Bojovníci Severnej aliancie, ktorí sa spolupodieľali na zvrhnutí vládneho hnutia Taliban v roku 2001 (zdroj: latimesphoto.files.wordpress.com)

Podľa vojenskej teórie má stratégia stabilnejší rámec ako taktika. Pokiaľ sa taktika dynamicky prispôsobuje aktuálnym podmienkam v operačnom prostredí, k zmenám stratégie dochádza oveľa zriedkavejšie a to najmä v prípade, ak zmena taktiky nepomáha k napĺňaniu cieľov operácie alebo vojenského ťaženia.

Pri komplexných vojenských operáciách, akou je napríklad operácia ISAF v Afganistane, však môže počas vývoja operácie dochádzať k zmenám priorít operácie a teda aj k zmenám v stratégii. Podľa zmien charakteru stratégie je možné v ISAF vymedziť niekoľko fáz (Fact Sheet:ISAF, 2010):

1. fáza 2001 - 2003 Operácia trvalá sloboda

2. fáza 2003 - 2006

3. fáza 2006 - 2009

4. fáza jún 2009 – jún 2010

5. fáza jún 2010 - súčasnosť

Ak sa priradia k spomenutým fázam aj počiatočné operácie z roku 2001, kedy misia ISAF nepôsobila pod vedením organizácie NATO a väčšinu úloh plnila Spojenými štátmi vedená operácia Trvalá sloboda, možno považovať analýzu stratégie za kompletnú.

Prvá fáza: 2001 - 2003

Prvé obdobie sa spája so začiatkom pôsobenia síl Spojených štátov a ich spojencov na území Afganistanu. Za vstupný bod sa považuje operácia Trvalá sloboda. Začala v Afganistane 7. októbra 2001. Tvorilo ju pätnásť tisíc bojovníkov Severnej aliancie (prevažne z etnických skupín Tadžikov a Uzbekov), približne 300 - 500 špeciálnych síl a príslušníkov tajných služieb západných štátov, niekoľko tisíc vojakov armády Spojených štátov a armád ich spojencov a tisícky paštúnskych vojakov na juhu Afganistanu, ktorí prešli na víťaznú stranu v novembri. Táto široká koalícia dokázala poraziť sily Talibanu, ktorých počet bol odhadovaný na 50 – 60 tisíc (Hanlon, 2002). Operácie Spojených štátov a ich partnerov boli od začiatku postavené na čo najmenšej angažovanosti. Pri ťažení proti Talibanu pomáhali afganským opozičným silám na čele so Severnou alianciou len málopočetné jednotky špeciálnych síl. Hlavnou úlohou týchto špeciálnych síl bolo koordinovať aktivity afganských opozičných skupín, podporovať ich aktivity organizáciou zásobovania sponzorovaného Spojenými štátmi a ich spojencami a navádzaním leteckých útokov proti jednotkám Talibanu a ich základniam a bojovým postaveniam (Stanton, 2009). Do operácií sa okrem síl Spojených štátov aktívne zapojili predovšetkým vojaci zo Spojeného kráľovstva, Austrálie, Francúzska, Kanady, Dánska, Nórska a Nemecka. Krátka vojna mala niekoľko štádií. Prvé začalo 7. októbra a trvalo približne mesiac, druhé prebiehalo v novembri a počas neho Taliban stratil kontrolu nad krajinou. Tretie štádium, ktoré prebiehalo v decembri bolo charakteristické intenzívnym bombardovaním opevnení ál-Kájdy v horskom masíve a jaskynnom komplexe Tora Bora. Posledné štádium začalo inauguráciou prezidenta Hamida Karzaia ako dočasného premiéra (Hanlon, 2002). Reakciou OSN na situáciu v Afganistane bolo vytvorenie misie ISAF (International Security Assistance Force), ktorá vznikla na základe záverov Bonnskej konferencie z decembra 2001 a jej štatút bol založený na rezolúcii Bezpečnostnej rady OSN č. 1386. Pôsobnosť misie bola obmedzená na hlavné mesto Kábul a hlavným cieľom misie bola stabilizácia bezpečnostnej situácie pre uľahčenie pôsobenia dočasnej Afganskej vlády a Asistenčnej misie OSN v Afganistane. NATO prebralo zodpovednosť nad misiou 11. augusta 2003. Simultánne s misiou ISAF pôsobila v Afganistane Operácia Trvalá sloboda vedená Spojenými štátmi, ktorá pokračovala aj po zvrhnutí režimu Talibanu a vytvorení dočasnej vlády v Afganistane. Vykonávala prevažne protiteroristické operácie v južných a východných častiach krajiny. Napriek tomu, že ISAF a Operácia trvalá sloboda koexistovali, ich operácie neboli dostatočne synchronizované kvôli významným rozdielom v cieli, priestore činnosti a technickej kompatibilite. V začiatkoch koexistencie obidvoch misií dokonca Spojené štáty odmietali myšlienku rozšírenia mandátu misie ISAF mimo oblasti hlavného mesta Kábul. K zmene tohto postoja došlo až v roku 2003, kedy aj kvôli začiatku vojenských operácií v Iraku Spojené štáty zmenili názor na angažovanosť aliancie NATO v Afganistane (Warren, 2009).

V prvej fáze operácie boli vytýčené dva hlavné ciele stratégie:

1. Odstránenie vplyvu hnutia Taliban, ktoré poskytovalo útočisko teroristickej sieti ál- Kájda

2. Vytvorenie dočasnej afganskej vlády v súlade s Bonnskou dohodou z roku 2001, čo znamenalo: a) Vytvoriť podmienky pre dočasnú afganskú vládu tak, aby došlo k stabilizácií situácie a umožneniu existencie „normálnych“ politických inštitúcií.

b) Zabezpečiť stabilnú rekonštrukciu a obnovu štátu tak, aby bola Afganská vláda čo najskôr schopná prebrať zodpovednosť za štát a jeho bezpečnosť a aby mohlo dôjsť k stiahnutiu väčšiny vojenských príslušníkov.

Tieto ciele mali byť splnené s použitím čo najmenšieho množstva pozemných síl Spojených štátov a ich spojencov. Vo svojej analýze o tom píše napríklad Peter Viggo Jakobsen, člen Dánskeho inštitútu strategických štúdií: „....už od začiatku pôsobenia Spojených štátov a ich spojencov v Afganistane chýbala vôľa vysielať veľké počty vojakov.“ Operácie Spojených štátov v Afganistane boli preto spočiatku navrhované s cieľom vyhnúť sa budúcej potrebe veľkého nasadenia síl v budúcnosti a vstúpením do dlhodobejšieho záväzku s otvoreným koncom. Tento postoj bol na jednej strane založený na obavách pred podobnými problémami, do akých sa dostali Sovieti v 80-tych rokoch a potrebou využitia vojenských zdrojov inde. Podobne opatrná v prístupe k Afganistanu bola aj Organizácia spojených národov. Lakhdar Brahimi, vtedajší špeciálny predstaviteľ generálneho tajomníka OSN pre Afganistan odmietol návrh ministra zahraničných vecí Colina Powella, aby bola OSN zodpovedná za prechodnú správu Afganistanu, tak ako to predtým robila v Kambodži a Východnom Timore. Na základe odporúčania Brahimiho Bezpečnostná rada OSN tento takzvaný „prístup minimálnej angažovanosti“ schválila (Jakobsen, 2005, str. 8). Ešte v roku 2002 prevládal u väčšiny západných štátov zúčastnených na operácii (a tiež aj veľkého počtu analytikov a novinárov z týchto štátov) prehnaný optimizmus vzhľadom na stav situácie v Afganistane. Napríklad Michael Hanlon, analytik v Brookings Institute vo svojom článku v časopise Foreign Affairs v roku 2002 charakterizoval vývoj situácie ako veľmi pozitívny. Keďže konflikt sa pokladal za klasický konvenčný konflikt, považoval zničenie väčšiny fyzických vojenských prostriedkov Talibanu a jeho vyhnanie z veľkých populačných centier na vidiek a do Pakistanu za nezvratný úder, ktorý mu v budúcnosti zabráni v dramatickom určovaní budúceho vývoja štátu. Podobné nálady prevládali aj vo vládach väčšiny štátov zúčastnených na vojenských operáciách v Afganistane. Preto neboli ochotné, alebo schopné poskytnúť dostatok prostriedkov na rýchlu obnovu infraštruktúry a hospodárstva štátu. Namiesto rozmiestnenia väčšieho počtu vojakov, Spojené štáty spolu s asistujúcimi členskými štátmi NATO, od začiatku operácie financovali vojnových magnátov, ktorí ovládali jednotlivé časti štátu. Tento prístup mal zabezpečiť rýchlu stabilizáciu bezpečnostnej situácie štátu a zabrániť návratu Talibanu. Spojené štáty a ich spojenci uplatňovali tento postup aj napriek výhradám afganského prezidenta Hamida Karzaia a jeho upozorneniam, že podobnými aktivitami narúšajú autoritu centrálnej vlády a svojou „neaktívnosťou“ umožňujú spolu s tajnou podporou Pakistanu reorganizáciu Talibanu. Varovania prezidenta Karzaia sa naplnili v roku 2003, kedy Taliban začal fungovať ako povstalecké hnutie (Rashid, 2011).

Afganský prezident H. Karzai (zdroj: www.rnw.nl)

Druhá fáza: 2003 - 2006

K prvej väčšej zmene stratégie došlo v auguste 2003, keď NATO prebralo velenie nad misiou ISAF. Spočiatku bol mandát ISAF obmedzený na zaisťovanie bezpečnosti v meste Kábul a jeho okolí. Zvyšok Afganistanu bol prenechaný pre protiteroristické operácie v zodpovednosti Operácie Trvalá sloboda. V novom mandáte podľa rezolúcie Bezpečnostnej rady č. 1510 OSN rozšírila v októbri 2003 priestor činnosti ISAF na celé územie Afganistanu. Rozšírenie misie ISAF prebiehalo v štyroch etapách. Prvá etapa rozširovania operácie začala v decembri 2003 po tom, ako Severoatlantická rada autorizovala vrchného spojeneckého veliteľa, generála Jamesa Jonesa na iniciovanie expanzie misie ISAF prebratím velenia nad Nemeckom, vedeným Provinčným rekonštrukčným tímom (PRT -Provincial Reconstruction Team) v Kunduze. Zvyšných osem PRT, operujúcich v Afganistane v roku 2003 zostalo pod velením Operácie Trvalá sloboda (Operation Enduring Freedom). 31. decembra 2003 bol vojenský komponent Kunduzského PRT premiestnený pod velenie ISAF ako pilotný projekt a prvý krok pri expanzií misie. O pol roka neskôr, 28. júna 2004 na summite hláv štátov a premiérov NATO v Istanbule, oznámili predstavitelia NATO, že vytvoria štyri ďalšie provinčné rekonštrukčné tímy na severe štátu: v Mazar-e-Sharife, Meymane, Feyzabade a Baghlane. Tento proces bol dokončený 1.októbra 2004, čím bola ukončená prvá fáza expanzie ISAF (Evolution of NATO-ISAF..., 2010).

Druhá etapa rozširovania operácie ( rozšírenie na severnú časť územia) začala 31. mája 2004, keď ISAF prebral velenie nad dvoma ďalšími PRT, v provinciách Herat a Farah a logistickou základňou v Herate. Na začiatku septembra začali fungovať dva ďalšie PRT pod velením ISAF, jedna v Chaghcharane, hlavnom meste provincie Ghor a druhá v Qala-e-Naw, hlavnom meste provincie Baghdis. V septembri 2005 aliancia dočasne rozmiestnila v Afganistane 2000 dodatočných vojakov na podporu provinčných a parlamentných volieb, ktoré sa uskutočnili 18. septembra (Evolution of NATO-ISAF..., 2010). Tretia etapa rozširovania operácie začala v decembri 2005 na stretnutí vo veliteľstve NATO v Bruseli. Zahraniční ministri štátov NATO podporili plán, ktorý umožnil cestu k rozšíreniu úlohy a prítomnosti ISAF v Afganistane. Prvým prvkom tohto plánu bola expanzia ISAF na juh v roku 2006. Táto fáza bola implementovaná 31. júla 2006: ISAF prebralo velenie v južnej časti Afganistanu od koaličných síl vedených Spojenými štátmi, čím rozšírilo svoju oblasť operácií o ďalších šesť provincii – Day Kundi, Helmand, Kandahár, Nimroz, Uruzgan a Zabul – a prebralo velenie nad ďalšími štyrmi PRT. Rozšírený ISAF viedol celkovo trinásť PRT na severe, západe a juhu, čím pokrývalo asi tri štvrtiny územia Afganistanu. Počet vojakov ISAFU v štáte dvojnásobne stúpal, z okolo 10 tisíc pred expanziou na okolo 20 tisíc po nej (Evolution of NATO-ISAF..., 2010). Štvrtá etapa rozširovania operácie začala v októbri 2006. ISAF implementoval záverečnú fázu expanzie prebratím velenia nad medzinárodnými vojenskými silami na východe Afganistanu od koalície vedenej Spojenými štátmi. Revidovaný operačný plán okrem rozširovania operačného pôsobenia aliancie umožnil aj väčší podiel na úlohách pre ISAF v štáte. Zahŕňali okrem iného i rozmiestnenie ISAF OMLTs v jednotkách Afgánskej národnej armády na rozličných úrovniach velenia (Evolution of NATO-ISAF..., 2010).

Skúsenosti aliancie NATO v Afganistane od roku 2003 ukazujú, že aliancia uskutočňujúca protipovstalecký boj čelí na strategickej úrovni konfliktu minimálne dvom hlavným výzvam (Ringsmose, Thruelsen, 2010, str. 9):

I. sprístupnenie dostatočného množstva zdrojov

II. zabezpečenie koordinácie vojenských a nevojenských aktivít

V roku 2003 začal v Afganistane opäť pôsobiť Taliban v pretransformovanej podobe ako povstalecké hnutie. Neadekvátne pridelenie finančných prostriedkov a ľudských zdrojov v podobe vojakov a civilných odborníkov pre rekonštrukciu štátu umožnilo ďalší rozvoj povstaleckých síl mimo hraníc, ktoré by bola operácia ISAF a Spojené štáty schopné kontrolovať. K rozvoju povstalectva napomáhalo aj zamieňanie si povstalcov s teroristami. Dôsledky aktivít terorizmu a povstalcov sú v konečnom dôsledku veľmi podobné (straty na životoch civilného obyvateľstva...), ale zatiaľ čo sa povstalci usilujú o získanie podpory obyvateľstva, pre terorizmus je typická izolácia. V súlade s teóriou protipovstaleckého boja príliš intenzívne a necitlivo uskutočňované kinetické operácie voči povstalcom prinášajú úplne opačný efekt, ako bol pôvodne plánovaný. Zneškodnením niekoľkých povstalcov pri spôsobení škôd miestnemu obyvateľstvu znamená, že počet povstalcov sa nezníži, ale naopak niekoľkonásobne zvýši. Koordinácia vojenských a nevojenských aktivít v tomto období súvisela predovšetkým s pôsobením provinčných rekonštrukčných tímov. Koncept provinčných rekonštrukčných tímov bol zavedený Spojenými štátmi v novembri 2002, v rámci procesu prechodu bojových operácií na stabilizačné a rekonštrukčné. Poslaním provinčných rekonštrukčných tímov je využívanie kombinácie vojenského a civilného personálu na rozšírenie legitimity centrálnej vlády do regiónov a zlepšovanie bezpečnostnej situácie reformou bezpečnostného sektora a uľahčovaním procesu rekonštrukcie. Prvé tri rekonštrukčné tímy boli vytvorené Spojenými štátmi v období od decembra 2002 do marca 2003 (Jakobsen, 2005). Provinčné rekonštrukčné tímy sú zložené z vojenského personálu, ktorý zvyčajne tvorí 90-95 % celkového počtu členov tímu a civilného personálu tvoreného politickými poradcami a rozvojovými expertmi. Samotné zloženie tímov závisí vo veľkej miere na vedúcom štáte konkrétneho rekonštrukčného tímu. Jednotlivé vedúce štáty uprednostňujú rozdielnu veľkosť a štruktúru misie ako aj primárny okruh aktivít, na ktoré sa misia zameriava. Napríklad tímy vedené Spojenými štátmi uprednostňujú rekonštrukčné projekty, ktoré majú rýchly dopad na zmenu podmienok v dotknutej oblasti; britské tímy sa zameriavajú predovšetkým na reformu bezpečnostného sektora a nemecké tímy zasa prísne oddeľujú funkcie vojenských a civilných zložiek tímu. V súčasnosti (január 2011) v Afganistane pôsobí dvadsaťšesť provinčných rekonštrukčných tímov (Provincial reconstruction teams..., 2011). Napriek rozširovaniu priestoru činnosti misie ISAF a postupnému zvyšovaniu počtu stabilizačných elementov misie, t.j. provinčných rekonštrukčných tímov od roku 2003, sa medzinárodné spoločenstvo s podporou Organizácie Spojených národov a predovšetkým Spojených štátov, rozhodlo naďalej zachovať prístup minimálnej angažovanosti, ktorý je možné preložiť aj ako „budovanie národa za malé peniaze“ (Ringsmose, Thruelsen, 2010, str.9). Misia ISAF, ktorá mala až do konca roku 2005 charakter stabilizačnej misie sa na protipovstaleckú pretransformovala na prelome rokov 2005/2006. Nedostatok financií v misii však pretrvával až do roku 2009 (Fact Sheet: ISAF, 2010). Nevyrovnanosť medzi potrebami a dostupnými zdrojmi sa začala prehlbovať spolu s tým, ako NATO začalo preberať zodpovednosť za bezpečnosť a rekonštrukciu v čoraz väčších častiach krajiny – a ako Spojené štáty začali presúvať svoju pozornosť smerom k eskalujúcemu konfliktu v Iraku. Vojenské, civilné a ekonomické zdroje vyčlenené pre operácie v Afganistane boli príliš obmedzené na to, aby bolo možné vytvoriť tolerovateľné prostredie, ktoré v neskoršom období umožnilo obmedziť jej úspechy. Preto misia nemohla zabrániť obnoveniu činnosti Talibanu a iných povstaleckých skupín. Výkon misie ISAF bol tiež obmedzený neefektívnym využívaním nedostatočného množstva zdrojov, ktoré boli k dispozícii. Na túto situáciu možno aplikovať jednu zo základných myšlienok klasickej teórie protipovstaleckého boja: „Jednota úsilia musí byť prítomná na každej úrovni protipovstaleckej operácie. Ak tomu tak nie je, dobre mienené, ale nekoordinované akcie sa môžu vzájomne potláčať, alebo vytvoria zraniteľné miesta, ktoré budú povstalci schopní využiť“ (Ringsmose, Thruelsen, 2010, str. 10). Kvôli problémom so zabezpečením zdrojov pre základné potreby misie bolo od roku 2003 čoraz jasnejšie, že medzinárodné sily budú v Afganistane pôsobiť oveľa dlhšie, ako sa pôvodne predpokladalo, aj keby ich misia mala byť obmedzená a v súlade s cieľmi stabilizačného charakteru slúžiť predovšetkým ako asistenčná sila. Základné ciele misie ISAF a aliancie NATO v rámci tejto operácie boli definované na základe mandátu OSN. Politickým cieľom Aliancie bolo poskytnutie podpory pre implementáciu Bonnského procesu, na základe mandátu rezolúcie bezpečnostnej rady OSN 1386 (2001). Ide najmä o podporu v spolupráci a koordinácii s kľúčovými medzinárodnými organizáciami, predovšetkým OSN a Európskou úniou a asistovaním dočasnej afganskej vláde pri napĺňaní jej zodpovednosti pri zaisťovaní bezpečnosti a poriadku. Požadovaným výsledným stavom operácie by mala byť samostatne fungujúca a demokratická Afganská vláda, operujúca v súlade s platnými rezolúciami BR OSN, schopná vykonávať svoju autoritu a operovať na celom území Afganistanu bez toho, aby ISAF musela poskytovať bezpečnosť.

Príslušník provinčných rekonštrukčných tímov pomáhajúcich miestnym obyvateľom (zdroj: militaryengineers.files.wordpress.com)

Výsledný stav by mal zahŕňať tieto kľúčové prvky:

1. Uspokojivý pokrok smerom k dokončeniu programu odzbrojovania, demobilizácie a reintegrácie (DDR) pod dozorom OSN.

2. Uspokojivý pokrok, podporovaný dvojstranným výcvikom smerom k vybudovaniu Afganskej národnej armády ako operačne efektívnej, multietnickej vojenskej sily, schopnej zaistiť bezpečnosť pre Afganské obyvateľstvo, agentúry OSN a iné medzinárodné organizácie a mimovládne organizácie.

3. Uspokojivý pokrok k posilneniu centrálnej vlády a vnútorných inštitúcií zaoberajúcich sa bezpečnosťou a predovšetkým vytvorením fungujúcej afganskej polície a súdnictva.

4. Uspokojivý pokrok pri rozvoji a implementácii efektívnych aktivít v boji s produkciou narkotík.

5. Úspešnú implementáciu ústavnej Loya Jirga a schválenie novej ústavy vytvorenej a podporovanej rôznymi Afganskými etnickými skupinami, v súlade s Bonnskou dohodou.

6. Zvolenie reprezentatívnej vlády, ktorá nahradí dočasnú afganskú vládu prostredníctvom slobodných a čestných volieb, v súlade s Bonnskou dohodou.

7. Odstránenie, alebo zmenu správania vojnových magnátov, ich zahrnutie do etnicky rovnoprávne obsadených vládnych inštitúcií.

8. Uspokojivý vývoj vzťahov Afganistanu so susednými štátmi v mierovom duchu.

V roku 2004 prebehli v Afganistane prezidentské voľby a prezidentom sa stal Hamid Karzai. Úspešná realizácia volieb mala potvrdiť obraz o stálej tendencií zlepšovania situácie v Afganistane. Avšak na to, aby sa vôľa členských štátov NATO pretransformovala aj do reality, bola potrebná dostatočná podpora misie ISAF od jej členských štátov. V kontexte povstaleckého boja, ktorého intenzita sa od roku 2004 exponenciálne zvyšovala, neboli v NATO v tomto období dostatočné kapacity na uskutočňovanie efektívnych odvetných protipovstaleckých akcií. Spojené štáty v rámci Operácie Trvalá sloboda využívali prostriedky leteckej dopravy, satelitné spravodajstvo, bezpilotné lietadlá a skúsené špeciálne jednotky, ktoré európske štáty v rámci misie ISAF nevlastnili, alebo nechceli použiť. V decembri 2005 sa členské štáty NATO, ako prejav ochoty túto situáciu riešiť, dohodli, že budú kontrolovať všetky operácie v Afganistane. NATO vyhlásilo, že k misii ISAF pridá 6 tisíc vojakov, čím zvýši celkový počet vojakov na približne 18 500 do septembra 2006. Rozšírená misia NATO zahŕňala velenie ISAF v provinciách – Kandahár, Helmand, Uruzgan, Nimroz, Day Kundi a Zabul – spolu s vytvorením nových provinčných rekonštrukčných tímov. Provinčné rekonštrukčné tímy boli hlavným cieľom tejto expanzie, pretože slúžili ako dôležitý vojensko-civilný model pre pozemné operácie. Nový mandát NATO bol pokračovaním dvoch rozdielnych, nie vždy kompatibilných prístupov k protipovstaleckému boju. Členské štáty NATO videli svoju úlohu predovšetkým v snahách o získanie náklonnosti miestneho obyvateľstva, zatiaľ čo Spojené štáty s niekoľkými kľúčovými spojencami mali zabezpečovať bojové operácie. (Kay, Khan, 2007) O neochote väčšiny členských štátov NATO zúčastňovať sa na priamych bojových operáciách svedčí aj výrok hovorcu misie ISAF majora Andyho Elmesa z decembra 2005: „Mandátom a misiou vojakov ISAF pri operáciách na juhu krajiny bude poskytovanie pomoci pri zaisťovaní bezpečnosti afganskej vláde.... a nie v otvorených protipovstaleckých alebo protiteroristických operáciách.“ (NATO forces will not chase Taliban..., 2005) Taliban si strategicky uvedomoval zraniteľnosť aliancie pri preberaní velenia nad operáciou ISAF. Dôkazom je expanzia operácií povstalcov z hnutia Taliban a jeho snaha o oslabenie odhodlania Kanady a európskych členských štátov NATO pri ich zapájaní do bojových operácii počas rokov 2005 a 2006. Tieto aktivity Talibanu a neschopnosť aliancie NATO dohodnúť sa na zásahu viedli spojencov Spojených štátov k zorganizovaniu operácie Mountain Thrust, ktorá začala v júni 2006 a bola najväčšou ofenzívou v Afganistane od roku 2001. (De Ryder, 2008) Cieľom operácie, ktorej sa zúčastnili vojaci Spojených štátov, Spojeného kráľovstva a Kanady bolo zaútočiť na povstalcov z hnutia Taliban v oblasti Musa Qaleh v južnej provincií Helmand, v ktorej nebola centrálna vláda schopná presadiť svoju autoritu už niekoľko rokov. Význam operácie výstižne opísal generálmajor Benjamin Freakley: „Hlavným prínosom operácie Mountain Thrust bolo rozšírenie vplyvu legitímnej afganskej vlády do izolovaných oblastí južného Afganistanu a pomohla efektívnemu prenosu velenia od Spojených štátov na NATO a ISAF.“(Mountain Thrust – Summary..., 2006). Ani nie o dva mesiace nadviazala na výsledky operácie Mountain Thrust misia ISAF operáciou Medusa. Tieto dve operácie boli úspešné nielen z hľadiska rozrušenia povstaleckých sietí v regióne, ale upozornili aj na fakt, že povstalci mali po páde režimu hnutia Taliban päť rokov na preskupenie a posilnenie svojho postavenia. Na konci leta 2006 predstavitelia NATO otvorene vyjadrovali prekvapenie nad schopnosťou Talibanu preskupiť a preorganizovať svoju činnosť. (Kay, 2007, str. 11) Jednotky NATO museli byť v neustálej pohotovosti pri obrane oblastí, ktoré očistili od povstalcov a to im ponúkalo len málo priestoru na rekonštrukciu, ktorá je nevyhnutná pre porazenie povstalcov. Niektoré z jednotiek NATO boli organizované v malých predskupených základniach, čo znamenalo nevyhnutnosť vonkajšej leteckej podpory. Pri útokoch letectva často zahynuli okrem povstalcov aj civilisti, čo bolo ďalším dôvodom na zvýšenie podpory povstalectva zo strany miestneho obyvateľstva (Kay, 2007). Na túto hlavnú výzvu stojacu pred alianciou NATO upozornil generál James L. Jones, vrchný veliteľ NATO už v roku 2004, v období, kedy ešte nebolo jasné, že Taliban bude schopný preskupenia a reorganizácie na efektívne povstalecké hnutie: „Bojujeme proti povstalectvu ...bojujeme proti rôznym frakciám, ktoré majú určité vojenské schopnosti na to, aby nás psychologicky demoralizovali, ale nezabránia nám vojensky v tom, aby sme boli úspešní. Hlavnou dilemou je, že povstalectvo nemôže byť porazené primárne vojenskou taktikou, ale skôr miestnym obyvateľstvom obracajúcim sa proti samotnému povstalectvu buď elimináciou povstalcov alebo vyriešeniu nezhôd politickou cestou“ (NATO to ramp up...,2004). V tomto kontexte aj afganský prezident Hamid Karzai upozornil viackrát medzinárodné spoločenstvo na potrebu zmeny prístupu k uskutočňovaniu operácií:„...systematicky a dennodenne som upozorňoval medzinárodné spoločenstvo na to, ako sa vyvíja situácia v Afganistane... a na zmenu prístupu medzinárodného spoločenstvo v tomto ohľade“ (Karzai criticizes..., 2006).

Príslušníci americkej armády v Afganistane (zdroj: www.veteranshour.com)

Potrebu zmeny v spôsoboch dosahovania cieľov operácie si uvedomoval aj generálporučík armády Spojeného kráľovstva David Richards (veliteľ misie ISAF od mája 2006 do februára 2008) považovaný za jedného z hlavných obhajcov a uskutočňovateľov tejto zmeny. V chápaní misie ISAF ako protipovstaleckej misie dával generál Richards dôraz najmä na prvky získavania dôvery miestneho obyvateľstva a rekonštrukcie, namiesto priamych kinetických operácií proti povstalcom. Tento spôsob rozmýšľania generál Richards presadzoval od začiatku svojho pôsobenia na čele misie, o čom svedčí napríklad jeho vyjadrenie z roku 2006: „Máme to, čo v armáde nazývame protipovstaleckou úlohou. Ale spravodajskými informáciami vedené kinetické misie proti vysokopostaveným činiteľom povstalcov...a členom hnutia ál-Kájda, to nie je niečo, do čoho by sa zapájala aliancia NATO. Našim hlavným cieľom nie je protiteroristická misia, ale rozšírenie a prehĺbenie autority centrálnej vlády Afganistanu a vytvorenie prostredia, v ktorom môže centrálna vláda a medzinárodné spoločenstvo naštartovať hospodársky rozvoj (Giordono, _2006). Generál Richards sa snažil o transformáciu misie ISAF tak, aby fungovala modelom rozvoja. Hlavnou úlohou misie bolo vytvorenie bezpečných zón, vhodných na pôsobenie medzinárodných organizácií a afganskej vlády, ktorá by mohla bez obáv pred útokmi povstalcov uskutočňovať rekonštrukciu. Snaha generála Richardsa a jeho dôraz na zmenu prístupu ohraničuje začiatok ďalšej fázy vo vývoji pôsobenia operácie ISAF (Kay, Khan, 2007, str. 13).

Tretia fáza: 2006 – 2009

V októbri 2006 sa po viacerých etapách expanzie rozšíril priestor činnosti operácie ISAF na celé územie Afganistanu. Okrem rozšírenia priestoru činnosti bola významná aj zmena strategického zamerania misie. Napriek tomu, že operácia ISAF mala od začiatku svojho pôsobenia zabrániť rozvoju povstalectva a po jeho vypuknutí s ním bojovať, nebola táto úloha zakotvená v stratégií pripravenej pre operáciu a nebolo na ňu vyčlenených dostatok finančných prostriedkov. Po zhodnotení predošlej neschopnosti misie - zabrániť pôsobeniu povstalcov, došlo k prehodnoteniu situácie aj na vrcholnej úrovni v aliancií a taktiež aj prehodnotenie úlohy boja pôsobenia. Na summite NATO v Rige (november 2006) predstavitelia členských štátov aliancie uznali, že niektoré špecifické konflikty vyžadujú tzv. „komplexný prístup“. Takéto konflikty, akým bol napríklad konflikt v Kosove, alebo akým je v súčasnosti konflikt v Afganistane musia byť podľa deklarácie z Rigy: „...riešené komplexne použitím vojenských ako aj civilných prostriedkov a adaptívnej stratégie pre každú misiu“ (Riga summit declaration, 2006).

Summit NATO v Rige v roku 2006 (zdroj: www.rigasummit.lv)

Ďalším z faktorov, ktorý vplýval na tieto zmeny, boli zmeny chápania charakteru vojen v Iraku a Afganistane v rámci armády Spojených štátov. Vďaka práci generála Davida Petraeusa a autorského tímu, ktorý viedol, bol na konci roku 2006 vydaný nový manuál protipovstaleckého boja pre armádu a námornú pechotu Spojených štátov s označením FM 3-24. Manuál bol vytvorený na základe skúseností veliteľov jednotiek Spojených štátov pôsobiacich v Iraku a Afganistane, bol modernizovanou verziou klasickej teórie protipovstaleckého boja a rozvinutím diel Davida Galulu, Roberta Thompsona, Franka Kitsona, Bernard Falla, Mao Ce Tunga, Che Guevarru, Vo Nguyen Giapa a ďalších (Ricks, 2009). Cieľom manuálu bolo zlepšiť pripravenosť vojakov Spojených štátov pôsobiacich v Iraku a Afganistane. Autorský kolektív manuálu FM 3-24, na čele s generálom Petraeusom predpokladal, že miestne obyvateľstvo zohráva pri boji s povstalectvom jednu z najdôležitejších úloh. Pri konvenčnom vnímaní misie a uprednostňovaní kinetických aktivít, kedy sú povstalci považovaní za nepriateľa a hlavnou úlohou vojakov pôsobiacich proti nim je ich fyzicky zlikvidovať (buď usmrtením alebo zajatím), nie sú taktické víťazstvá vo väčšine prípadov napojené na celkový úspech operácie. Pri absencií vedľajších úloh alebo aktivít, ktoré by miestnemu obyvateľstvu kompenzovali škody neúmyselne spôsobené koaličnými silami pri kinetických operáciách, sa podpora miestneho obyvateľstva povstalcom zvyšuje a povstalci takto získavajú nových členov. Ich motiváciou je vo väčšine prípadov pomstiť sa aliancii za zničenie majetku, ublíženie rodinným príslušníkom alebo príslušníkom miestnej komunity. Z manuálu pripraveného generálom Petraeusom vyplýva, že v prípade konfliktov, akými sú konflikty v Iraku a Afganistane, je oveľa účinnejšie prispôsobiť správanie vojakov v súlade s pochopením konfliktu teórie protipovstaleckého boja, kde v centre aktivít nie je nepriateľ, ale miestne obyvateľstvo ako najdôležitejší subjekt, ktorý vyžaduje ochranu (Field manual 3-24,2006). Závery manuálu FM 3-24 sú dôležité z toho hľadiska, že dovtedy rigídne vnímanie charakteru vojenských operácií (založené prevažne na princípoch manévrovacieho boja) sa začalo meniť a otvoril sa priestor pre uplatňovanie rozmanitejších teórií a prístupov. Negatívnym vývojom bolo, že protipovstalectvo sa v mnohých súvislostiach začalo vnímať ako všeliek na vyriešenie problémov v Afganistane a v Iraku. Dôkazom toho, že samotný protipovstalecký boj neprispeje k vyriešeniu takýchto konfliktov bol vývoj v Afganistane od roku 2006, ktorý je analyzovaný v ďalších podkapitolách tejto časti práce. Aj napriek uvedenému faktu je dôležité podrobnejšie charakterizovať zmenu, akú predstavovalo zavedenie princípov protipovstaleckého boja. V manuáli ozbrojených síl Spojených štátov je protipovstalecký boj definovaný ako súbor vojenských, polovojenských, politických, hospodárskych, psychologických a civilných akcií uskutočňovaných vládou štátu na porazenie povstalectva. (Field manual 3 - 24, 2006) Oveľa presnejšie môže byť pojem vymedzený negatívne, ako aktivita, ktorá pôsobí proti povstalectvu. Podľa D. Kilcullena, austrálskeho antropológa a odborníka na protipovstalectvo, logicky nadväzuje na existenciu povstalectva a z tohto pohľadu predstavuje všetky opatrenia prijaté na potlačenie povstalectva. Povaha protipovstalectva preto nemôže byť fixná,, ale vyvíja sa ako odpoveď na zmeny v povstalectve. V protipovstaleckom boji neexistuje žiadna konštantná sada operačných techník, skôr ide o typ „kontra-boja“, ktorý proti povstalectvu uplatňuje všetky prvky národnej moci. So zmenou charakteru povstania sa mení aj protipovstalecký boj. Iba náležité pochopenie moderného povstalectva umožní pochopiť moderné protipovstalectvo. (Kilcullen, 2007) Robin Scott Moore definuje povstalectvo ako:„..dlhotrvajúci násilný konflikt, v ktorom sa jedna alebo viac skupín snažia o zvrhnutie alebo významnú zmenu politického alebo sociálneho poriadku v štáte alebo regióne prostredníctvom vytrvalého využívania násilia, záškodníctva, rozrušovania sociálnej situácie a pomocou politických aktivít.“ (Moore, 2009) Z teórie klasického ako aj moderného protipovstaleckého boja vyplýva niekoľko základných zásad, ktorými by sa dobrý veliteľ mal riadiť a ktoré by boli záväzné aj pre veliteľov operácie ISAF: (Gray, 2006, str. 20)

a) Ochrana obyvateľstva je prioritou. V protipovstaleckom boji sú v centre vojenského úsilia ľudia a ich bezpečnosť. Najdôležitejším bojiskom je verejná mienka. Ak môžu byť občania ochránení a veria, že sú v bezpečí, má protipovstalecký boj veľkú šancu na úspech. (Gray, 2006, str. 20)

b) Spravodajské informácie sú rozhodujúce. Kľúčom k operačnej prevahe v protipovstaleckom boji je včasné a spoľahlivé spravodajstvo. Ak má protipovstalecký boj uspieť pri zneškodňovaní povstalecko-teroristickej infraštruktúry, musí disponovať informáciami, ktoré je možné získať len od miestneho obyvateľstva alebo zajatých povstalcov. Platí, že ak sa ľudia cítia byť v bezpečí a majú zabezpečenú dostatočne priaznivú budúcnosť s víťaziacimi mocenskými autoritami, mal by byť vyriešený aj problém spravodajstva. Ak povstalci prehrajú v mysliach ľudí, prehrajú aj v skutočnosti. (Gray, 2006, str.20) Taktiež platí, že strana, ktorá má lepšie informácie v protipovstaleckom boji (či už ide o povstalcov alebo tých, čo s nimi bojujú) vyhráva. Teroristi a povstalci môžu prežiť iba v anonymite, ukrytí v dave ľudí alebo vo vzdialených oblastiach. Ak stratia povstalci dôveru o snahe obyvateľstva zatajovať a ochrániť ich, nemôžu ďalej bezpečne fungovať. Z týchto dôvodov je prvoradou funkciou protipovstaleckého snaženia ochrana miestneho obyvateľstva a zaistenie jeho dôvery. (Gray, 2006)

c) Pre obyvateľstvo je dôležitá akceptovateľná politická vízia, reprezentujúca želaný výsledný stav po skončení operácie, ktorý by vyhovoval väčšine obyvateľstva. Vízia nemôže byť nanútená zvonku, niekým iným, iba zástupcami miestneho obyvateľstva. V tejto súvislosti o to viac platí, že akékoľvek snahy o budovanie národov sa musia nevyhnutne stretnúť s neúspechom (Gray, 2006, str. 21).

d) Nepravidelné nepriateľské sily nie sú vždy cieľom. Pretože hlavným bojiskom protipovstaleckého boja sú mysle ľudí a ich ochrana je hlavnou prioritou, vojenské plány pre protipovstalecký boj by mali byť radikálne odlišné plánov, prijatých pre konvenčný boj. Bolo by veľkým zveličením povedať, že povstalecké sily nie sú pre konflikt relevantné, ale toto tvrdenie obsahuje veľa pravdivého (Gray, 2006, str.22).

e) Jednota úsilia predchádza úspech . Protipovstalecký boj by mal byť uskutočňovaný za použitia všetkých dostupných prostriedkov. Konflikt je vedený v politickej, ideologickej, hospodárskej, diplomatickej a vojenskej rovine. Nepravidelný protivník nedokáže poraziť ozbrojené sily NATO v otvorenom boji, ale vďaka možnosti využívania iných prostriedkov to nie je nutné. Snaha protipovstaleckej armády o dosiahnutie vojenského víťazstva ju iba vyčerpá a oslabí jej domácu podporu. Poraziť povstanie znamená pre protipovstalecké sily zorganizovať a viesť prísne zjednotenú civilnú a vojenskú kampaň s jednotnou štruktúrou velenia pod jednotným velením. Každý boj je politicky motivovaný, ale v povstaleckom boji zohráva politika najdôležitejšiu úlohu. Z toho vyplýva, že vojenské akcie musia byť podriadené politickým predstaviteľom. Prioritou je zaistenie bezpečnosti väčšiny obyvateľstva a táto priorita sa nesmie v priebehu operácie meniť. Protipovstalecká kampaň môže uspieť len za predpokladu, že vojenské nástroje sú použité ako súčasť širšej škály nástrojov pod politickým vedením a najvyššou prioritou vojenského elementu je získavanie spravodajských informácií v reálnom čase a dôsledná policajná práca. (Gray, 2006, str. 23)

f) Významný vplyv kultúry. Kultúra je dôležitá - a to aj kultúra vojakov, uskutočňujúcich protipovstalecké operácie, aj kultúra povstalcov. (Gray, 2006, str. 24)

g) Žiadne útočiská a žiadna vonkajšia pomoc. Štandardnou súčasťou stratégie protipovstaleckého boja by mala byť snaha zabrániť povstalcom prístup k útočiskám, kde by mohli odpočívať, trénovať a preskupovať sa. (Gray, 2006, str. 25)

Primárnou témou, ktorej sa teória protipovstaleckého boja venuje, je stratégia na porazenie povstalcov. Pre adaptovanie vlastnej stratégie je dôležité poznanie a porozumenie stratégie protivníka. Chybou aliancie v tomto kontexte bolo, že nedokázala dostatočne rozoznať, že Taliban sa usiluje o viac ako len nastolenie chaosu v štáte a o zvrhnutie vlády Afganistanu.

V roku 2007 napísal David Kilcullen o svojom rozhovore s vysoko postaveným dôstojníkom armády Spojeného kráľovstva v Afganistane, ktorý hovoril, že afganskí povstalci fungujú ako rušitelia, snažiaci sa zdiskreditovať afganskú vládu cielenými útokmi na koaličné sily, vládnych predstaviteľov a politickú základňu prezidenta Karzaia v kmeňovej konfederácii Durrani. Povstalci sa síce mali snažiť o vyhnanie cudzincov, ale nemali alternatívu k vtedajšej vláde. Niektoré z miestnych buniek hnutia Taliban v pakistanských federálne spravovaných kmeňových územiach sa od vyhnania Talibanu z Afganistanu v roku 2001 snažili o vytvorenie akéhosi alternatívneho systému správy tým, že nastolili právo a poriadok, ale neexistovala skoro žiadna snaha vytvoriť v Afganistane permanentne oslobodené územia, vyberať dane, regulovať každodenný život alebo kontrolovať sociálnu interakciu, o čo by sa podľa Joela Migdala mali povstalci podľa klasickej teórie povstalectva usilovať (Kilcullen, 2007, str. 4). Tieto názory sa však ukázali byť chybné, čo do veľkej miery vplývalo na neúspešnosť stratégie NATO. Tým, že sa Taliban snažil a v niektorých prípadoch bol aj schopný ponúknuť na územiach v jeho sfére vplyvu alternatívu k administratívnemu systému vlády Afganistanu, boli kinetické operácie proti členom Talibanu vnímané miestnym obyvateľstvom v neprospech Aliancie a základňa podpory povstalcov rástla. Afganská vláda bola mnohými obyvateľmi vnímaná ako neefektívna a zločinecká organizácia, ktorá sa nestará o ich dobro a alternatíva, ktorú ponúkal Taliban bola pre mnohých akceptovateľnejšia. O snahách Talibanu vytvoriť komplexnejší systém hovorí aj vyjadrenie Mullaha Omara z roku 2010: „Taliban sa pokúsi vytvoriť nezávislý islamský celok s hospodárskym, bezpečnostným, právnym, vzdelávacím a súdnym systémom založeným na princípoch islamu a riadeného konzultatívnym orgánom zloženým z osôb so skúsenosťami a znalosťami “(Omar, 2011). V tejto súvislosti si je preto potrebné uvedomiť fakt, ktorý bol až do roku 2009 významne prehliadaný. Tým faktom je že teória protipovstaleckého boja nie je všeliekom a jej výsledky bývajú často preceňované. Ako povedal austrálsky antropológ David Kilcullen počas sedenia v Kongrese Spojených štátov v roku 2010: “Povstalectvo tvorí časť našich problémov v Afganistane a preto je protipovstalecká odpoveď dôležitým komponentom našej snahy. Ale snaha by mala byť oveľa širšia a nemala by sa zameriavať len na protipovstalectvo“ (Kilcullen, 2010, str.1). Britský generál sir Frank Kittson v manuáli armády Spojeného kráľovstva o protipovstaleckých operáciách z roku 2001 túto dilemu protipovstaleckého boja výstižne zhrnul, keď napísal: „..neexistuje niečo ako čisto vojenské riešenie, pretože povstalectvo nie je primárne vojenská aktivita. Zároveň neexistuje ani čisto politické riešenie, bez akceptácie porážky, pretože samotná skutočnosť, že stav povstalectva existuje, znamená, že do procesu je zahrnutý prvok násilia, ktorému je potrebné do istej miery čeliť minimálne použitím legalizovanej sily a keď dôjde k stabilizácií situácie, politika a vojenská sila, podporovaná hospodárskymi opatreniami musia spolu pôsobiť smerom k obnoveniu mierových podmienok (Anderson, 2010, str. 30). Vývoj v období od roku 2006 do prvej polovice roku 2009 ukázal, že zmeny chápania konfliktu a prispôsobenia sa mechanizmov misie nie sú pre zvrátenie situácie dostatočné. Veľmi dôležitý je aj ďalší faktor, ktorý bol až do začiatku roku 2009 zanedbávaný, a to podporenie správneho vnímania konfliktu dostatočným množstvom zdrojov. Zdroje, ktoré mohli byť použité v Afganistane v tomto období, boli viazané vojenským ťažením v Iraku a chýbali pri ofenzívach, ktoré veliteľstvo ISAF zorganizovalo v roku 2007. Ofenzívy v rokoch 2007 a 2008 tiež dokázali, že pri správnom uskutočňovaní vedie stratégia protipovstaleckého boja spočiatku k intenzívnejším bojom s povstalcami k zvýšenému počtu obetí vojakov a civilistov. V januári 2007 začali vojaci Spojeného kráľovstva s podporou vojakov ďalších členských štátov aliancie a Afganských národných bezpečnostných síl ofenzívu v provincii Helmand na juhu Afganistanu. V operáciách Volcano (ISAF and ANA clear..., 2007), Achilles, (Operation Achilles making..., 2007) a Lastay Kulang (Success of Sangin, 2007) dosiahli sily ISAF významné úspechy, keď obsadili útočiská Talibanu v okolí vodnej elektrárne Kajaki, okolí mesta Garmsir a v doline Sangin. Pre podporenie týchto úspechov vyslalo v lete 2007 Spojené kráľovstvo do Afganistanu ďalších 800 vojakov. (800 more troops..., 2007) Najväčšiu ofenzívu v roku 2007 uskutočnil Taliban v júni, keď okolo tisíc bojovníkov zaútočilo na horskú dedinu Chora v provincii Uruzgan. Holandské jednotky, nachádzajúce sa v oblasti počas troch dní túto ofenzívu potlačili a donútili bojovníkov Talibanu aby sa stiahli do okolitých hôr. Od bitky pri dedine Chora pokračoval Taliban v intenzívnych bojoch proti koaličným silám v provincii, trvajúcich celý august a september. Pre získanie iniciatívy uskutočnili koaličné sily v októbri 2007 operáciu Spin Ghar, ktorej sa zúčastnilo viac ako tisícpäťsto vojakov afganskej armády a tiež z austrálskeho, britského a holandského kontingentu v Afganistane. Operácia obsadila významnú zásobovaciu trasu Talibanu Balúčsky priesmyk a prispela k stabilizácii okolia hlavného mesta provincie Tarin Kowt. (Dupee, 2007) Na severe Afganistanu bola komplexná snaha o získanie iniciatívnej prevahy podporená ofenzívami Harekate Yolo I a II. Operácie Harekate Yolo I a II, uskutočnené nemeckými a afganskými vojakmi v októbri a novembri 2007 zaútočili na pozície Talibanu v provincii Badakhstan na severovýchode Afganistanu a provinciách Badghis a Faryab na severozápade štátu. (Szandra, Musharbash, 2007) Rok 2007 bol ukončený ofenzívou britských a amerických vojakov v meste Musa Qala v provincii Helmand, ktorá po troch dňoch bojov skončila vyhnaním Talibanu z aglomerácie do izolovanejších oblastí (Townsend, 2007). V roku 2008 pokračovali koaličné sily v uskutočňovaní protipovstaleckej stratégie ofenzívami proti Talibanu a operáciami na získanie dôvery lokálneho obyvateľstva. K takýmto operáciám humanitárneho charakteru patrila napríklad Operácia Winter Stand (Operation Winter Stand..., 2008) a operácia Firtina (Operation Firtina, 2008) z februára 2008, počas ktorej koaličné sily zabezpečili obyvateľstvu izolovaných dedín v provincii Paktika humanitárnu pomoc, zdravotnú starostlivosť a začali s rekonštrukčnými projektmi. Podobne dôležitá bola operácia Eagles Summit v septembri 2008, počas ktorej koaličné sily zaistili bezpečnú dopravu turbíny a ďalších dôležitých zariadení do hydroelektrárne Kajaki v provincii Helmand. (Operation Eagles Summit...,2008) Tieto operácie boli rovnako dôležité ako kinetické operácie proti povstalcom. Taliban a ostatné povstalecké skupiny potrebujú pre realizáciu svojich aktivít podporu miestneho obyvateľstva, či už dobrovoľnú, alebo vynútenú. Humanitárne a rekonštrukčné operácie uskutočňované operáciou ISAF pomáhali získavať „srdcia a mysle“ miestnych obyvateľov a takto ich presviedčať o škodlivosti Talibanu. Operácie tohto charakteru sú obzvlášť dôležité v zime, kedy sa kvôli počasiu Taliban zdržiava bojov a proti koaličným vojskám útočí vždy až na jar. V lete a na jeseň, počas hlavnej sezóny bojov dopĺňalo veliteľstvo operácie ISAF misie na získanie sŕdc a myslí kinetickými operáciami zameranými na rozrušenie povstaleckých sietí. Príkladom je aprílová operácia Azada Wosa (Operation Azada Wosa, 2008), augustová operácia Roob Unyip Janubi (Operation Southern Beast..., 2008) v provincii Helmand, augustová operácia Shaitun Jaru (Operation Shaitun Jaru..., 2008) a októbrová operácia Tornado v provincii Uruzgan (Operation Tornado storms..., 2008). Tieto operácie boli možné aj vďaka kontinuálnemu rastu počtu koaličných síl v Afganistane. Na začiatku roku 2008 vyslali Spojené štáty do Afganistanu postupne viac ako 21 tisíc ďalších vojakov, čím v júni 2008 vzrástol celkový počet amerických vojakov na 48 tisíc (Waterhouse, O´Bryandt, 2008, str.1). O tom, že vojenská časť stratégie v rokoch 2006 až 2009 nedokázala prebrať iniciatívu a zabrániť Talibanu v realizácii jeho operácií, svedčí vývoj v prvej polovici roku 2009. Prvých päť mesiacov roku 2009 bolo charakteristických nárastom aktivít Talibanu. V roku 2009 v Afganistane prebehlo 7228 útokov improvizovanými výbušnými systémami, čo bol 120% nárast proti roku 2008. V roku 2009 zahynulo v Afganistane 519 vojakov koaličných síl. V máji 2009 vyslali Spojené štáty do Afganistanu ďalších 17 tisíc vojakov a dodatočnými jednotkami prispelo aj Spojené kráľovstvo a ďalšie členské štáty NATO (Bakashi, 2010). Týmto sa zvýšil počet koaličných síl na 68 tisíc amerických vojakov a 32 tisíc vojakov iných členských štátov NATO. Nové jednotky sa krátko po príchode zapojili do série operácií v údolí rieky Helmand (ktorá je hlavnou oblasťou produkcie ópia v Afganistane a hlavným zdrojom príjmov Talibanu). Zintenzívnenie tempa operácií súviselo najmä s prezidentskými voľbami, naplánovanými na august 2009. Cieľom veliteľstva ISAF bolo zaútočiť na hlavné postavenia Talibanu a ešte pred voľbami vytlačiť Taliban do izolovanejších oblastí, aby voľby prebehli bez väčších incidentov a zvýšila sa volebná účasť. V lete 2009 simultánne zorganizovali jednotky Spojeného kráľovstva a Spojených štátov masívne operácie Panthers Claw a Khanajar v provincii Helmand, ktorá je hlavnou baštou Talibanu (Operation Panthers Claw..., 2009).

Štvrtá fáza – jún 2009 – jún 2010

Štvrtú fázu vývoja stratégie operácie ISAF predstavuje pôsobenie generála McChrystala na čele misie ISAF ktorý bol do čela misie ISAF a velenia síl Spojených štátov v Afganistane vymenovaný v júni 2009. Stratégia generála McChrystala bola založená na redefinovaní prístupu k misii, ktorej potrebu generál zdôvodnil nárastom povstaleckých útokoch aj v oblastiach, ktoré boli už považované za bezpečné, príliš vysokými očakávaniami od misie, ktoré nemohli byť naplnené a faktom, že trvalo veľmi dlho, kým bola situácia v Afganistane pochopená ako vážny prípad povstalectva. Základným určujúcim dokumentom stratégie generála McChrystala bolo jeho usmernenie pre členov misie ISAF k protipovstaleckým operáciám. Princípy tohto dokumentu boli postavené na niekoľkých základných myšlienkach:

a) ochrana afganského obyvateľstva je prioritnou úlohou misie

c) samostatnosť Afganských bezpečnostných síl je nevyhnutná k zabezpečeniu budúcej stability Afganistanu

d) pre pokrok misie je dôležité multidimenzionálne chápanie situácie v Afganistane – s tým je spojené zameranie sa na vyriešenie problémov s administratívou, štátnou správou, korupciou, kriminalitou a pôsobením vojnových magnátov

Ochranu Afganského obyvateľstva a asistenciu riešenia jeho problémov považoval generál McChrystal v súlade s teóriou protipovstaleckého boja za najdôležitejšiu úlohu misie ISAF. Aj preto presadzoval, aby medzinárodné sily zmenili charakter svojho pôsobenia navonok a aby sa zameriavali na priateľské vystupovanie voči domácemu obyvateľstvu. Pre generála McChrystala bolo dôležité, aby sa koaličné vojská zmenili v obraze miestneho obyvateľstva z okupačných síl na pomocné sily, ktoré sú v Afganistane hosťami. McChrystal opísal tento veľmi významný bod jeho nového poňatia stratégie na príklade: „Ak miestnemu obyvateľstvu hovoríme – sme tu pre vás, rešpektujeme vás a chceme vás chrániť, a potom zničíme ich domov, zabijeme im príbuzných alebo zničíme ich úrodu, je pre nich veľmi problematické spojiť si tieto dva koncepty.“ (General Stanley McChrystal Address, 2009) Vedomý si komplexnosti úloh operácie ISAF v Afganistane definoval generál McChrystal pôsobenie operácie ako pôsobenie v „trojblokovej vojne“. Koncept trojblokovej vojny bol vytvorený generálom námornej pechoty armády Spojených štátov Charlesom Krulakom na opísanie náročnosti moderných konfliktov, ktoré kladú na účastníkov operácií v takýchto konfliktoch obrovské nároky. Vyžadujú od zúčastnených civilistov a vojakov schopnosť plynule reagovať na vývoj situácie od plno škálovej vojenskej akcie, cez mierové operácie až po humanitárnu pomoc. (Krulak, 1999) McChrystal preto vojakov, pôsobiacich v misií ISAF, inštruoval na dodržiavanie týchto princípov – v prípade vojenskej akcie a stretu medzi povstalcami a jednotkami ISAF nemajú váhať použiť násilie, pri kontakte s miestnym obyvateľstvom sa majú snažiť uskutočňovať mierové úlohy, založené na poskytovaní humanitárnej pomoci miestnemu obyvateľstvu. Okrem zmeny v nazeraní na charakter misie z pohľadu zúčastnených vojakov a civilistov presadzoval McChrystal zmenu vnímania vzťahu operácie ISAF a Afganských bezpečnostných síl. McChrystal vo vzťahu k Afganským bezpečnostným silám uprednostňoval partnerstvo pred mentoringom. (Muqawama, 2009) Dôkazom väčšieho dôrazu na spoluprácu s Afganskými bezpečnostnými silami bolo aj vytvorenie výcvikovej misie NATO v Afganistane - NTM-A v októbri 2009 na čele s generálporučíkom armády Spojených štátov Williamom Caldwellom. (Kem, 2010) Vytvorenie výcvikovej misie NATO pre podporu výcviku a budovania Afganských bezpečnostných síl bolo súčasťou širšieho dôrazu, ktorý dával generál McChrystal na úlohu Afganských bezpečnostných síl v budúcom vývoji situácie v Afganistane.

Americký generál S. A. McChrystal (zdroj: afailuretoadapt.files.wordpress.com)

Afganské bezpečnostné sily sa na jeseň 2009 pod dohľadom poradcov NATO dostávali do vedenia v pokojnejších oblastiach Afganistanu. S podporou koalície došlo k postupnému zlepšovaniu mzdových a ďalších podmienok príslušníkov Afganských bezpečnostných síl a dôležitou súčasťou bolo aj zlepšenie ich výcviku a vzdelávania. (Leipold, 2010) Výcvik kompetentných príslušníkov afganských bezpečnostných síl prebiehal aj v tomto období pomalšie, ako by bolo potrebné. Na jednej strane to bolo spôsobené predošlým dôrazom na kvantitu pred kvalitu, vďaka čomu sa do afganských bezpečnostných síl dostali negramotní príslušníci bez predošlého výcviku a so slabou výstrojov a výzbrojou (Caldwell, 2010). Dostatok kompetentných príslušníkov afganských bezpečnostných síl sa McChrystal snažil doplniť iniciatívou vytvárania miestnych milícií zodpovedných za ochranu vlastných dedín pred Talibanom. Tento model napodobňuje podobnú iniciatívu, ktorú uplatňoval generál David Petraeus za svojho pôsobenia na poste veliteľa mnohonárodných síl v Iraku v rokoch 2007 až 2008 (Ricks, 2009).

Americký generál D. Petraeus (zdroj: www.spectator.co.uk)

Tieto iniciatívy sa v Afganistane objavili v mnohých formách. Jedna z nich sa napríklad volala Miestna obranná iniciatíva a bola vedená špeciálnymi jednotkami armády Spojených štátov, ktoré asistovali miestnym obyvateľom pri vytváraní miestnych milícií v Arghandábskej doline pri Kandaháre. Ďalším variantom týchto iniciatív je program Afghan Public Protection Force, ktorého úlohou je vytvoriť podobné miestne milície pod vládnou kontrolou afganského ministerstva vnútra. Na tieto iniciatívy nadviazal po odvolaní generála McChrystala aj nasledujúci veliteľ misie ISAF, generál David Petraeus. V októbri 2010 bolo schválených 68 lokalít pre rozvoj tohto programu s priemerným nárastom 10 lokalít za mesiac (Garamone, Murray, 2010). Tieto programy samé o sebe nestačia na zaistenie bezpečnosti, ale ako súčasť kumulatívnej snahy o vytvorenie komplexnej bezpečnostnej siete predstavujú aspoň provizórne riešenie s uplatnením v oblastiach Afganistanu, ktoré sa nachádzajú na najdôležitejších dopravných tepnách. Ide predovšetkým o juh Afganistanu a oblasti na hlavnej ceste z Kábulu do Kandaháru. Programy majú pozitívny dopad v dvoch hlavných oblastiach:

I. Stabilizáciou situácie uvoľňujú priestor jednotkám operácie ISAF, ktoré tak môžu pôsobiť na inom mieste

II. Presúvajú zodpovednosť za riešenie afganských problémov do rúk afganského obyvateľstva – čo je aj jeden zo základov strategickej koncepcie generála McChrystala.

Miestne obyvateľstvo má alternatívu zaisťovania si živobytia a namiesto pridania sa k Talibanu môže slúžiť vlastnej komunite. Na druhej strane predstavujú tieto iniciatívy nebezpečenstvo v situácii, kedy sa takéto milície vymknú spod kontroly a začnú pôsobiť súkromným záujmom (Radin, 2009). K fungovaniu konceptu miestnych milícií sa uznanlivo vyjadril aj špeciálny predstaviteľ Európskej únie v Afganistane Vygaudas Usackas. Tiež však upozornil na potrebu jasnej štruktúry velenia v rámci ministerstva vnútra Afganistanu tak, aby sa tieto jednotky nestali samostatnými milíciami (Partlow, DeYoung, 2010). Jednou z výziev fungovania misie ISAF je zaistenie plného veliaceho vzťahu medzi veliteľstvom ISAF a regionálnymi veliteľstvami. Pre úspešné fungovanie mnohonárodnej operácie - akou je operácia ISAF v Afganistane, musí byť zabezpečená dostatočná koordinácia medzi jednotlivými súčasťami misie. Tak ako jeho predchodcovia sa aj generál McChrystal snažil o posilnenie integrácie medzi jednotlivými čiastkovými veliteľstvami. McChrystal zdôrazňoval, že integrovaná snaha je nevyhnutná z dôvodu, že povstalci nedefinujú svoju činnosť provinčnými a okresnými hranicami. V auguste 2009 členské štáty NATO schválili novú veliteľskú štruktúru ISAF, aby táto lepšie odrážala misiu, ktorá bola od vzniku misie rozšírená v rozsahu požadovaných operačných úloh a geografickom rozsahu. V novej štruktúre je veliteľ ISAF (COMISAF – ISAF Commander) tiež veliteľom síl Spojených štátoch pôsobiacich v operácií Trvalá sloboda. Úloha veliteľa misie ISAF bola doplnená ešte pozíciou spoločného veliteľa ISAF (COMICJ – ISAF Joint Commander), ktorého zodpovednosťou je dozeranie nad každodennými taktickými operáciami a dohliadanie nad piatimi regionálnymi veliteľstvami a Provinčnými rekonštrukčnými tímami. (Dale, 2011) Okrem strategickej zmeny, ktorú priniesol po svojom vymenovaní generál McChrystal bolo zintenzívňovanie boja proti povstalectvu posilnené navýšením počtu vojakov zúčastnených na operácií ISAF a pôsobiacich v operáciách Spojených štátov v Afganistane. Po nástupe na post veliteľa vypracoval McChrystal hodnotenie situácie v Afganistane, v ktorom požiadal o ďalších 40 tisíc vojakov a zdvojnásobenie veľkosti Afganskej národnej armády z navrhovaných 134 tisíc do roku 2011 na 240 tisíc a Afganskej polície z 82 tisíc na 160 tisíc.(Bakshi, 2010) Prezident Obama na základe požiadaviek generála McChrystala schválil v decembri 2009 vyslanie ďalších 30 tisíc vojakov, čím sa mali celkové počty síl zvýšiť na 98 tisíc vojakov Spojených štátov a 42 tisíc vojakov NATO. Rozmiestňovanie vojakov bolo dokončené v máji 2009. V roku 2009 odhadol generálmajor Richard Marnes silu Talibanu na 36 tisíc bojovníkov, čo po rozmiestnení vojakov znamenalo, že koaličné sily boli po zahrnutí príslušníkov Afganskej národnej armády a Afganskej národnej polície v pomere 10:1 k bojovníkom Talibanu. (Bakshi, 2010) Podľa niektorých analytikov je aj tento pomer nedostatočný na zvrátenie priebehu konfliktu v Afganistane, pretože minimálny pomer na zadržanie nepriateľa v povstalectve má byť aspoň dvadsať až dvadsaťpäť protipovstalcov na jedného povstalca. (Field manual 3-24: Counterinsurgency, 2006) Posilnené koaličné sily prebrali iniciatívu a začali ofenzívu predovšetkým na juhu Afganistanu - v oblastiach, kde sa Talibanu za posledné roky podarilo vybudovať si mocenskú základňu. Významnú časť tejto novej ofenzívy predstavovala operácia Moshtarak, ktorá začala 13. februára 2010 a bola označovaná aj ako najväčšia ofenzíva koaličných vojsk od konca bojov v rámci Operácie Trvalá sloboda v roku 2001. Cieľom operácie v provincii Helmand bolo zoskupenie mocenských centier Talibanu v južnom Afganistane – mestá Marjah, Lashkar Gah, Nad Ali a Shoval (Dressler, 2010).

< Predchádzajúca prvá časť

< Pokračovanie tretej časti