Nacionalizmus v Talianskej republike je silno prepojený s fašistickou érou krajiny. Hlavnou črtou je konfliktná línia Sever-Juh, ktorú zastupujú dva metodologicky odlišné typy nacionalizmov V tomto konflikte primárne nehrá dôležitú úlohu antisemitizmus ako vo väčšine prejavov nacionalistických síl v EÚ, ale regionalizmus a nacionálny socializmus, ktorý sa prejavuje v tejto krajine pod maskou pokrokovej nacionalistickej politiky. Ide o pochopiteľný fakt, keďže do 60-tych rokov 19. storočia bolo Taliansko len územie s množstvom kniežatstiev a lokálnych autorít. Druhé obdobie vzostupu národa nastalo počas vlády Benita Mussoliniho, kedy sa Taliansko stalo jednou z európskych veľmocí. Nacionalizmus (regionalizmus) v krajine sa rovnako vyvíjal dvomi paralelnými smermi. Na juhu to bola postfašistická MSI a na severe krajiny postupná evolúcia líg a dominancia Ligy Severu.

 

 

V deskripcii modernej ultrapravicovej scény v Taliansku sa nemôžeme vyhnúť postfašistickej ére krajiny, kedy výrazne zarezonuje organizácia Talianske ľudové hnutie (Movimento Sociale Italiano, MSI), založené v roku 1946. Celkovo bola táto organizácia centrom a ideologickou oporou pre fašizmus v krajine až do konca storočia. V roku 1995 bola na zjazde rozpustená a premenovaná na Národnú alianciu (Alleanza Nazionale, AN). Ide o najdlhšie pôsobiacu postfašistickú stranu v západnej Európe po II. svetovej vojne.

MSI bola vytvorená z hrdých revizionistov a pamätníkov Mussolliniho režimu a Talianskej sociálnej republiky. Najhlavnejšou aktivitou hnutia až do roku 1951 boli násilne výpady voči predstaviteľom komunizmu v krajine. Organizácia sa viac podobala na dnešné skupinky autonómnych nacionalistov, než na relevantnú politickú stranu. V roku 1951 bol generálny tajomník MSI Giorgio Almirante odsúdený na nútený pobyt mimo krajinu a jeho miesto obsadil umiernenejší politik Augusto De Marsanich.[1] Ten vyjadril sympatie k spojenectvu s NATO, hlavnému protivníkovi komunizmu. Vnútorné rozpory ho však prinútili k rezignácií o tri roky neskôr. Strana bola až do 80-tych rokov na politickej periférií krajiny. Vytvárala len priestor na združovanie  neofašistických subkultúrnych prvkov republiky.

Hnutie tvorili tri ideologické prúdy: tradicionalisti, korporativisti a  kontrarevolucionári. Bol to práve posledný spomenutý prúd mladých rebelantov, čo predstavil MSI ako základňu pre teroristické útoky v krajine po vzore nemeckých republikánov. Preto až do roku 1993 bola MSI izolovaná postfašistická strana. K transformácií identity sa rozhodlo vedenie v čase rozpadu kresťansko-demokratického režimu. Zmena názvu a stanov strany počas zmeny režimu mala umožniť etablovať sa neofašistom ako konzervatívna pravicová strana. AN nebol prvý pokus o zmenu identity v MSI, no o úspechu tento krát rozhodli vonkajšie faktory: politická kríza v krajine a relatívne priaznivý imidž síce radikálnej, ale neskorumpovanej strany.[2]

Aféra známa pod menom Tangentopoli otriasla krajinou. Prepojenie mafiánskych špičiek s hlavnými predstaviteľmi dvoch dominantných strán, s kresťanskými demokratmi a socialistami, pomohla krajnej pravici zasiahnuť do politického rozhodovania v krajine.[3] Zánik najdlhšie pôsobiacej postfašistickej strany v Európe umožnil vznik netradičnej koalície so stranou Forza Italia a nepriamo s Ligou Severu (Lega Nord, LN), následným vládnym partnerom. Následne sa AN v roku 2009 stala súčasťou novovzniknutej pravicovej strany  Popolo della Liberta.[4]

 

 

Nacionalizmus AN je založený na viere vo veľkú národnú ríšu. Štruktúru viery tvoria mýty a historické návraty k slávnym dobám. Strana prepája silu, nezávislosť a slávu z čias Rímskej ríše s oddanosťou, socializáciou a hierarchiou z čias vlády Mussoliniho. Koncept Rímskej ríše je pre stranu základným vzorom usporiadania domácej spoločnosti.[5] Gianfranco Fini, predseda AN, prebudil staré vášne MSI a zjednotil vnútrostranícke ciele. Už po úvodnom zjazde strany sa prezentoval ako politik s vládnymi ambíciami. Nemal v záujme vytvoriť len marginálnu protestnú stranu, ktorá by sa snažila o subkultúrny spôsob obhajoby fašizmu, alebo by bola hovorcom apolitických krajne pravicových sympatizantov ako napr. nemecká strana NPD. Po usadení sa do čela AN, Fini nadviazal kontakty s predstaviteľmi katolíckej cirkvi a schválil intervenciu spojeneckých síl počas vojny v Zálive - pričom jeho predchodca Rauti to striktne odmietal.[6]

 

Aby si strana udržala dlhodobú podporu, potrebovala najmä silný socio-kultúrny základ. Ten našli v oblasti mýtov a legiend národa. Kľúčový termín politiky AN je Patria. Ide o komplex kultúry, tradičných hodnôt, regionálnych hraníc a morálnych zásad.  Zakladá si na zvyklostiach a legendách z obdobia starovekého Ríma a prezentuje talianske územie ako geografickú oblasť, ktorá je výsostne určená iba pre potomkov pôvodných obyvateľov Ríma.[7]

 

Tento koncept obrany tradičných hraníc a boja proti prisťahovalcom zjednotil postoje medzi Finim a predsedom Ligy Severu Bossim. Predstava ideálneho usporiadania spoločnosti sa medzi AN a LN výrazne líšia, dalo by sa povedať, že si odporujú, avšak práve problematika prisťahovalectva vytvorila medzi nimi konštruktívne partnerstvo. Samotná strana predstavuje krajne pravicovú silu, ktorej hlavnou ideologickou črtou je vlastný nacionalistický projekt, kooperujúci medzi spoločenským usporiadaním z antických čias a fašistickou vládou z 20. storočia. Ako väčšina krajne pravicových strán aj AN si vybudovala svoje voličské bašty v regiónoch Toskánsko, Kampánia, Apulia a Kalábria.

 

Predvolebný plagát Ligy severu zameraný proti imigrantom (democracyforum.co.uk)

Avšak po vstupe do vlád po boku kontroverzného S. Berlusconiho začala strana strácať svoju popularitu. Okrem tradičných súperov musela AN presviedčať o správnosti svojho projektu nacionalizmu a súperiť so svojím koaličným partnerom vo vládach S. Berlusconiho, LN. Vzájomné zbližovanie medzi AN a Berlusconiho stranou Forza Italia nabralo výraznejšie kontúry vo voľbách do senátu v roku 2006, keď podporila práve predsedu Forzi 12, 4% v rámci jednotnej koalície. Podobne postupovala aj pri voľbách do poslaneckej snemovne, kde v koalícií s ďalšími pravicovými stranami získala 23, 7% voličských hlasov.[8] Odchodom Finiho, veľkého rivala S. Berlusconiho v marci 2009, AN ohlásila vstup do novovzniknutej pravicovej strany Ľudia slobody (Popolo della Liberta, PdL).[9]Pod touto značkou AN vystupovala v eurovoľbách 2009 a tiež v regionálnych voľbách v roku 2010. Najstaršie fungujúca postfašistická strana tým ukončila (prerušila) svoju éru. Do popredia sa dostáva otázka konca funkčnosti AN.

 

Odpoveď bude jasná až po prechode PdL do opozície, ale s najvyššou pravdepodobnosťou ide len o špecifický diskurz  rámci talianskej straníckej scény. ktoré budú známe až prechodom strany do opozície. AN bola klasickou antisystémovou stranou už od svojho vzniku. Postupným vývojom sa plno etablovala a v súčasnosti už stratila možnosť samostatne vytvárať stranícku politiku. Na druhej strane je tu predpoklad k transformovaniu tejto pravicovej koalície na tradičnú konzervatívnu silu a premenu talianskeho multipartistického systému na bipartický.

 

Podobne ako vo Francúzskej republike, aj v Taliansku vznikol v druhej polovice 20. storočia prúd silnej ideologickej pravice, ktorá razí vlastnú líniu boja proti liberálnej demokracii. Inšpiráciu nachádzala u susedov v  Nouve Droite. Nouva Destra (Nová pravica) sa začala výraznejšie prejavovať v roku 1974, keď bol zorganizovaný prvý kultúrny festival sympatizantov ultrapravice. Išlo o odštiepencov z MSI, ktorým sa nepozdávalo smerovanie domovskej strany. Protestné fragmenty hnutia sa zjednotili a 11. - 12. júla 1974 zorganizovali tzv. Hobbitov tábor.

 

Stretnutie malo priamy odkaz na Literiali della Culturae deil Arte z čias Mussolliniho univerzitnej mládeže. Ezoterizmus, pohanské náboženstvá, inšpirácia prírodou a pocit dôležitostí hrdinstiev jednotlivca dali tvár novej pravici v Taliansku. Po vzore Elementes začali vydávať ultrapravicový magazín Élements.[10] Nič menej išlo viac o individualistický extrémizmus a revoltu voči modernej dobe než koordinovanie politických akcií. Kultúrna obroda fašizmu nedosahuje stupeň rozvinutosti ako u francúzskych vzorov. Táto cesta sa ukázala ako neefektívna.

Druhý smer evolúcie nacionalizmu a regionalizmu v severnej časti krajiny je poznačený prítomnosťou etno-regionálných politických organizácií, ktoré označujeme pojmom liga (lega) s náležitým adjektívom, operujúce na severe Talianska. Práve na severotalianskych ligách je najlepšie vidieť evolúciu politického nacionalizmu v krajine. Ide najmä o proces transformácie protestného regionálneho hnutia na celorepublikovú nacionálno-populistickú silu. Liga severu (LN) predstavuje popri MSI/AN druhú najvýraznejšiu stranu pravicového a nacionalistického spektra talianskej politiky. V štúdiu politického nacionalizmu je v práci dôležitá na demonštrovanie konštrukcie národného povedomia a vzájomný vzťah nacionalizmu a štátnej správy, resp. miestnej samosprávy a regionálnych elít tak, ako charakterizoval vznik a príčiny vzniku národných vášni A. Gellner.

 

LN ako jeden z mála politických subjektov pôsobí v straníckom systéme nielen v tzv. druhej republike, ale jej história sa datuje od 70-tych a 80-tych rokov minulého storočia. LN bola založená v roku 1991 zjednotením rôznych líg.[11] Inštitút predsedu strany je charakteristický pre krajne pravicové a nacionálno-populistické strany, t. j. má nezastupiteľnú úlohu vodcu v mocenskej štruktúre. V prípade LN ide o učebnicový príklad nacionalistickej strany.

 

Prvá liga, ktorá sa presadila a bola priamym predchodcom Ligy Severu, bola Benátska liga (Lega Veneta, LV), založená v roku 1978. V tej dobe mala najlepšie zorganizované štruktúry a najlepší prejav predsedu Rocchetta. V roku 1983 zaznamenala prvý významný volebný úspech a to vo volebnom obvode Benátky - 4,2% odovzdaných hlasov v parlamentných voľbách. Tento zisk umožnil LV delegovať jedného svojho zástupcu do parlamentu a jedného zástupcu do senátu Talianskej republiky.

Výrazným prelomom pre regionálne talianske hnutia bol vznik Piemontského zväzu (Arnassita Piemonteisa, neskôr nazvaného Unione Piemonteisa, UP). Zväz nedosiahol nikdy výrazný úspech, no bol inkubátorom pre ídeý sympatizantov regionálneho separatizmu v Piemonte. Tí sa stali voličskou základňou pre Umberta Bossiho a jeho lokálne pôsobiacej  Lombardskej Ligy (Lega Autonomista Lombarda, LAL). LAL bola založená v roku 1984. Celorepublikovo sa zviditeľnila v parlamentných voľbách 1987, kedy podobne ako v minulosti Benátska liga, získali jeden mandát poslanca a jeden mandát senátora. Vďaka tomu sa predseda Bossi stal výraznou postavou na talianskej pravicovej scéne a postupne zatienil zakladateľa LV Rocchetta.[12]

Samotné ligy sa vyhlasovali za ľudové hnutia, ktoré bojujú proti nedemokratickému režimu strán a za navrátenie skutočnej demokracie. Ich politickú agendu tvoril najmä odpor k centrálnemu riadeniu ako aj protiimigračná politika s radikálnymi postojmi. Ďalšie špecifikum talianskeho nacionalizmu je vnímanie imigrantov a južných Talianov, ktorí sa usadia na severe krajiny. Tam chudobný a nerozvinutý Juh považujú za riziko zaostalej periférie, čo prezentujú otvorenou nenávisťou voči svojím južným spoluobčanom.

V roku 1987 sa Lombardská liga dohodla s Benátskou ligou a s Piemonským zväzom na koordinovanej spolupráci. Výsledkom rokovaní bolo založenie Aliancie Severu (1989), zmenenej na Ligu Severu. K nej sa postupne pripojili ďalšie malé regionálne autonomistické hnutia.

Hoci nezlučovala všetky podobné organizácie zo severu krajiny, stala sa dominantným politickým hráčom v regióne. Svoj vzrastajúci vplyv prezentovala nielen v komunálnych voľbách, ale aj v parlamentných voľbách v roku 1992, kedy LN získala 8,2% voličských hlasov v celorepublikovom meradle.[13]

 

Liga Severu stelesňuje svojrázny fenomén z politologického a sociologického hľadiska. Vo svojej rannej fáze prevzala väčšinu prvkov svojho politického programu od platformy Lombardskej Ligy. Obidve zoskupenia sa charakterizujú ako regionálno-populistické strany. To sa preukázalo najmä počas korupčného škandálu na začiatku 90-tych rokov, kedy vystupovala ako alternatíva voči elitám všetkého druhu.[14]

Za svoj úspech vďačí charizmatickému zakladateľovi a tiež súčasnému predsedovi U. Bossimu. Priame, obrazné a vášnivé prejavy predsedu LN kontrastovali s nudnou a bezfarebnou politikou etablovaných strán, navyše s imidžom skorumpovaných. Cieľom jeho narážok boli cudzinci, južania, dekadentní intelektuáli a skorumpovaní politici.[15]

Vstupom do vlády s AN a Forzou Italia sa strana rozdelila na tri prúdy: federalistický, nacionalistický a independistický. Od roku 1996 už základ programu strany tvorili prvky projektu Padánie. Maxmilián Strmiska hovorí v tomto prípade o úspešnej transformácií mikroregionálneho hnutia v nacionalistické hnutie.[16] Projekt Padánie ako suverénnej samosprávy a federácia Talianska sú dva dlhodobé hlavné ciele LN. Viac než nacionalistická  túžba po vlastnom národnom celku je projekt Padánia protestom voči centrálnej vláde Ríma.

Regionalizmus v podaní LN predstavuje ďalší typ politického nacionalizmu v rámci EÚ. Komparatívne má najbližšie k politike belgickej strany Flámske záujmy s rozdielom, že projekt Padánia bol vymyslený LN a nemá ukotvenie v historicko-kultúrnom vývoji krajiny. V kampani často používa stredoveké mýty a legendy (podobne ako AN s príbehmi o starovekom rímskom ľude) Alberta da Giussana.[17] Používanie historických legiend je častý spôsob ako voličom vysvetliť súčasné ciele na príklade minulosti. Vzniká tak ilúzia kontinuity osudu národa a historickej úlohy jeho členov.

 

To vyjadruje nielen rétoricky, ale najmä gestami ako symbol rytiera v logu strany, snaha o vznik vlastného platidla pred prijatím jednotnej európskej meny, alebo titulovanie Bossiho v Padání ako El Guvernadur.[18]  Úzka väzba  strany na projekt Padánia je výsledkom klesajúceho záujmu o LN po prekonaní straníckej krízy. Projekt dopomohol LN nielen stabilizovať svoj elektorát a neuvrhol ligu do stagnácie v rámci štandardného procesu existencie nacionalistických a populistických strán. Naopak dal voličom novú tému, víziu a dlhodobý cieľ, ktorým identifikoval aj nepriateľov (južania, byrokracia, prisťahovalci).

 

Existenčná spojitosť projektu s LN sa prejavila aj v úprave názvu hnutia: Liga Severu za nezávislosť Padánie. No politická artikulácia tejto idey sa zdala problematická. Obyvatelia regiónu viac túžili po silnej samospráve regiónu v EÚ než po suverénnom štáte. 19 Základnou legendou a zjednocujúcim prvkom sympatizantov strany je mýtus o rytierovi, ktorý obraňuje mestá severného Talianska pred germánskymi kmeňmi. Tým rytierom je Alberto da Giussano, milánsky rytier, ktorý bojoval proti Barbarossovi v roku 1167.[20] Regionálny nacionalizmus, resp. separatizmus ligy nadobudol výraznejšie obrysy v období rokov 2001 až 2006, počas druhej Berlusconiho vlády.

 

Ten musel robiť výrazné ústupky smerom k LN na udržanie ústavnej väčšiny v parlamente, čím LN mohla presadzovať svoj volebný program na úkor ostatných dvoch strán. Nejednotné vnímanie Padánie a možnosť straty popularity LN nahradila zvýšenou orientáciou na prisťahovalectvo. Už to nebol Rím a južania, ktorí ich ohrozovali, ale africkí migranti predstavujúci ohrozenie severnej identity Talianska.[21] Okrem protiimigračnej politiky zaujala aj postoj mäkkého euroskeptizmu. Medzi výrazných predstaviteľov separatistického prúdu LN patria aj europoslanec Borhezio, poslanec Cota a senátor Bricolo.

 

Tento prúd v lete vystupňoval svoje návrhy, keď v parlamente predniesol požiadavku na rozlišovanie obyvateľov zo severu krajiny ako sú Benátky a Lombardia a južania z Neapola, či Kalábrie. Ďalší separatický návrh sa týkal menovania riaditeľov škôl na severe republiky. Túto funkciu by mohli zastávať iba severotalianski učitelia. Podobná výsada mala platiť aj pre učiteľov dejepisu. Talianska ministerka školstva Gelminová súhlasila s otvorením celospoločenskej diskusie na túto tému. Tretí útok na jednotu krajiny predniesol predseda senátneho klubu LN Bricolo, keď požiadal o pridanie svojho návrhu do 12. článku talianskej ústavy. Podľa neho by mali vlajky a hymny regiónov Talianska byť oficiálne uznané a mať rovnakú inštitucionálnu váhu ako národné symboly.[22]

Oslabenie idey regionálneho separatizmu a zameranie sa na ochranu tradičných kultúr strane v súčasnosti prináša vysoké volebné zisky aj v eurovoľbách. Po prvotných 4,5% hlasov z roku 1999 a 4,96% z roku 2004 začala LN posilňovať svoje postavenie aj na európskej úrovni.[23] V júni 2009 zaznamenala dvojnásobnú podporu 10,2% voličských hlasov.[24] LN zintenzívnila svoju rétoriku a v posledných regionálnych voľbách dosiahla historicky najvyššiu podporu pre svojho kandidáta. V regióne Benátky získal charizmatický exminister poľnohospodárstva Luca Zaia s podporou PdL a Alleanza di Centro 62% voličských hlasov. Bola to tiež najväčšia podpora zo všetkých kandidátov v jednotlivých regiónoch Talianska.[25]

 

Zaia sa stal známym najmä v lete, keď predniesol návrh, aby všetky programy v štátnej televízií boli predabované alebo pretitulkované do regionálnych nárečí.[26]  Okrem Benátok získala LN silný podiel aj v ďalších dvoch regiónoch, ktoré sú kľúčové pre projekt Padánia. Roberto Cota vyhral v Piemonte a Lombardiu, industriálne centrum Severu, ovládla LN spolu s PvL.[27] Sú to práve tieto tri regióny, ktoré Bossi nazval ako Padánia. Liga Severu sa stala treťou najúspešnejšou stranou v týchto voľbách s celkovým ziskom 2.749.176, čo predstavovalo na celorepublikovej úrovni 12, 28% voličských hlasov.[28]


Potenciál dvoch silných hráčov s minimálnym koaličným potenciálom - MSI–Alleanza nazionale a LN - si všimol aj Silvio Berlusconi a jeho dvojmesačný projekt Forza Italia v roku 1993. A  náležite to využil. Samotné nacionalistické združenia boli vo vzájomnom konflikte (Sever vs. Juh) a nebolo možné s nimi spoločne spolupracovať. Preto sa Silvio Berlusconi rozhodol pred parlamentnými voľbami v roku 1994 vytvoriť dve odlišné samostatné kandidátky. Na Severe sa spojila Forza Italia s Bossiho Severnou Ligou a vznikla kandidátka Pól Slobody (Polo dela Libertá, PdL). Na juhu republiky kandidovali spoločne Berlusconiho strana s MSI/AN pod názvom kandidátky Dobrá vláda (Buon Governo). Tento ťah podporený mediálnou propagandou priniesol k Berlusconimu kreslo predsedu vlády.

Berlusconi s americkým prezidentom Obamom a ruským prezidentom Medvedevom (wordpress.com)

Pól slobody získal 46,4% hlasov, Forza Italia dostala 21% hlasov, MSI-Alleanza Nazionale mala 13,5% hlasov a LN dosiahla 8,4% voličských hlasov.[29] Nasledujúce roky boli v znamení koaličných konfliktov, roztržiek a úpadku popularity LN. To vyvrcholilo až separatistickými požiadavkami ligy, čím sa opäť pokúsila o získanie nových voličov. Postupné roztržky a neschopnosť pravicovej vlády znamenali po dvoch Berlusconiho kabinetoch, v ktorých bola zastúpená aj ultrapravica, nástup ľavicovej vlády Romana Prodiho.

 

Rovnako jej neúspech vyvrcholil vo februári  roku 2008, keď prezident Napolitano rozpustil parlament a vyhlásil predčasné voľby, ktoré vyhrala PvL. 62. povojnová vláda Talianskej republiky je zatiaľ najpravicovejšia zo všetkých doterajších. Skladá sa z kandidátov strán Forza Italia, Národná Aliancia, Kresťanskí demokrati a Liga Severu. Ministri za LN obsadili štyri  ministerské kreslá, medzi nimi aj Ministerstvo vnútra a Ministerstvo pre reformu. Okrem toho sa do parlamentu prvýkrát od konca II. svetovej vojny nedostali sociálni demokrati, ani zelení.  Pôsobnosť poslancov a ministrov za LN vzbudzuje doteraz najväčší rozruch. Aktivity, ako odberanie odtlačkov prisťahovalcom a Rómom, nasadenie armády na juhu krajiny, či návrhy na segregáciu dopravných spojov, rasistické prejavy poslancov za LN a posledná Správa o bezpečnosti republiky, ktorá umožňuje vzniku domobranných oddielov, vzbudzujú znepokojenie z vývoja demokracie v Taliansku.

 

Svoj podiel na vyhrotených sociálnych vzťahoch má aj samotný kontroverzný Berlusconi. V snahe upútať mediálnu pozornosť a zobrať preferencie svojím nacionalistickým konkurentom, často prejavuje rasistické poznámky na prisťahovalcov. Ulice Milana premenoval na Africké mesto a prezidenta USA nazval ,,opáleným“. Snaží sa tým konkurovať predsedovi LN Bossimu. Ten prisťahovalcov pomenoval ako bingo-bongos, počas minuloročnej decembrovej kampane poslanca LN Coccagliho Biele Vianoce (White Christmas).[30]

Nacionalizmus  v Taliansku má podobu dvoch, na prvý pohľad antagonistických, vízií. Víziu jednotného totalitného zoskupenia a separatistickú víziou silných regiónov. Krajina prechádza výraznou politickou krízou a spoločenskou premenou. Veľký podiel na vzostupe nacionalizmu má najmä zlá socioekonomická situácia obyvateľov Apeninského polostrova. Detailnejší pohľad na formu talianskeho nacionalizmu ukazuje kľúčový faktor pre spoluprácu strán tohto typu – prisťahovalectvo. Revizionizmus, badateľný u oboch typoch nacionalizmu v krajine, je špecifický pre dva hlavné prúdy nacionalistických politík v rámci celej EÚ.

 

Strany zosobňujú túžbu voličov, podnecujú ich a presviedčajú o potrebe návratu k fašistickému usporiadaniu krajiny pod silným vodcom na strane jednej a na druhej strane k návratu do stredovekého spoločenského usporiadania ríš, kniežatstiev a silných regiónov. Prvý typ je špecifický pre severozápadné krajiny EÚ, pričom druhý pre juhovýchodné nacionalistické sily v Únii.