Zdroj: www.nrcweb.org

Project ARES Vám prináša tentoraz komentár od jedného z popredných slovenských ekonómov Ing. Mariána Vitkoviča. Pán Vitkovič študoval ekonómiu na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Pracoval na Ministerstve hospodárstva SR a pôsobil aj na Ekonomickom ústave SAV. V súčasnosti pôsobí ako ekonomický konzultant v Nezávislom inštitúte ekonómie. Poskytol nám svoj názor na súčasnú krízu v eurozóne a jej riešenia.

Svoje názory na súčasnú krízu v eurozóne ako aj na iné závažné ekonomické problémy pán Vitkovič pôvodne poskytol v rámci svojich videoprednášok s názvom Politická kaviareň uverejnených na internete:

http://www.youtube.com

Zdroj: dailybail.com

Pokiaľ ide o príčinu súčasného stavu v eurozóne, stalo sa hlavne to, že systém nefunguje ako americká centrálna banka FED, ktorá ku koncu fiškálneho roka v USA ku 30. marcu respektíve 1. apríla príslušného roka požaduje zúčtovanie deficitov a kreditov tzv. zlatými obligáciami od 12 členských bánk FEDu (majú rôzne geografické hranice pôsobnosti, nie podľa štátov federácie). Je to technická operácia, ktorá akoby vyrovnala pozície jednotlivých bánk bez veľkého dopadu na ich úrovňovú a menovú kapacitu. V EÚ to nefunguje, článok 125 Lisabonskej zmluvy uvádza tzv. no bail-out, t.j. nie je možné „vykúpiť“ členské štáty z ich oficiálnych fiškálnych, alebo štátnych či verejných dlhov. A práve to je príčinou súčasného stavu v eurozóne. Okrem toho, máme tu ešte stav týkajúci sa deficitov členských štátov, čo som spomenul v prvej časti. Schopnosť tvoriť peniaze zo strany ECB cez menovú bázu sa výrazne znížila tým, že veľkú časť schopnosti pohlcujú vnútrosystémové pohľadávky voči štátom, ktoré majú aj obrovské fiškálne deficity respektíve štátne dlhy ako Portugalsko, Írsko, Grécko, Španielsko či Taliansko. Je to problém, ktorý je neriešiteľný. Vzniká tu problém, že máme EMÚ, ktorá nie je optimálnou menovou oblasťou. Napriek tomu je to významný faktor znižovania transakčných nákladov, vyrazný faktor budúceho ekonomického rozvoja. Vytvára sa spoločný hospodársky priestor v rámci jednotnej meny.

Zdroj: www.developmentportal.eu

Do tohto systému vstúpili štáty, ktoré majú rozdielnu úroveň faktorových cien, konkurencieschopnosti a cenovej konvergencie. To vedie k tomu, že konkurencieschopnosť slabších ekonomík ako Portugalska, Grécka či Slovenska pri zle zvolenom konverznom kurze klesá. Je potrebné drasticky zvýšiť nepriame dane. To ale nie je možné, lebo to zníži domáci dopyt. Ďalšia možnosť je znížiť mzdy. To ale tiež ubije domáci dopyt a zníži daňové príjmy vo vzťahu k vnútornej bilancii a vo vzťahu k dalším členom eurozóny, ktoré majú inú relatívnu fiškálnu bilanciu. To znamená, že EMÚ nemôže fungovať bez zavedenia fiškálnej únie. To je podľa môjho názoru bez diskusie. Otázne je, ako si predstavujeme túto menovú úniu a či by nebolo dobré, aby sa Grécko či Portugalsko zbavili eura ako silnej meny, ktorá nie je adekvátna ich konkurencieschopnosti v rámci eurozóny, kde sú silné konkurencieschopnejšie ekonomiky ako Nemecko. Podľa môjho názoru by preto bolo pre eurozónu najlepšie, ak by z nej práve Grécko či Portugalsko vystúpili. Predovšetkým by to však prospelo týmto samotným krajinám. Snaha udržať eurozónu pohromade v podobe ako dnes nie je problémom francúzskych či nemeckých bánk, ktoré majú problémy s nakúpenými dlhopismi. Tieto problémy aj reálne samozrejme majú. Najväčší záujem majú ale na tom predovšetkým priemyselno-finančné skupiny v Európe, hlavne nemecké, talianske či francúzske. Pre nich je eurozóna výhodný projekt, keďže pri jednotnej mene môžu zháňať jednoduchým spôsobom po Európe najlacnejšie výrobné faktory. Grécko by síce tieto skupiny v najlepšom prípade už nechceli vidieť v eurozóne, ale na druhej strane nechcú ani rozbiť EMÚ. K tomu by mohlo teoreticky dôjsť v prípade vystúpenia Grécka či Portugalska z hľadiska reakcie trhov a navyše EÚ nemá pripravené ani adekvátne právne mechanizmy v dnešnej forme.

Bývalý prezident ECB Jean-Claude Trichet (zdroj: img.ihned.cz)

Chcem tiež reagovať na rozšírenú kritiku, že celý projekt EMÚ má skrachovať, nemáme za nikoho platiť, a vraj ECB nemá skutočne emitovať vlastné peniaze, pretože to bude horšie riešenie a povedie to ešte k hyperinflácii. Chcel by som odkázať, že v Európe ani inde vo svete nehrozí veľká inflácia. To, čo sa dnes deje v eurozóne, je snaha vydržať s konštrukciou eura cez najsilnejšie štáty, ktoré sú v tomto hospodárskom spolku, ako s konštrukciou fakticky zlatého štandardu. Nejde o peniaze kryté zlatom. Endogenita peňazí je daná bilanciou nasilnejších subjektov, ktoré menu používajú. V rámci eurozóny je to samozrejme Nemecko. Je nutné navrhnúť rozumný systém fiškálnej únie, to ale nebude tak skoro. Alebo potom je nutné prejsť na alternatívny model, nielen vytvárať ESFM a iné záchranné fondy, a pochopiť politiku integrujúcej sa a približujúcej sa úrovne štátov v rámci eurozóny. Odporúčam štúdiu Great Expectations and the End of the Depression od Gauti B. Eggertssona o tom, ako skončila Veľká hospodárska kríza v USA po nástupe Franklina Delana Roosvelta. Vyšla v American Economic Review z roku 2008. Je tam venovaná kapitola obmedzeniu menovej politiky v systéme zlatého úverovho štandardu, kde je napísané, že v roku 1932 na vrchole krízy tesne pred nástupom F. D. Roosvelta zlaté krytie americkej meny dosahovalo 71 percent oproti minimálne požadovaným 40 percentám. Čiže ja sa pýtam, čo máme riešiť takmer komoditnými menovými schémami dnes? Zlatý štandard uplatňovaný vo svojej rigorozite by znamenal hospodársku katastrofu sveta. Presne taká, aká nastala v rokoch 1929 - 1933. Toto nie je riešením. To, čo vidíme dnes všade vo svete, je boj o zamedzenie deflácií kapitálových aktív, tzn. ďalší pokles burzových indexov, korporatívneho kapitálu, o ďalší pokles možností kryť bilancie globalizovaných korporácií, ale aj bánk, dôchodkových schém II. piliera kapitálovými aktívami a ich hodnotou, ktorá v tejto depresii stráca na hodnote, to je všetko. To, že tomu pomáha ECB či FED, je pochopiteľné. Nič ako inflácia sa nemôže stať, nemá byť čím ťahaná.

Súčasný prezident ECB Mario Draghi (zdroj: blogs.ft.com)

Moje stanovisko k riešeniam, ktoré by mali prijať ECB a Európska komisia v súčasnej kríze, je nasledujúce. Po prvé, dnes vidíme dopad príliš tvrdej meny na ekonomicky slabé štáty ako Slovensko. Slovensko dobrovoľne vstúpilo do systému, rád by som upozornil, že elity, nie radoví občania. Ak má byť systém udržateľný, je nutné zmeniť prerozdeľovanie v rámci EÚ a EMÚ. Z obrovského deficitu obchodných bilancií členských štátov by mala byť vytvorená určitá kompenzácia, je nutné odpísať časti vnútorných dlhov minimálne v tej miere, v akej sú členské štáty zapojené do obchodu v rámci EMÚ, konkrétne, podľa toho v akom rozsahu je tvorený zahraničný obchod jednotlivých členských krajín horizontálne integrovaným vnútroodvetvovým obchodom v rámci samotnej EMÚ, resp. EÚ. Samozrejme, bude nevyhnutné zásadným spôsobom pokročiť k budovaniu fiškálnej únie, čo v prvej fáze rozhodne nemá znamenať stratu vlastnej fiškálnej suverenity jednotlivých členských krajín, ale predovšetkým jednoznačné zjednotenie pravidiel určovania daňových základov a priblíženie štruktúry sadzieb korporátnych a osobných daní z príjmu. Ďalšie riešenie sa týka eurofondov. Musia byť orientované na infraštruktúrne projekty jednohlasne schvaľované pre celú EÚ, s prínosmi rovnomerne rozloženými medzi členské krajiny. Prostriedky na budovanie podnikateľských centier, ktoré sa aj tak rozkrádajú, je potrebné nahradiť jednoduchými generickými schémami úverových záruk pre malých a stredných podnikateľov a vyrovnanými priamymi platbami na poľnohospodárov v každom štáte, ale musia byť poskytované za produkciu, nie za držbu pôdy. Tiež je dôležité podporovať veľké infraštruktúrne výdavky, núdzové sociálne fondy sú v tejto dobe významné, keďže sociálna diferenciácia stúpa veľmi rýchlo. Ako posledné opatrenie je kapacita Európskeho stabilizačného mechanizmu, tzv. Euroval 2, pričom môj odhad maximálnych strát je 450 miliárd eur. Kapacita by teda mala byť konštruovaná na tieto maximálne straty, ktoré vyplývajú z podstaty doterajšieho systému.

Ďakujeme za poskytnutie komentára.