Prvotným cieľom Rady GCC bolo ochraňovať stabilitu, bezpečnosť a progres v tomto regióne, taktiež zabezpečovať a udržiavať rast a schopnosť premeniť ropné bohatstvo tak, aby slúžilo všetkým občanom tohto regiónu. Formovanie GCC bolo sprevádzané na jednej strane Iránskou revolúciou, na strane druhej sovietskou inváziou do Afganistanu. Lídri jednotlivých monarchií si uvedomovali čoraz viac ich spoločnú zraniteľnosť a okolité hrozby. Ďalšími cieľmi spoločenstva GCC bolo formulovať spoločné regulácie v oblasti ekonomiky, obchodu, financií, turizmu, legislatívy a administratívy, podporovať vedecko-technický pokrok v oblasti priemyslu, baníctva, poľnohospodárstva, vodných zdrojov, založiť vedecko-výskumne centrá, založiť spoločné podniky, podporovať spoluprácu privátneho sektora, posilňovať vzťahy medzi národmi, stanoviť jednotnú menu do roku 2010 (Rehman, 2008).
     

Väčšina z týchto štátov je bohatá vďaka zdrojom, ktorými disponujú (okrem Bahrajnu) ale na druhej strane je populačne chudobná. Štáty sú spravované dedičnými vládcami –monarchami a takmer všetky sú v otázkach bezpečnosti prozápadne orientované. Oblasť práva a verejnej správy je ale primárne determinované islamským náboženstvom. Táto disproporčnosť sťažuje stanoviť jednotnú politickú orientáciu systému v danom štáte. Vo svojej podstate sú si politické systémy týchto krajín veľmi podobné. Každý zo štátov je ovládaný stabilnými panovníckymi rodmi, avšak nájdu sa aj takí panovníci ktorí sa dostali k moci štátnym prevratom.

„Taktika“ vládnucich rodov je založená na ekonomickom a sociálnom zvýhodňovaní jednotlivých vybraných a „kľúčových“ hráčov spoločnosti. Základ legitimity, ktorou vládnu jednotlivé rody spočíva  na silnej väzbe k  islamskému právu. V posledných rokoch sa finančný a náboženský monopol v rukách vládnucich rodov značne  zmenšuje a tým pádom je ohrozená aj legitimita, ktorou vládnu. Táto skutočnosť predstavuje pre lídrov jednotlivých krajín  novú výzvu a priestor pre politické a hospodárske reformy. Malé štáty sa vybrali cestou radikálnych zmien, aby sa prispôsobili novému ekonomickému a politickému fenoménu- globalizácii. Príkladom takýchto transformácii je Katar, ktorý celkovo redefinoval svoju politiku a taktiež Bahrajn, ktorý sa stal len v roku 2002 konštitučnou monarchiou. Saudská Arábia predstavila ešte v roku 1992 „Základný zákon“  s cieľom spojiť liberálne a islamistické prvky v rámci saudskoarabskej spoločnosti (Sturm, Strasky, Adolf, Peschel, 2008).
     

Najvyššia rada je najvyššia autorita spoločenstva GCC. Je tvorená najvyššími predstaviteľmi členských štátov. Predsedníctvo v Rade je rotujúce podľa arabského abecedného názvu členských štátov. Rada sa schádza raz ročne, avšak vylúčené nie sú ani mimoriadne schôdzky zvolané na požiadanie ktoréhokoľvek členského štátu s podporou iného štátu. Na samite v roku 1998 v meste Abú Zabí sa Najvyššia rada rozhodla usporadúvať jeden konzultačný samit medzi dvoma samitmi každý rok. Zasadania rady sú platné len vtedy, ak sa na nich zúčastnia minimálne dve tretiny členských štátov. Platí pravidlo, že každý štát má jeden hlas. Rezolúcia  týkajúca sa základných a podstatných vecí je platná, len keď je schválená jednohlasne všetkými prítomnými členskými štátmi. Na prijatie procedurálnych záležitosti stačí väčšina prítomných štátov. V rámci Najvyššej rady bola zriadená aj Komisia pre riešenie sporov. Jej zloženie sa určuje ad hoc, na základe konkrétneho problému. Hlavnou úlohou komisie je podávať rade odporúčania a názory (Cooperation Council For the Arab States of The Gulf, 2010).

Je zložená z tridsiatich občanov( z každého štátu 5 ľudí) členských štátov, ktorí sú vyberaní na základe skúseností a kvalifikácii na dobu troch rokov. Komisia je poverená preštudovať záležitosti, ktoré sú jej posúvané Najvyššou radou.

Je tvorená Najvyššou radou ad-hoc, v čase sporného bodu, alebo konfliktu.

Rada sa skladá z ministrov zahraničných veci jednotlivých členských štátov, prípadne ministrov, ktorí ich zastupujú. Predsedníctvo je udelené štátu, ktorý predsedal na poslednom zasadnutí Najvyššej rady, prípadne štátu, ktorý ma následne predsedať rade. Ministerská rada sa schádza každé tri mesiace, ale vylúčené nie sú ani mimoriadne schôdzky na návrh štátu súčasne odsúhlasený iným štátom. Schôdzky sú platné vtedy, ak sa na nich zúčastnia aspoň dve tretiny členských štátov. Ministerská rada je poverená navrhovať politiky, dávať odporúčania a koordinovať už existujúce aktivity v každej sfére. Návrhy prijaté ministerskými výbormi sú ďalej posúvané Ministerskej rade, ktorá ich spolu s pripomienkami a návrhmi posúva ďalej Najvyššej rade na záverečné odobrenie a schválenie. Rada je poverená organizáciou stretnutí Najvyššej rady a prípravou agendy (Cooperation Council For the Arab States of The Gulf, 2010).

Sídlo Generálneho sekretariátu je v Rijáde a jeho hlavnou úlohou je pripravovať štúdie týkajúce sa spolupráce, koordinácie, plánov a programov pre spoločnú prácu. Takisto vypracováva pravidelné správy monitorujúce prácu GCC, sleduje implementácie a rezolúcie a pripravuje agendy, návrhy rezolúcií a stretnutia pre Ministerskú radu.
Organizácia sekretariátu pozostáva z :
a.) generálneho tajomníka, ktorý je volený Najvyššou radou na dobu 5 rokov s možnosťou znovuzvolenia.
b.) piatich asistentov generálneho tajomníka pre politické, hospodárske, humanitné,  environmentálne otázky a bezpečnostné záležitosti.
c.) vedúceho delegácie GCC pre Brusel, ktorý je nominovaný generálnym tajomníkom a volený Ministerskou radou na dobu troch rokov s možnosťou znovuzvolenia
d.) generálnych riaditeľov sekretariátu a ostatného personálu voleného generálnym tajomníkom.

Administratívna štruktúra sekretariátu pozostáva z viacerých sekcií (politická, hospodárska, vojenská, humanitná, environmentálna, bezpečnostná), kancelárie generálneho tajomníka, informačného centra, delegácie GCC v Bruseli a telekomunikačného centra v Bahrajne.

Súčasným generálnym tajomníkom Rady GCC je Abdul Rahman ibn Hamad al-Attiyah, významný katarský diplomat, ktorý funkciu vykonáva už druhé funkčné obdobie.

V posledných rokoch ekonomiky krajín GCC pútajú pozornosť viacerých strategických hráčov sveta. V roku 2003, v čase keď cena ropy prudko rástla  sa krajiny Perzského zálivu  dynamicky rozvíjali  a stávali sa dôležitými globálnymi investormi a obchodnými partnermi. Začali hrať kľúčovú rolu na svetovom energetickom trhu. HDP krajín sa začal vyvíjať v celkom optimistické čísla, neropné aktivity sa vyvíjali rýchlejšie ako ropné.

Krajiny zdieľajú podobné špecifické ekonomické znaky ako je napríklad veľká závislosť na hydrokarbónoch, mladá a rýchlo sa rozvíjajúca pracovná sila. Tieto spoločné črty vytvárajú zároveň spoločné výzvy akými sú napríklad snaha o diverzifikáciu ekonomiky a redukciu závislosti na fosílnych palivách.

V posledných piatich rokoch bol ročný nárast HDP v krajinách GCC na priemernej úrovni 7%, čomu dopomohol aj prudký nárast cien ropy (Sturm, Strasky, Adolf, Peschel, 2008).

Nárast HDP je výrazný aj v mimoropných sektoroch. Tu HDP dokonca rástlo dynamickejšie než v ropnom priemysle. Vzrástli aj prebytky v štátnom rozpočte a to vďaka narastajúcim verejným príjmom. Verejné výdavky sa zvýšili vďaka rozvíjajúcej sa materiálnej a sociálnej infraštruktúre.

Čo sa týka produkcie a rezervných kapacít ropy, štáty GCC sú pokladané za hlavných hráčov svetového trhu. Disponujú asi 40% svetových ropných rezerv. Vďaka nízkym nákladom pri odhaľovaní ropných nálezísk, štáty neustále zvyšujú výskum a rozvoj súvisiaci s ropou. Svetový dopyt po rope je priamoúmerne ovplyvňovaný hospodárskym rastom kľúčových ekonomík sveta. V praxi to znamená, že v najbližších rokoch sa ropné zásoby štátov Európy, Číny, Japonska a USA budú výrazne míňať a tým pádom porastie aj ich závislosť na importe ropy zo zahraničia. 

Obchodná bilancia krajín GCC za posledné roky značne narástla príčinou čoho boli aj stúpajúce ceny ropy. Import a export sa nelíši len v kvantite, druhoch tovaru, ale aj v oblastiach sveta s ktorými je hospodárska výmena uskutočňovaná. Hovoriac o vývoze krajín GCC, tento je orientovaný predovšetkým na Japonsko a rozvíjajúce sa trhy v Ázii.  Hlavnou vývoznou komoditou je ropa a ropné deriváty. Približne 24%  ropy putuje z Blízkeho východu do Európy (Sturm, Strasky, Adolf, Peschel, 2008).
     

Čo sa týka importu, prevažujú najmä stroje, mechanické spotrebiče, vozidlá a elektronika. Hlavným obchodným partnerom je Európska únia, z ktorej dovážajú krajiny väčšinu importovaného tovaru.
     

V oblasti inštitucionálnych obchodných väzieb a integrácie je všetkých šesť štátov GCC členom WTO- Svetovej obchodnej organizácie. V súčasnosti sú vyjednávané dohody o voľnom obchode s viacerými krajinami a regiónmi.

Členské štáty sa odlišujú nielen populačne, ale aj hospodársky. Mierou HDP a veľkosťou populácie je Saudská Arábia najväčšou zo šiestich krajín Rady. Populácia tohto štátu tvorí približne dve tretiny celkovej populácie GCC a asi polovicu celkového HDP krajín GCC (Rehman, 2008) . Druhou najväčšou krajinou podľa počtu obyvateľov a miery HDP sú Spojené arabské emiráty. Ak však hovoríme o HDP na jedného obyvateľa, prvú priečku okupujú Katar a SAE, na posledných miestach je Saudská Arábia a Omán (Sturm, Strasky, Adolf, Peschel, 2008) (viď tabuľka  č. 2).

Vďaka nárastu cien ropy vzrástla aj nominálna výška HDP ako celku. Zatiaľ čo, v roku 2001 bolo kombinované HDP krajín GCC porovnateľné s Austráliou (332 miliárd amerických dolárov), v roku 2006 dosiahlo HDP výšku 712 miliárd čo je porovnateľná výška s HDP Kanady (Sturm, Strasky, Adolf, Peschel, 2008).

Saudská Arábia je spolu s Ruskom najväčším svetovým producentom ropy s priemernou produkciou približne 8,75 miliónov barelov denne v roku 2007. Patrí jej preto prvá priečka svetového exportéra ropy (Rehman, 2008). Ostatne štáty, Kuvajt a SAE patria do prvej desiatky najväčších svetových exportérov ropy. Saudská Arábia disponuje jednou pätinou svetových ropných rezerv, Katar ovláda tretinu najväčších zásob zemného plynu po Rusku a Iráne a v posledných rokoch sa značne zvýšila jeho produkcia (Qatar, 2010). Zásoby ropy a plynu sú značne menšie a obmedzené v Bahrajne a Ománe a pri súčasnej produkcii ropy sa toto čierne zlato podľa prognóz minie už o dvadsať rokov. Naopak prognózy o ropných rezervách Kuvajtu a SAE ukazujú, že ropa bude v týchto štátoch postačovať na nasledujúcich sto rokov (Sturm, Strasky, Adolf, Peschel, 2008).

Vo všetkých členských krajinách GCC je ropný sektor vo väčšinovom vlastníctve štátu. V Katare je podiel vlády a národných firiem podnikajúc v oblasti surovej ropy až 100 percentný, 97% predstavuje vládny podiel v Saudskej Arabii, 90%  v Kuvajte a najmenší t.j. 54% podiel vlády je v SAE (Sturm, Strasky, Adolf, Peschel, 2008).

Keďže sú krajiny GCC veľmi úzko ekonomicky viazané na ropu a plyn, otázka diverzifikácie sa stáva kľúčovou výzvou pre všetky tieto krajiny. Na jednej strane, zvýšená produkcia ropy prispieva k celkovému hospodárskemu rastu krajín, k zvyšovaniu životnej úrovne a vo viacerých štátoch príjmy z ropy dopomohli úspešnej transformácii národných ekonomík. Z krajín chudobných v rokoch šesťdesiatych sa len o dvadsať rokov neskôr stali krajiny značne bohatšie s prívlastkom „petrodolárové“. Na druhej strane, silná väzba a upínanie sa na jeden zdroj bohatstva sa v minulosti ukázalo ako veľké riziko. Príkladom sú  osemdesiate roky kedy cena ropy prudko klesla a súčasne sa tým znížili aj príjmy každého štátneho príslušníka. Tato citlivosť na príjmoch z ropy je dôkazom ešte urgentnejšej potreby diverzifikácie jednotlivých ekonomík.
     

V prípade Bahrajnu a Ománu je potreba diverzifikácie najnutnejšia, keďže tieto spomínané štáty budú o pár rokov trpieť nedostatkom ropy a budú sa musieť spoliehať na cudzie zdroje. Otázka diverzifikácie nie je spojená len s ropou a jej vyčerpaním, súvisí taktiež s vysokým populačným rastom a stúpajúcou nezamestnanosťou, keďže ropný sektor poskytuje len obmedzený počet pracovných miest.
     

V stupni a rozvoji diverzifikácie členských štátov existujú podstatné rozdiely. V schopnosti zredukovať závislosť na rope sú najúspešnejší Bahrajn spolu so SAE. Bahrajn sa za posledné roky zameral na rozvoj bankového sektora a turizmu. Turizmus sa v krajine neustále rozvíja, dôkazom čoho sú pripravované megalomanské projekty, ktoré majú podporovať a prilákať turistov (Shoult, 2005).

Európska únia formálne začala bilaterálne vzťahy s krajinami GCC prostredníctvom „Dohody o spolupráci“ z roku 1988 (The Cooperation Council of the Arab States of the Gulf, 2009). Jej predmetom bolo posilnenie stability v regióne so strategickým významom a nadviazanie užších politických a ekonomických vzťahov medzi oboma zoskupeniami. Dohoda je zameraná ďalej na rozširovanie ekonomickej a technologickej spolupráce a tiež spolupráce v oblasti energetiky, priemyslu, obchodu a služieb, poľnohospodárstva, rybolovu, investícií, vedy, technológií a životného prostredia.

Dohoda z roku 1988 obsahovala záväzok oboch strán vstúpiť do spoločných rokovaní o dohode o voľnom obchode. Rokovania na túto tému začali v podstate už v roku 1990 ale onedlho sa ocitli na bode mrazu. V roku 1999 sa rozhovory opäť rozhýbali po tom, čo štáty GCC podpísali deklaráciu o vytvorení colnej únie. Tá začala oficiálne fungovať v januári 2003 (The Cooperation Council of the Arab States of the Gulf, 2009).

V priebehu roka 2007 sa síce rokovania vo veľkom tempe rozbehli, no do dnešných dní nenadobudli jasné kontúry. Ako pozitívne sa javí vytvorenie finančného inštrumentu na spoluprácu s priemyselnými a vysokopríjmovými krajinami v roku 2007. Ten sa stal základnou kostrou pre finančnú spoluprácu medzi EÚ a oblasťou Perzského zálivu. (The Cooperation Council of the Arab States of the Gulf, 2009). V prospech hlbšej spolupráce medzi EÚ a GCC hovorí fakt, že štáty GCC sú šiestym najväčším vývozným trhom EÚ a EÚ je najvýznamnejším obchodným partnerom GCC.

Krajiny GCC v súčasnosti využívajú preferenčný prístup na trh EÚ v rámci všeobecného systému preferencii Európskej únie (Návrh uznesenia o dohode o voľnom obchode medzi ES a Radou pre spoluprácu v Perzskom zálive, 2008). Naopak, európske podniky stále čelia vážnym obchodným bariéram v štátoch GCC, kde platí podmienka, že zahraničné subjekty môžu vlastniť najviac 50% v miestnych podnikoch. Táto skutočnosť odrádza mnohé podniky štátov EÚ investovať v regióne Perzského zálivu (Návrh uznesenia o dohode o voľnom obchode medzi ES a Radou pre spoluprácu v Perzskom zálive, 2008).
     

V apríli roku 2009 sa v Maskate uskutočnilo devätnáste stretnutie ministrov a najvyšších predstaviteľov krajín GCC a EÚ. Obe strany sa zhodli, že je nevyhnutné pokračovať v rokovaniach o presadení Dohody o spolupráci z roku 1988. Kladne zhodnotili spoluprácu v oblasti verejnej diplomacie a tiež strategickej spolupráce v oblasti energetiky. Štáty oboch zoskupení sa navonok javia ako zosúladené v otázkach týkajúcich sa riešenia blízkovýchodnej otázky. Obe regionálne celky adresovali plnú podporu procesu Annapolis, vyzvali Izrael aj Palestínčanov pokračovať v konštruktívnych vyjednávaniach.

Cieľom by malo byť ukončenie okupácie a vytvorenie nezávislého, demokratického a životaschopného palestínskeho štátu, ktorý by existoval v mieri a bezpečnom prostredí vedľa Izraela a ostatných susedských štátov. Podobné postoje zastávajú krajiny GCC a EÚ aj v otázke Iraku, kde zdôrazňujú potrebu podporiť Irak vo veciach dosiahnutia stability, suverenity, teritoriálnej integrity a nezávislosti (19th EU-GCC Joint Council and Ministerial Meeting 3504/09, 2009). Okrem spomínaných bodov sa zdá rovnaký aj názor na otázky týkajúce sa terorizmu, Iránu a jeho jadrového programu, proliferácie zbraní hromadného ničenia, ľudských práv a kultúrneho dialógu.
     

Z uvedeného sa javí vzťah medzi EÚ a GCC ako pozitívny, otázkou ale zostáva, nakoľko sa deklarovaný spoločný postup môže odchýliť v konkrétnych krokoch. O spoločnom postupe v praxi zatiaľ môžeme polemizovať, keďže ten sa v súčasnosti výhradne orientuje na ekonomickú formu spolupráce.

V máji 1981, len dva dni po oficiálnom vytvorení zoskupenia GCC, Huang Ha, minister zahraničných vecí Číny poslal telegram s blahoželaním adresovaný generálnemu sekretárovi GCC Abdullahovi Bisharovi. Týmto aktom Čína oficiálne nadviazala styky s touto regionálnou organizáciou (Ministry of Foreign Affairs China's relationship with GCC, 2000). Od roku 1990 sa každoročne konali stretnutia ministra zahraničných vecí Číny s ministrami zahraničných vecí jednotlivých štátov spoločenstva GCC a s jeho generálnym tajomníkom na zasadnutiach pod záštitou OSN.

V septembri 1996 sa stretol podpredseda vlády a minister zahraničných vecí Číny Qian Qichen s ministrami zahraničných vecí šiestich členských krajín GCC v New Yorku. Obe strany sa dohodli na ustanovení dvojstranných pravidelných stretnutí, na ktorých sa mali prejednávať podstatné otázky týkajúce sa politiky a ekonomiky. Rokovania sa konajú každý rok striedavo v Pekingu a Rijáde (Ministry of Foreign Affairs China's relationship with GCC, 2000).
     

Čína podporuje politiku GCC založenú na jednotnom sebazdokonaľovaní a spoločnom rozvoji a zároveň podnecuje a oceňuje aktívnu úlohu spoločenstva v blízkovýchodnom mierovom procese. Cieľom je návrat arabskej jednoty, udržiavanie mieru a bezpečnosti v oblasti Perzského zálivu a zabezpečenie ekonomickej spolupráce. O blízkom vzťahu medzi GCC a Čínou svedčí aj telegram ministra zahraničných vecí Číny Tang Jiaxuana z apríla roku 2002, ktorý týmto spôsobom zablahoželal novozvolenému generálnemu tajomníkovi GCC Al-Attyahovi.
     

Pokiaľ ide o ekonomické prepojenie s Čínou, čísla hovoria jasnou rečou. Región Perzského zálivu je najväčším komoditným trhom na Blízkom východe. Hoci je hospodárska spolupráca medzi Čínou a krajinami GCC podstatne menej rozvinutá ako obchodná spolupráca medzi GCC a USA, za posledné roky sa výrazne zintenzívnila. Od roku 2000 sa vývoz čínskeho tovaru do krajín GCC znásobil až sedemkrát a naopak vývoz z krajín GCC do Číny päťkrát (Teslik, 2008). Čína vyváža do oblasti Perzského zálivu textil, elektroniku, produkty ľahkého priemyslu a potraviny. Vzhľadom na čoraz väčší dopyt po energiách rozmáhajúcej sa Číny je dovoz z krajín Zálivu jasný. Ide predovšetkým o produkty petrochemického priemyslu, či už v surovej alebo spracovanej podobe.
Vzťahy s Ruskom
     

Napriek možným pochybnostiam sú vzťahy medzi Ruskom a štátmi GCC relatívne novým fenoménom. Dá sa argumentovať, že Sovietsky zväz hral aktívnu úlohu v politike arabského polostrova už na začiatku dvadsiatych rokov 19. storočia. V päťdesiatych rokoch došlo po uchopení moci komunistami k zásadnej zmene. Ideológia komunizmu sa dostávala do silného rozporu s wahábskym islamom (Terterov, 2009).

Tento ideologický protiklad zapríčinil prerušenie diplomatických väzieb medzi Saudskou Arábiou a vtedajším Sovietskym zväzom. Nesúlad sa ešte prehĺbil v osemdesiatych rokoch ako dôsledok vojny v Afganistane, kde Saudská Arábia podporovala rebelov v boji proti okupácii krajiny. Väčšina formálnych vzťahov Ruska s arabskými monarchiami bola opätovne nadviazaná až koncom osemdesiatych rokov a do aktívnej podoby sa prebudovala až na začiatku rokov deväťdesiatych, v čase kedy bola Moskva ešte stále centrom bývalého Sovietskeho zväzu.

Meniace sa medzinárodné prostredie do väčšej miery zblížilo kedysi sporiace sa strany. Významné udalosti po studenej vojne zmenili celkovú dynamiku vzťahov a poskytli významný priestor pre znovuobnovenie politických väzieb medzi Ruskom a štátmi GCC. K podobným udalostiam môžeme zaradiť vojnu za oslobodenie Kuvajtu spod irackej okupácie v rokoch 1990-1991, ruské vojny v Čečensku počas deväťdesiatych rokov, teroristické útoky v USA v 2001, americkú inváziu do Iraku a pod. Postoj Moskvy v otázke irackej okupácie Kuvajtu a rozhodnutie pripojiť sa ku koalícii za oslobodenie Kuvajtu boli srdečne uvítané krajinami GCC a tiež umožnili nadviazanie formálnych vzťahov medzi ZSSR a Saudskou Arábiou.

Oficiálna návšteva saudskoarabského korunného princa Abdullaha bin Abul Aziz al Sauda v Moskve v septembri 2003 naznačila, že ruské strategické záujmy sa stávali bližšími k tým, ktoré mali krajiny GCC (Terterov, 2007). Od tohto obdobia sa objavil nový rad diplomatických a obchodných záujmov Ruska a štátov zálivu.
     

Vychádzajúc z vedomia, že Rusko a krajiny Perzského zálivu patria medzi štáty s najbohatšími surovinovými zásobami, najmä pokiaľ ide o ropu a zemný plyn, sú záujmy Ruska v udržiavaní dobrých vzťahov s týmito štátmi viac než logické. K zblíženiu Ruska s oblasťou zálivu prispela aj situácia po teroristických útokoch v roku 2001, ktorá naštrbila vzťahy medzi USA a Saudskou Arábiou. Rusko využíva svoje postavenie ako jeden z najvýznamnejších distributérov energonosičov a tomu podmieňuje aj svoje správanie na medzinárodnopolitickom poli.

Ruskí a saudskoarabskí partneri zvažujú spoločný postup pri dodávaní energií do kľúčových oblastí sveta. Už v čase vysokých cien ropy došlo k vytváraniu spoločných saudsko- ruských energetických projektov. Ako príklad môžeme uviesť LUKSAR, spoločný podnik arabskej spoločnosti ARAMCO a ruskej spoločnosti LUKOIL (Terterov, 2009). Ďalší spoločný postup sa javí v oblasti stabilizácie trhu, obzvlášť pri koordinácii cien energií. Tu môžeme spomenúť spojenectvo Ruska a Kataru v snahe určovať a diktovať ceny zemného plynu a v túžbe Ruska vytvoriť tzv. plynový OPEC.

Nadviazanie formálnych vzťahov USA so štátmi GCC sa datuje do obdobia spred šesťdesiatych rokov, kedy sa americký prezident Franklin Delano Roosevelt a zakladateľ modernej Saudskej Arábie kráľ Abdulaziz stretli na palube USS Quincy v Egypte. Roosevelt sa v tom čase vracal z vojnovej konferencie v Teheráne. Na stretnutí spustili hlavy oboch štátov strategické partnerstvo, ktoré sa napriek pádom udržalo do súčasnosti (Anthony, 2006). Od tohto obdobia sa Spojené štáty snažili udržiavať si strategické vzťahy s krajinami okolo Perzského zálivu a týmto spôsobom sa podieľali na rozvoji a ochrane nerastného bohatstva oblasti. V priebehu deväťdesiatych rokov viedli štáty GCC a USA série ekonomických a obchodných dialógov, ktoré sa týkali aj súkromného sektora oboch strán.

Cieľom týchto stretnutí bolo čo najväčšie zúženie možností nedorozumenia, eliminácia bariér obchodu a investícií, posilnenie financovania budúcej spolupráce a vytváranie bohatstva v jednotlivých súkromných sektoroch. Hoci táto forma komunikácie zanikla po udalostiach z roku 2001, na stretnutí hláv štátov GCC v Bahrajne v decembri 2004, oznámila hosťujúca krajina svoj zámer vstúpiť do dvojstrannej dohody o obchode so Spojenými štátmi. Onedlho na to, Omán a Katar naznačili podobnú tendenciu vstupu do dvojstranného obchodného vzťahu s Washingtonom (Anthony, 2006).
   

Pokiaľ ide o americké záujmy v oblasti štátov GCC, tie majú dlhodobý charakter. Môžeme ich rozdeliť do niekoľkých podskupín na strategické, politické, obchodné, obranné a kultúrne. Strategické záujmy sa týkajú najmä otázok vojny a mieru a udržania bezpečnosti a stability v tejto  oblasti. Ekonomické otázky sú zamerané na oblasť nerastných surovín ako nevyhnutnej podmienky energetickej bezpečnosti (Puckett, Abel, Keefe, 2008). Ak sa pozrieme na politické záujmy, tie sa javia ako nevyhnutná podmienka realizácie ostatných záujmov. USA majú záujem o stabilizáciu a demokratizáciu regiónu, čo by vytvorilo ešte vhodnejšie podmienky pre vzájomnú obchodnú výmenu.

S politickými záujmami idú ruka v ruke záujmy bezpečnostného charakteru, pri ktorých je dôležité spomenúť snahy boja proti terorizmu. Ďalšou oblasťou záujmu je rozvíjanie obchodu a priamych investícií v podobe spoločných podnikov, budovania infraštruktúry, vytváranie obchodných dohôd a snahy o presadenie princípov voľného obchodu. Medzi ďalšie záujmy patrí prehlbovanie spolupráce na kultúrnej úrovni prostredníctvom výmenných pobytov, výučby anglického jazyka cez harmonizáciu váh a mier až po prijímanie všeobecných štandardov a smerníc.