskupenia, čím tento štát zaväzuje k homogenizácii a právnej identite. Národná autorita štátu si zachováva úlohu implementovať európske pravidlá do legislatívy štátu a zároveň určovať pravidlá prepojenia európskej a národnej identity.  Okrem iného to umožní lepšiu prezentáciu národnej kultúry členského štátu. Štát a jeho autorita v končenom dôsledku ešte stále zostáva najdôležitejším vykonávateľom rozhodnutí, týkajúcich sa rozvoja, cieľov a realizácie európskych politík. Subnárodná – regionálna autorita súvisí s princípom subsidiarity. Užitočnosť princípu bola viackrát dokázaná, je motorom dynamiky menších štruktúr EÚ.

Zároveň však ako nový prvok vo vzťahu suprainštitúcie – štát rozpútala mnohé diskusie medzi dvoma tábormi: regionalistami a federalistami. Federalisti vyčítajú regionalistom, že ich koncepcia, teda odovzdávanie kompetencií a prenášanie autority na nižšie zložky správy v skutočnosti posilňuje európsky centralizmus ako kritizovaný byrokratický prístup.

Prenášanie autority na menšie správne časti – regióny a subregióny – bolo predmetom analýzy aj pri príprave všetkých zmlúv EÚ. Otázkou zostáva, ako sa princíp subsidiarity bude uplatňovať po vstupe do platnosti Lisabonskej zmluvy, ktorá mení viaceré procedurálne pravidlá. Či táto úroveň bude autentickým homogenizovaným priestorom, či bude vytvárať vlastnú identitu, ukáže uplatňovanie zmluvy v praxi.

Filozofia si vždy brala poučenie z dejín a snažila sa byť sociálne kompetentná, aby sa vyhla utopizmu, ktorý je často súčasťou politických transformácií. Na formovanie procesu utvárania európskej identity, teda homogénneho priestoru ako priestoru zhodných či komplementárnych ideí mali vplyv najmä tri tradície, ktoré sa v priebehu storočí pretransformovali do európskych filozofických ideí a systémov:

Všetky tieto tradície však potrebovali priestor, kde sa mohli rozvinúť do adekvátnej a aj dnes akceptovanej podoby. Tento priestor im poskytlo teritórium Európy, kde existovali prirodzené podmienky, aby sa tieto tri tradície transformovali na novoveké filozofické systémy, z ktorých vznikli teórie o demokratickom štáte a ľudských právach odporujúce absolutizmu, posilňujúce národný štát a medzinárodné právo i toleranciu k náboženskému cíteniu.
     

ASEAN (wikipedia.org)

Z doterajších výsledkov rozširovania EÚ je viditeľné, že homogenizácia priestoru môže úspešne prebehnúť v inštitucionálnej podobe, ale nemôže vyriešiť disparity vznikajúce zo sociálnej, kultúrnej, hodnotovej a historickej odlišnosti – aspoň v súčasnosti nie. Európska identita teda nie je schéma – je téma. Dôkaz toho je aj tvorba vízií o rôznych formách partnerstva, ktoré už nezaručuje budúci vstup do EÚ ako záverečnú formu partnerstva.

Hodnotová homogenizácia širšieho európskeho priestoru teda zatiaľ neexistuje. Skeptici hovoria dokonca o miernejšej forme Železnej opony, o európskom „treťom svete“, ktorý vykazuje podobnosť s neokoloniálnym tretím svetom najmä z hľadiska využívania, resp. zneužívania prírodných a ľudských zdrojov.
     

Možno to však vnímať aj inak. Funkcionalizmus a neofunkcionalizmus, ktoré boli iniciačnými teóriami integračného procesu, hovoria o možnosti vytvárania integračných celkov – blokov v regiónoch sveta s tým, že hoci tieto bloky budú mať vlastné ekonomické, inštitucionálne a hodnotové systémy, ich koexistencia je možná, dokonca nutná. Tým, že budú existovať a posilňovať svoje vnútorné mechanizmy, ale nebudú trvať na univerzálnom rozšírení svojho hodnotového systému, vytvoria predpoklady pre súťaž, porovnávanie, príklady pre nasledovanie.

Jeden model, európsky, môže byť príkladom pre iné modely – africké, stredoázijské, latinskoamerické. V konečnom dôsledku, EÚ už takto funguje. Čiže existuje hypotéza, že rôzne typy integrácie na rôznych teritóriách budú vhodnejším nástrojom ako zabrániť zrážke civilizácií, ako rozširovanie jedného integračného celku naprieč kultúrnymi a civilizačnými hranicami, tak, aby sa tieto entity násilne homogenizovali.
     

Mercosur (wikipedia.org)

Nositeľmi zmien v rozšírenej EÚ budú mladšie generácie Európanov ale i neeurópanov. Podľa sociologických prieskumov však obom týmto skupinám chýba identifikácia so spoločenstvom na iných princípoch, nielen na princípe konzumnej spoločnosti.
     

Literatúra
BARAN, J – LASICOVÁ, J. – UŠIAK, J. 2009. Integrácia ako konštrukcia Novej Európy. In: Politické vedy. 2/2009. Banská Bystrica: FPVaMV UMB. 2009 ISSN 1335-2741

ČUBRÍK, M. 2008 Realistický a liberalistický prístup k analýze súčasnej veľmocenskej politiky. In. INTERPILIS ´08. Banská Bystrica: FPVaMV UMB, ÚVV UMB. 354 s. ISBN 978-80-8083-724-2

DOLINEC, V. 2009. Faktory vplývajúce na vnímanie bezpečnostného prostredia štátu. In: Bezpečnostné fórum´09. FPVaMV UMB: Banská Bystrica 2009. 230 s. ISBN 978-80-8083-790-7

GUZZINI, S. 2004. Realismus v mezinárodních vztazích a mezinárodní politické ekonomii. Barrister&Principal: Praha 2004. 299 s. ISBN 80-85947-84-6

HOSCHEKOVÁ, D. 2008. Kultúrna dimenzia v EÚ a na Slovensku. In: Formovanie nového strategického postavenia SR. FPVaMV: Banská Bystrica. 2008. 308 s. ISBN 978-80-8083-697-9

IŽDINSKÝ, D.- HUSENICOVÁ, L. 2008. Imaginácia rozširovania. In: Politické vedy. 2/2009. Banská Bystrica: FPVaMV UMB. 2009 ISSN 1335-2741

KAZANSKÝ, R. 2008. Stav budovania vedomostnej spoločnosti v SR a hľadanie možných východísk vo vede, výskume a vzdelávaní. In: Formovanie nového strategického postavenia SR. FPVaMV: Banská Bystrica. 2008. 308 s. ISBN 978-80-8083-697-9

KLVAČOVÁ, E. 2005. Vstup České republiky do EÚ. Oslabení nebo posílení role státu? Professional Publishing: Praha, 2005. 176 s. ISBN 80-86419-55-X

TOKÁR, Ľ. 2009. Geopolitická charakteristika prostredia Slovenska. In: Politické vedy. 2/2009. Banská Bystrica: FPVaMV UMB. 2009 ISSN 1335-2741

UŠIAK, J. – LASICOVÁ, J. – DOBRÍK, M. 2008. Sektory v SR a legislatíva. In: Formovanie nového strategického postavenia SR. FPVaMV: Banská Bystrica. 2008. 308 s. ISBN 978-80-8083-697-9

WALZER, M. 2002. Hrubý a tenký. Kaligram: Bratislava. 2002. 137.s
1 Prvýkrát sa táto otázka objavila v materiáloch z Medzivládnej konferencie ES v Turíne, v roku 1984.