(time.com)

Belgický stranícky systém patrí k najkomplikovanejším v rámci Európskej únie. Je výrazne rozdelený na strany regionálne, ktoré operujú len v regiónoch a mimo svojho teritória nemajú vysokú podporu a strany federálne, ktoré zaujali úlohu v rámci celorepublikovej politickej scény. Výrazným prvkom v celej mocenskej štruktúre sú regionálne subsystémy, v ktorých nachádzame drvivú väčšinu relevantných belgických strán. Táto roztrieštenosť má za následok o. i. aj vzostup separatizmu v krajine a kontinuálne etnické napätie a socio-kultúrnu diferenciáciu, miestami až polarizáciu.

(camalou.com)

(vacature.com)

Výsledkom rozštiepenosti troch strán a dvoch úradných jazykov bolo posilnenie politicky antagonistických oblasti a samostatných straníckych systémov: frankofónny valónsky a väčšinový flámsky. V druhej polovici 20. storočia  modernizácia spoločnosti priniesla zmeny aj do týchto systémov. Vznikli nové strany a liberálne a etno-lobbystické organizácie, ktoré chceli participovať na moci. Ako stabilnejší sa ukázal valónsky systém, kde zostali tradičné strany rovnako vplyvné. Flámsky systém strán sa ukázal ako silno fluktujúci.[5]

V druhej polovici minulého storočia bol vytvorený tretí autonómny región: Brusel - hlavné mesto. Vďaka jazykovej univerzálnosti Bruselu, nepatrí mesto ani k Valónom ani k Flámom a preto je samostatnou autonómnou jednotkou, ktorá podlieha kontrole oboch etnických spoločenstiev. Toto regionálne rozdelenie predstavuje druhý základný rys belgickej politiky, bez ktorého by nebolo možné pochopiť formu nacionalizmu v belgickej konsociačnej demokracii.

Jej jedinečnosť je najmä v stupni rozdelenia mocenskej štruktúry spoločnosti cez valónských a flámskych volených poslancov, senátorov, úradných jazykov až k trom hlavným radám, ktoré priamo volia svojich zástupcov do federálnych zhromaždení: Rada Valónskeho regiónu (75 priamo volených členov), Rada regiónu Brusel - hl. mesto (75 priamo volených členov) a Rada Flámskeho regiónu (118 priamo volených členov).[6]  Súčasný belgický stav  trefne pomenoval Peter  Drulák, podľa ktorého sa Belgicko nerozpadne, pretože vytvoriť dohodu o rozdelení, by bolo ťažšie ako dohoda o spoločnej vláde nad teritóriom.[7]

V súčasnosti je Belgicko rozdelené na dva samostatné celky s vlastnou samosprávou, médiami, školstvom a organizačnými klubmi. V krajine neexistujú federálne média a ani federálne politické strany.  Takéto rozdelenie je výsledkom, paradoxne, väčšinovej Flámskej komunity. Jedným z dôvod je historická skúsenosť zo stredoveku, keď úradným jazykom bola francúzština a frankofónni Belgičania držali ekonomickú silu krajiny na svojej strane.

V 60-tych rokoch sa valónsky priemysel dostal do problémov a začal brzdiť hospodársky rast kráľovstva. Ekonomická dynamika sa presunula na flámske územie. To znamenalo aj sebavedomejšiu politiku voči frankofónnej menšine. Vznik spoločnej federácie bol motivovaný ekonomickými záujmami.[8] Zaostalejšia časť dúfa vo viac dotácií z Bruselu na rozvoj a majorita odmieta dotovať frankofónnu minoritu.

Frankofónna časť belgických nacionalistov je dlhodobo značne roztrieštená. Jedným z elementárnych dôvodov je skrytá snaha o získanie Bruselu pre Valónov, ktorý sa čoraz silnejšie orientuje na francúzštinu.  Druhým faktorom je absencia výrazného lídra pravice a ujasnená stratégia ofenzívnej politiky voči majorite. Zatiaľ najvýznamnejšou persónou frankofónnej nacionalistickej scény zostáva už cez dvadsať rokov bývalý starosta periférnej aglomerácie Bruselu Roger Nols.

Svoju politiku založil na kritike prisťahovalectva, najmä maghribského, čo mu vynieslo viac ako 50% hlasov v regionálnych voľbách a v následných európskych voľbách v roku 1984 viac než stotisíc hlasov.[9] Jeho popularita však strmo klesla po pozvaní Le Pena na oficiálnu návštevu regiónu. Nols sa musel dištancovať od krajne pravicových tém, aby si zachoval imidž konštruktívneho politika.

Charleroi - najväčšie mesto Valónskeho regiónu (wikipedia.org)

Na druhej strane prišiel aj o svoju popularitu. Významom tejto epizódy bolo zakladanie Krúžkov Rogera Nolsapo celej frankofónnej časti kráľovstva.[10] Stabilizovaný elektorát bol už marginálny pre výrazné presadenie Rogera Nolsa v ďalších plebiscitoch.

V súčasnosti patria k výrazným etno-regionálnym stranám Valónov dve formácie: Národný Front (Front National, FN) a Front nového Belgicka (Front Nouveau de Belgique, FNB). Obe organizácie presadzujú úzku spoluprácu s Francúzskom, zvýšenú autonómiu od majority a vyhostenie imigrantov. Ich podpora je minimálna, čo dokazujú aj voľby do EP v roku 1999 a 2004, keď získali FN 1,50%  a 2,79% hlasov. BNF bola ešte menej úspešnejšia s volebným ziskom 0,40% a 0,41% hlasov.11

 
Národný Front vznikol v roku 1985 z iniciatívy krajne pravicového aktivistu Daniela Féreta. Voľba názvu nebola náhodná. Vzorom tejto organizácie bolo Lepenovske hnutie, s ktorým sa frankofónni Valóni snažili udržiavať blízke vzťahy. Základom bola kritika prisťahovalectva, ktoré vytváralo nezamestnanosť, kriminalitu a kultúrne miešanie rás, americkú hegemóniu a tradičnú politickú kultúru. Zároveň sa zasadzovalo za liberalizáciu trhu a pritom aj silný sociálny štát.[12] V súčasnosti tvorí základňu pre ultrapravicových sympatizantov valónského teritória a tiež alternatívu voči fundamentálnym katolíkom - nacionálnym royalistom.

Úplne odlišná politická situácia je v majoritnej časti Flámov, kde už niekoľko desaťročí zastupuje metódy radikálnych riešení problémov jedna z najúspešnejších krajne pravicových organizácií v povojnových európskych dejinách, Flámske záujmy (Vláams Belang, VB). Radikálna odnož flámského národného hnutia si dlhodobo udržiava silnú podporu u verejnosti.

I keď žiaden predstaviteľ tejto strany nedosiahol osobné úspechy ako J. Haider, alebo J. M. Le Pen ako najbližší politickí partneri. Kontinuita volebných úspechov, integrálny nacionalizmus podporený etnickým separatizmom predstavuje osobitý typ nacionalizmu v rámci Európskej únie.

Národné hnutie Flámov sa už niekoľkokrát výrazne presadilo do povedomia verejnosti. Po I. sv. vojne vznikla Strana frontu (Frontpartij) a v roku 1933 Flámsky národný zväz (Vlaamsch National Verbond, VNV) s jednotným ideálom panholandského štátu. Boli to nacistické organizácie.[13]

Kris Peeters - súčasný predseda vlády Flámskeho regiónu (daylife.com)

Frank Vanhecke - bývalý predseda Flámskeho bloku zatýkaný políciou 11.9.2007 za účasť na demonštrácii proti islamizácii Belgicka. Demonštrácia bola zakázaná federálnou vládou (daylife.com)

 

Hoci VB vyrokúvala pre vlastné etnikum výrazne zmeny v spoločnosti, jej príklon k tradičnej konzervatívnej catch all strane ju pripravil o existenčnú istotu. Vďaka nej však môžeme ilustrovať separatistickú podobu inkluzívneho nacionalizmu u Flámoch, nielen na krajne pravicovom VB, ale už aj na ich predchodcoch. Stručný historický vývoj straníckej politiky je zároveň zrkadlom etno-regionálnych politických síl, ktoré ako jediné v rámci EÚ žiadajú oddelenie vlastného územia a vytvorenie si suverénneho štátu, hoci tvoria väčšinu.

Dalo by sa namietnuť, že podobná situácia je aj v Taliansku, lenže na Apeninskom polostrove ide viac o socio-ekonomický problém ako etno-kultúrny konflikt.

Koncepciou programu typického pre protestnú stranu – odpor voči modernej spoločnosti, proti prisťahovalcom, etablovaným stranám a nadradenosti jedného etnika nad druhým – s jednoduchou politikou jednoduchých riešení získal VB v roku 1991 6,6% hlasov.  V európskych voľbách z roku 1994 zaznamenal rekordný úspech 28% hlasov (v niektorých obvodoch dosahoval podpora strany až na úroveň 40% hlasov) a stal sa treťou najsilnejšou stranou v krajine.[20]

Flámski nacionalisti (daylife.com)

Následne Dillena vystriedal charizmatický Frak Vanheck, ktorý stranu stabilizoval aj na federálnej úrovni. Hnutie postupne začalo strácať na popularite, ale na druhej strane si stabilizovalo svoj elektorát, keď vo voľbách do EP v roku 1999 získalo 9,40% hlasov,  v roku 2004 14,34%  a v roku 2009 iba 10,88% hlasov. [21] V súčasnosti je predsedou strany Bruno Valkeniers.

Podobne ako z francúzskeho Národného frontu, aj VB má svoje charakteristické bašty voličov. Ide o miesta so slabo integrovanými prisťahovalcami do spoločnosti. Centrami bášt sú mestá Borgerhout, Mechelen, či Ghent. Stabilnú pozíciu si dokázali vybudovať aj v Bruseli, ktoré sužuje práve problém s nárastom ilegálnych imigrantov.

Vzor rozdelenia Československa dáva strana za príklad k budúcemu rozdeleniu Valónov a Flámov. Osobitne vyzdvihuje ekonomický progres Slovenskej republiky po nadobudnutí samostatnosti.  Za  ďalšie vzory  úspešného fungovania štátu dáva VB malé európske krajiny ako  Dánsko, Nórsko, Švajčiarsko, Rakúsko, Švédsko.

Paradoxne sa do tohto zoznamu, aj napriek pozdvihnutiu transformačného procesu, Slovenská republika nedostala. Rýdza orientácia na pangermánske krajiny sa dá vnímať aj ako skrytá snaha o vytvorenie pangermánskeho frontu po vzore Tretej ríše. Hlavnou požiadavkou je založenie vlastnej Flámskej republiky, ktorá by bola parlamentnou demokraciou.[22] Parlamentnú demokraciu žiadajú najmä z dôvodu protestu voči tradičnému kráľovstvu.

Zoznam zdrojov: