Trh v Chartúme (foto © Emíre Khidayer)

Vážení čitatelia, Project ARES Vám prináša, v snahe nepublikovať len čisto teoretické štúdie, fotoreportáž z ďalšieho krízového regiónu sveta, tentoraz zo Sudánu. Autorka Mgr. Emíre Khidayer, Phd. súhlasila s poskytnutím tohto článku pre Project ARES. Emíre Khidayer je slovensko – irackého pôvodu, absolvovala Filozofickú fakultu v Bratislave, kde získala doktorát z arabských štúdií. V minulosti pôsobila vo funkcii diplomatického zástupcu Slovenskej republiky vo viacerých štátoch Blízkeho východu, napríklad v Egypte a Iraku. V súčasnosti sa angažuje v Občianskom združení slovenských orientalistov Pro Oriente. V tomto článku autorka hovorí o svojich zážitkoch počas pobytu v Sudáne. Čitateľom sa snaží poukázať na skutočnosť, že Sudán nie je len štátom sužovaným dlhoročnými konfliktami, ale má aj zaujímavé historické pamiatky či kultúru. Príspevok bol pôvodne uverejnený na internetovej stránke autorky a v časopise Slovenka, číslo 17/2010. Čitateľa by sme chceli upozorniť, že článok bol uverejnený predtým, ako sa Sudán rozdelil na dva štáty v júli 2011. Preto autorka nemohla ešte logicky reagovať na túto skutočnosť. Autorka Emíre Khidayer nám zároveň poskytla fotografie, ktoré spravila počas svojho pobytu v Sudáne.

Pred pár rokmi sme sa koncom februára vybrali na dovolenku do Sudánu. Po studenej Káhire pôsobila atmosféra nočného Chartúmu veľmi príjemne (chartúm v arabčine znamená chobot, lebo sútok Modrého a Bieleho Nílu vytvára výbežok, ktorý sa naň podobá). Privítalo nás malé, milé a čisté letisko a na ňom náš známy Nasruddín. Pán Nasruddín Šulgámí vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre a je generálnym honorárnym konzulom Slovenskej republiky v Chartúme. Pred letiskom nás čakal ďalší kamarát, Samír. Práve bol pozrieť bratovu rodinu a keďže bývali po ceste, museli sme sa ísť zvítať (o dvanástej v noci!), a, samozrejme, „trocha“ sa to pretiahlo. U „Samírovcov“ sme priam vychutnávali pravú Coca Colu, lebo v Egypte ju riadne, až nechutne prisládzajú, ale hlavne sme si vychutnávali prítomnosť našich priateľov. Naveľa, naveľa sme sa rozlúčili a Nasruddín nás odviezol do svojho domu, kde nám bez náhlenia ukázal dolné poschodie určené pre hostí a potom sme sa konečne dostali do postele.

N. Šulgámí, generálny honorárny konzul SR v Sudáne (vpravo), E. Khidayer u ministra vysokého školstva Sudánu (foto © Emíre Khidayer)

Na druhý deň, v piatok, čo je v islámskom svete ekvivalent našej nedele, nás Nasruddín vytiahol už o šiestej ráno z postele s tým, že ideme na trh. Chartúmsky trh je dosť odlišný od tradičných arabských trhov; skôr pripomína tie africké. Ako v jedinej arabskej krajine, v Sudáne premávajú rikše, ktoré, jasné, že nerešpektujú dopravné nariadenia, ale naviac, zamorujú aj životné prostredie. Ak by sme mali tak zamorené životné prostredie ako v Sudáne, boli by sme ešte veľmi radi, pomysleli sme si. Podľa pokynov panej domu sme mali kúpiť grapefruity a nejaký ten melón. Ako naše dni ubiehali, zistili sme, že sudánske grapefruity sú najlepšie na svete. Sú ružové a veľmi šťavnaté! Šťava z grepu je v Chartúme obľúbeným a relatívne bežným nápojom, teda ako pre koho. A tak sme ich na trhu kúpili rovno za vrece, teda nejakých 25 kilogramov. Druhé vrece bolo plné žltých melónov. Potom sme každé raňajky, a nielen raňajky, zapíjali grepovou šťavou. Na raňajky bola zvyčajne džibna mudaffara (v arabčine zapletaný syr), syr veľmi podobný slovenskému korbáčiku, avšak trochu slanší. Sudánsky korbáčik obsahuje čiernu rascu, iným názvom černušku, ktorá sa po arabsky volá baraka. K nemu sa zajedá placka spolu s odstátou pastou urobenou z jogurtu, spomenutej černušky a gréckeho sena, čo sudánska kuchyňa volá sudánsky meš. Ten si neradno zamieňať s egyptským, lebo ten je zasa zo syra, cmaru, byliniek a naviac je mimoriadne pálivý a slaný - pre jeho („zá“)pach mi ho svokra, v domnení, že je pokazený, vyhodila z chladničky. Koncom februára teplota v Chartúme dosahuje okolo 25° Celzia. Nechcem to generalizovať na celý Sudán, lebo Sudán je najväčšia africká krajina, rozprestierajúca sa na ploche 2 505 800 kilometrov štvorcových, pričom od severu na juh meria 2 250 kilometrov a od západu na východ 1 730 kilometrov. Ale určite iba kvôli našej prítomnosti sa po celú našu dovolenku ortuť teplomera držala nad 40 stupňov. Okrem toho vraj práve vtedy zúrila epidémia malárie a my sme si nedali žiadne antimalariká. Po celú dobu sme na maláriu nemysleli, ale prišlo na ňu až počas jednej návštevy, keď sme naďabili na dievča ňou nakazené. Maláriu v Sudáne vnímajú ako bežnú chorobu, napr. ako u nás angínu. Chartúm pôsobil pokojne, napriek tomu, že občianska vojna bežala na pozadí „filmu“, ktorý sa odohrával v odľahlejších častiach Sudánu so všetkými temnosťami, čo vojna prináša. Táto prinášala zbedačovanie hlavne Južanov, a to od roku 1983, keď prezident an-Nimajrí zo dňa na deň zaviedol islámsky právny systém miesto dovtedajšieho liberálneho. Prehlbovala rozdiely medzi muslimským Severom a kresťansko – animistickým Juhom. Sudánci sú milí, keď práve nebojujú (čo nerobia všetci). Na uliciach Charúmu sme stretávali ľudí, ktorí, na rozdiel od Káhirčanov, nás vnímali úplne normálne, napriek podstatne väčšiemu rozdielu vo farbe pokožky. Veľa Sudáncov má kvalitné vzdelanie, hlavne tí zo Severu, kam sa ráta aj Chartúm. Niektorí z nich vyštudovali práve v Československu. Mnohí z nich pôsobia hlavne v bohatých arabských krajinách ako učitelia, lekári, letci, inžinieri a pod. Pokiaľ ide o kultúrnosť Chartúmu, ten bol v 50 – tych rokoch 20. storočia dejiskom predpremiér parížskych divadelných predstavení. Čo sa o Sudáne tiež nevie, je, že v Chartúme premávala prvá električka na africkom kontinente. A to dokonca v roku 1928, keď bol do prevádzky spustený most z Chartúmu do Umm Durmánu, vybavený aj koľajami. Keďže bol piatok, nenechali sme si ujsť pravidelné piatkové stretnutie súfijských dervišských rádov as – Sammáníja, al – Ahmadíja , aš – Šádilíja, al – Burháníja a al – Kádiríja. Jednotlivé rády postupne prichádzali k hrobke známeho derviša menom Hamad an – Níl, usporiadali sa do kruhu a niektorí z nich sa začali točiť a spolu s ostatnými praktizovali tzv. dikr, t. j. vyslovovali meno Boha až do extázy.

Pyramídy v Sudáne (foto © Emíre Khidayer)

Archeologickým lákadlom Sudánu sú aj pyramídy. Áno, pyramídy sú aj v Sudáne a ich počet je 225. Od egyptských sa odlišujú svojou štíhlosťou a dosahujú nanajvýš 30 – metrovú výšku. Z histórie je známe, že faraón Meni bol zjednotiteľom Egypta a Núbie, ktorá siaha až do dnešného Sudánu. V Sudáne sa zachovalo veľa archeologických pamiatok, vrátane egyptologických. Komplex merojských pyramíd, ktoré sme navštívili, leží cca 300 kilometrov na sever od Chartúmu v oblasti zvanej al – Badžráwíja. Po ceste sme minuli šiesty katarakt, jeden z kontrolných bodov, kde sme odovzdali povolenie vycestovať mimo Chartúmu (na cestu mimo Chartúmu je potrebné mať povolenie od Ministerstva zahraničných vecí Sudánu a Ministerstva vnútra). Vydali sme sa po ceste smerom na Port Sudán, ktorú nechal postaviť, dnes už „svetoznámy“, Usáma bin Ládin. Pri pyramídach sme našli obydlie nemeckého geografa a archeológa, ktorý pravidelne už tridsiatu sezónu trávil pri merojských pyramídach. Hovoril nám o problémoch financovania rekonštrukčných projektov rozpadnutých hrobiek alebo tých, čo znehodnotil taliansky dobrodruh Ferlini. Ten chcel vydolovať poklad, a tak rúcal pyramídy zvrchu. Nášmu nemeckého známemu sa po viacročnom úsilí podarilo získať projekt, ktorý financovali dve dôchodkyne z Británie. Tie dobré duše darovali financie na rekonštrukciu dvoch pyramíd, aby, podľa vlastných slov, urobili na tomto svete nejaký dobrý skutok. Neďaleko mesta Šandí sme navštívili egyptské chrámy v lokalite Nagaa a Musawwarát as-Safrá, ovplyvnené rímskou a gréckou architektúrou. Zaujímavým faktom je, že v Chartúme je všadeprítomný pocit pokoja, bratstva. Vidno to aj na tom, že vládni predstavitelia nemusia mať ochranku, teda podľa toho, v akom štádiu sa občianska vojna práve nachádza. Za mierovejších okolností sa vám stane, že si šoférujete a na križovatke vedľa vás stojí auto s prezidentom, ktorý si ho aj riadi. Vice-prezident si jazdí na motorke, ktorú sme videli opretú pred domom s otvorenou bránkou. Jazdí sa pomaly, nikto sa nikam neponáhľa, na križovatke sa musíte ponúkať, kto vyrazí ako prvý, až sa môže stať, že sa toľko ponúkate, že vyrazíte obaja naraz. Zato sa v Sudáne začína pracovať o siedmej, nie ako v iných arabských krajinách. Hlavné mesto Sudánu sa skladá z troch častí. Samotný Chartúm leží na pravom brehu Bieleho Nílu, pričom jeho severnú hranicu tvorí Modrý Níl. Severne od neho sa rozprestiera Severný Chartúm a na ľavom brehu zjednoteného Nílu leží Umm Durmán – najväčšia časť spomenutého „tripolisu“. V Umm Durmáne je známy bazár s orientálnymi koreninami, taškami z krokodílej a hadej kože a rôznotvarými ebenovými soškami rozličnej veľkosti. Ešte stále tam dostať aj výrobky z napytliačenej slonoviny, ktoré vraj pochádzajú z Kene.

Hrobka al-Mahdího v Umm Durmáne (foto © Emíre Khidayer)

Jednou z architektonických dominánt tejto časti je hrobka al – Mahdího, ktorý predstavuje symbol boja proti britským kolonialistom. Politický duch je v rodine al – Mahdí stále prítomný, lebo jeho pravnuk as – Sádik al – Mahdí predsedá zoskupeniu severnej sudánskej opozície združenej pod názvom al – Umma. As – Sádika al – Mahdího som poznala z Káhiry, zato v Chartúme sme sa zoznámili so synom bývalého sudánskeho premiéra al – Mahdžúba, ktorý sa preslávil svojím mediátorstvom medzi egyptským prezidentom Gamálom Abdunnásirom a saúdskym kráľom Fajsalom. Stalo sa tak práve v al – Mahdžúbovom dome. Nad pohovkou, kde sedeli spomínaní politici, dnes visí fotografia, zobrazujúca spomenutých politikov aj s pohovkou. Ďalšou príjemnou udalosťou bola návšteva u riaditeľa jednej sekcie sudánskej televízie, u ktorého sa zhromaždili významné osobnosti spoločenského života. Večer spríjemnil jeden z najznámejších sudánskych spevákov Bádé, ktorému v nočnom tichu na jeho clivo vyspievané melódie prítomní odpovedali ocenením já salám!, čo vo voľnom preklade znamená „úžasné, fantastické!“. Vychutnali sme si aj miestnu špecialitu – surové baranie vnútornosti riadne okorenené sudánskou šattou, najostrejšou kajenskou paprikou na svete, a ja som si vypočula svoj osud od miestnej vykladačky z ruky. Ďalší večer sa konal večierok na jednej farme na brehu Modrého Nílu. Modrý Níl je vraj ešte aj dnes taký čistý, že sa z neho možno napiť. To sa však už neodporúča o pár stoviek metrov severnejšie, kde sa zlieva s Bielym Nílom. Na farme pripravil kuchár z kmeňa Hadandawi svoju kmeňovú špecialitu z barana. Pozorovali sme ho, ako vykosťoval a krájal mäso, pričom si počínal veľmi šikovne. Ľudia z jeho kmeňa sú charakteristickí zvláštnymi bohatými účesmi, ale tento predstaviteľ mal, na našu ľútosť, vlasy upravené podľa chartúmskej módy, teda trochu prikrátke na to, aby sa z nich dala stvoriť kadernícka fantázia. Veľmi starostlivo poumýval tenké črevo a napchal doň malé kúsky mäsa, takže vznikli akési svojrázne klobásy. Kebab, ktorý pozostával z veľkého plátu mäsa, piekol na kôpke z horúcich kameňov a skla, zasypanej hrubou vrstvou soli. Mäso sa jedlo s cibuľou a samozrejme so šattou. Potom predviedol časť svojho repertoáru ďalší z najznámejších sudánskych spevákov, Šurahbíl, ktorého sme mali možnosť neskôr vidieť aj v Káhirskej opere. Sudán je krajinou budúcnosti. Otázka je, či bude jednou alebo dvoma krajinami. Obrovské zásoby ropy z neho postupne robia čoraz atraktívnejšiu krajinu pre zahraničných investorov, ale tí sa, až na Číňanov, Malajcov, Líbyjcov či Kuvajťanov až tak nehrnú. Iní šikovní si už svoj kus koláča politickým tlakom zabezpečili. Fakt je, že nesmierny potenciál tejto krajiny ešte stále čaká na plnšie využitie, ale najprv sa musí skončiť vojna a zároveň sa musí pozdvihnúť úroveň vzdelanosti. To však potrvá ešte nejaké desaťročia, lebo krajina musí najprv zabezpečiť úplne najzákladnejšie potreby svojho obyvateľstva, hlavne Južanov. Sudán, jeho ľud a atmosféra Severu, ktorú vytvárajú, počas našej návštevy pripomenuli isté príslovie, ktoré sa zvyčajne používa iba v Egypte. A to – "Vody z Nílu napiť sa, budí túžbu vrátiť sa".

Ďakujeme za poskytnutie príspevku aj fotografií.