Hlavné menu

Home
Analýzy a publikácie
Úvahy a komentáre
Interview
Fotoreportáže
Hľadaj

A.R.E.S Analysis

Irán
Intelligence summary

Publikujte u nás

Prihláste sa






Zabudli ste heslo?
Nemáte účet? Vytvorte si ho!

Naši partneri

Odporúčanie priateľom

Ak sa Vám páčila naša webstránka - pošlite odkaz o nej priateľom!

Počet návštev

mod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_countermod_vvisit_counter
mod_vvisit_counterDnes447
mod_vvisit_counterVčera987
mod_vvisit_counterTento týždeň7406
mod_vvisit_counterTento mesiac4339

Syndicate

SiteMap

Google Sitemap Generator

Home arrow Analýzy a publikácie
Analýza : Somálsko - vojna klanov a radikálny islamizmus
Napísal: Oliver ÉDER   
Utorok, 04.decembra 2007 - 16:47 hod.
Obsah článku
Analýza : Somálsko - vojna klanov a radikálny islamizmus
Stručná etnická a historická charakteristika Somálska
Režim Siada Barreho a jeho pád
Občianska vojna
Islamistická hrozba
Pravdepodobné budúce postoje interných a extérnych aktérov
Strana 5 z 6











IV. Islamistická hrozba

1.  Militarizácia islamistov

V podkapitole 2.4 bolo spomenuté, ako sa zrodila najradikálnejšia islamistická skupina v Somálsku Al-Itihaad Al-Islaami (AIAI). Táto organizácia získala počas revolúcie veľkú popularitu. Tesne po Barreho úteku z Mogadiša sa skončila etapa AIAI, v ktorej sa zameriavala len na kázanie a „očisťovanie“ viery. Realita bezvládia a anarchie, prinútila AIAI k militarizácii. Na severozápade muselo mnoho členov AIAI vrátane Sheikh Ali Warsameho utiecť pred brutalitou tamojších bojov do východnej Etiópie. Keď USC (klan Hawiye) obsadil 26.1.1991 hlavné mesto začala teror proti príslušníkom klanu Darod, z ktorého pochádzal Barre a tiež mnoho mogadišských členov AIAI, ktorí boli následne nútení utiecť na juh do mesta Kismayo (obývané najmä Darod). Tamojší starešinovia ponúkli vedeniu AIAI, že v meste vyhlásia islamský emirát, ak sa islamisti postavia proti na juh postupujúcemu USC. Dôležitým faktom tiež bolo, že v roku 1990 sa šesť členov AIAI vrátilo zo služieb v mudžahedínskych oddieloch v Afganistane. Títo stúpenci džihádizmu rýchlo začali v AIAI propagovať násilnú obranu viery. Hnutie sa počas ústupu ku Kismayo rozdelilo na radikálov a umiernené krídlo odmietajúce džihád ako jedinú metódu dosahovania politických cieľov. Tento rozkol však netrval dlho, keďže v apríli USC zaútočila na AIAI v blízkosti Kismayo, čo sa skončilo masakrom islamistov. Pred útokom však Aideed vyslal za AIAI delegáciu na čele s bývalým plukovníkom somálskej armády menom Hassan Dahir Aweys, ktorý mal AIAI presvedčiť, aby jeho muži opustili svoj tábor a zložili zbrane. AIAI to odmietlo čo urobilo na Aweysa dojem a rozhodol sa pridať k islamistom. Po masakri bolo jasné, že jedine ozbrojený džihád môže zachrániť existenciu hnutia a zabezpečiť realizáciu ideálov saláfizmu. Po porážke pri Kismayo tí čo prežili utiekli smerom k prístavnému mestu Bosaaso na severovýchode krajiny a do prístavného mesta Marka, ktoré leží asi 75 km na juh od Mogadiša. V polovici roku 1991 bolo už okolo 1 000 bojovníkov AIAI sústredených vo výcvikovom tábore „Nasrudiin“ pri Bosaase, ktorý bol zriadený podľa afgánskeho vzoru. Aweys sa v tom istom čase postavil na čelo vojenského krídla organizácie. AIAI získavalo financie za vyberanie „poplatkov“ v prístave v Bosaase ale najmä od saudskej charity a Svetovej moslimskej ligy. Hlavnou spojkou medzi darcami a islamistami bol dôstojník saudskej rozviedky Abdulrahman al-Qaidy, trénovaný v Afganistane, ktorý pomáhal AIAI z územia Džibuti a podľa istých zdrojov sa tešil v tejto krajine diplomatickým výsadám. Vplyv islamistov v Bosaase a okolí narastal, čo znepokojovalo SSDF, operujúce v tomto regióne. Na podnet Abdullahi Yusufa v polovici júna 1992 jednotky SSDF napadli bojovníkov AIAI v Bosaase, čo sa skončilo ďalšou porážkou islamistov. Okolo 600 džihádistov zahynulo a AIAI bolo vyhnané zo severovýchodu krajiny. Hnutie si nakrátko vybudovalo základňu v rybárskej osade Laas Qoray na severnom pobreží ale po krátkom čase sa odtiaľ členská základňa stiahla. Toto obdobie bolo sprevádzané fragmentáciou hnutia. Predseda AIAI a jeden z jeho zakladateľov Sheikh Ali Warsame bol nahradený Sheikh Mohamud ‘Issem zo subklanu Abgaal klanu Hawiye z Mogadiša. Po tejto udalosti sa časť členov patriaca najmä ku klanu Darod rozhodla odísť do Ogadenu a bojovať spolu s tamojším klanom Darod proti etiópskej nadvláde. Ďalšia skupina vedená Hassanom Turkim založila výcvikový tábor pri obci Raas Kamboni blízko kenských hraníc a tretia časť sa usadila v regióne Gedo blízko hraníc s Etiópiou.


2. Budovanie islamského emirátu

Vetva AIAI, ktorá sa usadila v auguste 1992 v meste Luuq, ktoré bolo hlavným mestom regiónu Gedo, zaznamenala vo svojich počiatkoch úspech. AIAI vyplnila mocenské vákuum a stala sa v regióne dominantnou politickou a vojenskou silou. Lokálna bezpečnostná situácia sa rapídne zlepšila a na spravodlivosť dohliadali miestne islamské súdy uplatňujúce právo sharia. Nepopulárnym medzi obyvateľmi sa však stal zákaz ľahkej drogy khat a potieranie tradičného klanového zvykového práva xeer. Predstavitelia hnutia začali voľne cestovať do krajín ako Uganda, Sudán, SAE, Kanada, Švédsko atď. kde sa im v moslimských a islamistických kruhoch darilo propagovať svoju džihádistickú ideológiu, vďaka čomu AIAI začali plynúť financie z rozsiahlej somálskej diaspóry. Džihádisti začali operovať aj v susednej Keni a Džibuti. V Nairobi bola ich aktivity spojené s mešitou „Salaama Aleykom“ na predmestí Eatleigh. S AIAI začalo byť spojených čoraz viac somálskych aj kenských biznismenov. Napr. majiteľ vychýreného hotelu Ramadán v Nairobi Adan Garweyne s AIAI úzko kooperoval. V Keni sa však agresívne myšlienky AIAI postupne skompromitovali a vplyv AIAI upadol. V Džibuti pôsobili logistické a podporné bunky, ktoré sa však podľa viacerých zdrojov stali časom neaktívnymi. K teroristickým útokom sa ako prvá uchýlila ogadenská vetva AIAI, ktorá mala v regióne vybudovanú sieť výcvikových táborov, proti ktorým často zasahovali etiópske sily. AIAI preto viedla aj gerilové operácie proti etiópskej armáde. Prvý teroristický útok islamisti vykonali na trhovisku v meste Dire Dawa, ktorý si vyžiadal 15 obetí. O rok neskôr výbuchy bômb v hoteloch v Addis Abebe a Dire Dawe usmrtili sedem ľudí. AIAI sa pokúšala tiež o životy viacerých predstaviteľov etiópskej vlády, ktorá sa džihádistov rozhodla definitívne rozdrviť. 9.8.1996 etiópska armáda začala rozsiahlu ofenzívu proti táborom AIAI pri mestách Luuq a Buulo Haawa v etiópsko-somálskom pohraničí. Rozhodujúci útok prišiel v januári 1997, pri ktorom zahynula značná časť džihádistov vrátane zahraničných bojovníkov. Výcvikové tábory boli zničené a mnohí z tých, ktorí prežili sa vrátili k svojmu predchádzajúcemu životu. Ďalší sa stali aktívnymi vo sfére biznisu a podľa zdrojov OSN stoja za porušovaním zbrojného embarga uvaleného na Somálsko. Klerici ako Sheikh Ali Warsame a Sheikh Mohamud Isse sa vrátili ku kázaniu vo svojich komunitách a inšpirovaniu ďalšej generácie džihádistov. Malá skupina na čele s Aweysom a Hassanom Turkim zostala oddaná militarizmu.

3. Al-Káyda v Somálsku

V roku 1992 sa Al-Káyda rozhodla, že začne operovať v Somálsku. Dôvodom boli obavy, že by USA mohli proti nej intervenovať v Sudáne, keďže v neďalekom Somálsku boli nasadené americké sily v rámci UNITAF. Bin Ládin kontaktoval ogadenskú vetvu AIAI, ktorá na ponuku o spolupráci reagovala pozitívne. Al-Káyda rýchlo založila v Ogadene niekoľko výcvikových táborov a ďalší založila pri rybárskej osade Ras Kamboni na juhu Somálska. Al-Káyda však čelila v Ogadene a Somálsku obrovským ťažkostiam. Hlavným problémom bola neschopnosť bin Ládina presvedčiť AIAI začať džihád proti USA. Ogadenská vetva to odmietala pretože sa zameriavala na boj proti Etiópii a somálska vetva tvrdila, že Somálčania nie sú na niečo také pripravení. Ďalšie komplikácie spôsobovala tradičná nedôverčivosť Somálčanov voči cudzincom vrátane Arabov (typická vlastnosť pastierskych národov) a saláfizmu kedže somálsky islam vyznáva súfistické tradície. Al-Káyda tiež nedokázala v Somálsku získať ďalších spojencov kvôli klanovej roztrieštenosti, keď sa každý zaujímal o boj proti susednému klanu a abstraktné myšlienky o svetovom džiháde mu boli bytostne cudzie. Naviac ak nejaký Somálčan vstúpil do Al-Káydy znamenalo to jeho odcudzenie z klanu čo bolo riziko, ktoré chcel len málokto podstupovať. V neposlednom rade čelila Al-Káyda najmä v Ogadene obrovským logistickým ťažkostiam spojených s úbohým stavom ciest, extrémnymi teplotami, nedostatkom skúsených sprievodcov atď. Najväčšou chybou Al-Káydy však bolo, že hľadala spojencov iba medzi saláfistami a nespojili sa napr. s Aideedom, ktorého milície boli istý čas trénované inštruktormi Al-Káydy pred bitkou o Mogadišo 3.10.1993 (najmä inštruktáž o zostreľovaní vrtuľníkov s RPG). Táto teroristická sieť sa teda musela zo Somálska stiahnuť a jediná jej bunka zostala až do roku 2007 aktívna v Ras Kamboni pričom intenzívne kooperovala s kenskými bunkami, ktoré boli úspešné vo svojich operáciách (útoky na americké ambasády v Nairobi a Dar es Salaam v roku 1998 a dva útoky v Mombase v roku 2002). Al-Káyda teda v Somálsku zaznamenala neúspech no jej bunky sú doposiaľ aktívne v Keni. Dôvodom prečo Al-Káyda uspela práve v Keni je rozsiahla moslimská komunita v severnej pobrežnej oblasti, ktorá sa cíti frustrovaná svojou zlou sociálnou a ekonomickou situáciou a kresťanskou prevahou v krajine. Táto komunita má kvôli obchodným stykom silné historicko-kultúrne tradície na arabský svet.

4. Zrod islamských súdov

Všeobecný názor, že sieť islamských súdov vytvorená v Somálsku bola vo svojich počiatkoch výsledkom islamistického aktivizmu je mylný. Islamské súdy boli vo svojich úplných počiatkoch produktom klanovej atomizácie a tradičnej súfistickej somálskej viery. Zakladané boli klanovými starešinami, ktorí uplatňovali somálske zvykové právo xeer. Prvý skutočne saláfistický súd založili v roku 1993 v Mogadiši bývalí členovia organizácie Al-Ansar as-Sunna, ktorá sa predtým odtrhla od AIAI po sérii porážok, ktoré džihádisti utrpeli. Títo bývalí členovia patrili k subklanu Abgaal a viedol ich Musa Sudi Yalahow. Al-Ansar as-Sunna mala veľmi dobré obchodné kontakty na Saudskú Arábiu. Zo subklanu Abgaal bol aj Sheikh Ali Dheere, ktorý založil ďalší súd na severe hlavného mesta. Súd však uplatňoval kruté tresty podľa shárie, preto bol za pár mesiacov pod tlakom verejnosti zrušený. Efekt, ktorý však priniesol vo sfére bezpečnosti si získal obdiv a postupne sa začali zakladať súdy „shárie“, s vlastnými milíciami platenými miestnymi biznismenmi, ktorí boli spokojní, že v oblastiach panuje poriadok. Ak snahu AIAI v regiónoch Gedo a Ogaden založiť islamský emirát môžeme označiť za fiasko, tak budovanie islamských súdov v Mogadiši islamistami, ktorí sa od AIAI odtrhli môžeme označiť za úspešný saláfistický projekt. Vodca militantného krídla AIAI Hassan Dahir Aweys založil jeden z najradikálnejších súdov (Ifka Halane) v roku 1998 v západnom Mogadiši. Ďalší súd Aweys založil v prístavnom meste Merka. Aj odporcovia saláfistov a džihádistov vyjadrovali rešpekt voči súdom a ich milíciám, ktoré boli disciplinované, nežuli khat a nepáchali zločiny ako napr. znásilňovanie.[36] V roku 2000 došlo k založeniu „Výkonnej rady shárie“, ktorá združovala všetky islamské súdy pôsobiace v Mogadiši. Predsedom sa stal Sheikh Ali Dheere a generálnym sekretárom Hassan Dahir Aweys. Hlavnou úlohou Rady bolo zabezpečovanie výmeny väzňov, riadenie spoločných vojenských operácií ale predovšetkým Rada slúžila ako nástroj na dosiahnutie politických ambícií pre Aweysa a ďalších radikálnych vodcov. TNG, ktorá vznikla v tom istom roku nechcela voči Rade zasahovať, keďže TNG bola zastúpená najmä členmi Hawiye a tento klan sa postupne začal s islamistami spájať. Hoci väčšina obyvateľstva nesúhlasila so saláfistickou ideológiou a krutými praktikami súdov, málokto sa chcel islamistom vzoprieť, keďže oni ako jediní dokázali v oblastiach svojho vplyvu zaručiť bezpečnosť a bojovať proti zločinnosti a svojvôli veliteľov klanových milícií živiacich sa najmä banditizmom. Ako sa čoraz väčšia časť územia dostávala pod kontrolu islamistov o to viac sa ich bojovníci dostávali do ozbrojených zrážok so sekulárnymi somálskymi frakciami a klanovými milíciami. Po 11.septembri sa somálski islamisti a ich súdy (ktoré si na Západe stále priamo spájali s AIAI) stali tŕňom v oku washingtonských stratégov. Po páde Talibanu v Afganistane sa americkí predstavitelia obávali, že Somálsko by sa mohlo stať novým útočiskom Al-Káydy. Preto sa Washington rozhodol, že začne spolupracovať s tajnými službami autonómnych severných regiónov Somaliland a Puntland, ktoré sa chceli brániť postupujúcej islamistickej expanzii. Ich tajné služby dotované USA začali s monitoringom prístavov, letísk a zatýkaním podozrivých extrémistov. Okrem toho Washington začal podporovať klanové milície rozličných vojenských veliteľov proti islamistom. Medzi najmocnejších z nich patrili Mohammed Dhere (bývalý člen SRRC), Mohammed Qanyare Afrah (predtým člen USC a bývalý spojenec Mahdiho), Abdi Qeybdid (bývalý člen SNA a blízky priateľ Aideeda staršieho) a Omar Muhammud Finnish (predtým pôsobil v SSA). Zoskupenie Američanmi podporovaných vojenských veliteľov dostalo názov „Protiteroristická aliancia pre obnovu mieru“ (ARPCT). Toto zoskupenie rýchlo začalo so sériami akcií proti islamistom pričom ozbrojené zrážky sa odohrávali v rôznych častiach krajiny vrátane Mogadiša, ktoré islamisti nemali celé pod kontrolou. Americký prístup bol však veľmi krátkozraký, keď si USA svojou podporou nenávidených vojenských veliteľov ešte viac znepriatelili bežný somálsky ľud. Dôležité je spomenúť, že pod záštitou Aweysovho súdu Ifka Halane sa postupne vytvorila skupina najradikálnejších džihádistov, na ktorých čelo sa postavil Aden Hashi Farah „Eyrow“. Tento radikál bol chránencom Aweysa, ktorý ho pred rokom 2001 poslal na tréning do Afganistanu. „Eyrow“ stál za vraždami talianskej mníšky a dvoch britských učiteľov Somalilande v roku 2003 a tiež za smrťou ďalších cudzincov. „Eyrow“ bol v roku 2004 menovaný do čela extrémne nebezpečnej jednotky „Hizbul Shabaab“ o sile asi 1 000 mužov, z ktorej sa neskôr sformovala elitná bojová sila neskoršej „Únie islamských súdov“.

5. Únia islamských súdov

V júli 2004 došlo k ďalšej inštitucionalizácii islamských súdov keď bola vytvorená „Únia islamských súdov“ (UIC), ktorej predsedala osemčlenná „Najvyššia rada“, na ktorej čelo bol zvolený Sheikh Sharif Sheikh Ahmed. Aweys sa zase dostal do vedenia 90 člennej „Rady shura“, ktorá zodpovedala za uplatňovanie shárie a velenie milíciám. Ahmed ako klerik bol predtým spojený so súfistickým hnutím Ahlu Sunna wal Jama’a (ASWJ) a hral kľúčovú úlohu pri zakladaní islamských súdov v regióne Dolná Shabelle a bol tiež bývalým spojencom vojenského veliteľa Mohammeda Dhere, ktorý stál vo vedení SRRC nepriateľsky naladenej voči TNG a islamistom. Ahmed bol vždy v rámci únie považovaný za vodcu umiernenej frakcie pričom Aweys obhajoval záujmy radikálneho krídla. Bolo prijaté rozhodnutie, že každý súd musí prispieť určitým počtom bojovníkov a tzv. „technicals“ (vozidlá pick-up vybavené lafetovanými zbraňami) do spoločných oddielov UIC. Avšak aj po vytvorení UIC zostala sieť súdov heterogénnou. Dôvodom bola klasická klanová roztrieštenosť, keď rôzne súdy patrili pod rôzne klany. Ďalej mnohé súdy boli pôvodne založené súfistickými klerikmi a až časom sa integrovali so saláfistami, ktorí urobili dojem na bežné obyvateľstvo pri zlepšovaní bezpečnostnej situácie v krajine. Z toho vyplýva, že značnú časť súdov nemožno označovať ako extrémistické. Čiže nie ideály saláfizmu bolo to čo, zabezpečovalo jednotu UIC ale potreba po bezpečnosti, ktorú pociťovali všetci Somálčania a najmä podnikateľské kruhy, ktoré na oplátku islamistov podporovali. Keďže na popredné miesta v UIC sa dostali bývalí členovia AIAI, ktorí sa po porážke pri Bossase v roku 1992 začali venovať podnikateľským aktivitám najmä v spojení so saudskými kruhmi, mala UIC financie bez problémov zabezpečené. UIC okrem toho hrala na protietiópsky sentiment, ktorý je už od Ogadenskej vojny v Somálsku veľmi silný a od počiatku sa snažila profilovať ako pansomálske hnutie snažiace sa stierať klanové rozdiely s cieľom zjednotiť celé Somálsko. Práve Etiópia mala slúžiť ako obraz spoločného nepriateľa, ktorý bude mobilizovať masy. Situácia v krajine sa počiatkom roka 2005 začala vyostrovať. Nový prezident Abdullahi Yusuf, ktorý stál za porážkou islamistov pri Bossase v roku 1992, po svojom nástupe do funkcie zažal žiadať medzinárodnú komunitu o nasadenie 20 000 člennej mierovej misie, ktorá by mala mať aj protiteroristický charakter (teda zameraná proti UIC). TFG totiž nebolo po vôli, že UIC získava v Somálsku čoraz viac na sile. Islamisti sa po krajine dostávali do čoraz častejších zrážok s ARPCT, ktorú podporovala aj TFG spolu s Etiópiou. Etiópska armáda mala po krajine tajne dislokovaných niekoľko tisíc vojakov, ktorých primárnou úlohou bolo chrániť novú TFG pred islamistami a ďalšími nepriateľskými elementmi. Prechodná vláda sa počiatkom roku 2006 presunula z Nairobi do Baidoa v strednom Somálsku a z toho dôvodu práve v tomto regióne dochádzalo k najväčšej koncentrácii etiópskych síl. Spojenectvo TFG, Etiópie a ARPCT podporovanej USA prinútilo UIC, klan Hawiye, vplyvné podnikateľské kruhy a Somálčanov s nacionalistickým cítením vytvoriť opozičný blok voči Yusufovej vláde. Každý mal na to vlastné motívy. UIC išlo o vytvorenie islamského štátu. Mocný mogadišský klan Hawiye sa zase cítil ohrozený dominanciou konkurenčného klanu Darod v radoch TFG a podnikateľské kruhy odmietali myšlienku vytvorenia silnej centrálnej vlády, ktorá by začala s reguláciami hospodárstva. Somálskym biznismenom (často bývalým členom AIAI) sa totiž paradoxne v podmienkach absencie vlády darilo a bezpečnosť, ktorú potrebovali najviac pre svoju podnikanie im zaručovali islamistické milície. Najväčší rozmach zaznamenali telekomunikačné spoločnosti a firmy zabezpečujúce transfer peňazí zo somálskej diaspóry do Somálska a prirodzene tiež kruhy zodpovedajúce za pašovanie zbraní. Ekonomický systém, ktorý panoval v tejto krajine by sa teda dal označiť pojmom anarchokapitalizmus. UIC začala podporovať veľká časť bežného obyvateľstva nielen kvôli zlepšujúcej sa bezpečnostnej situácii ale tiež kvôli tomu, že nenávidená Etiópia spolu s USA vedúcej globálnu vojnu proti islamu podporujú Yusufovu vládu. Yusuf samotný nie je veľmi populárny mimo svojho klanu Darod kvôli brutálnym spôsobom jeho bývalej SSDF počas občianskej vojny. UIC kontrolovala v roku 2005 časť Mogadiša a osem okresov na juh od hlavného mesta a štyri ďalšie v regióne Gedo. K rozhodujúcemu stretu medzi UIC a ARPCT došlo vo februári až júni 2006 v tzv. Druhej bitke o Mogadišo, v ktorej ARPCT utrpelo zdrvujúcu porážku. 6.6.2006 bolo celé hlavné mesto pod kontrolou islamistov. ARPCT sa rozpadla a UIC začala s agresívnym postupom do ďalších častí Somálska. 14.júna padol Jowhar, ktorý mal pod kontrolou Mohammed Dhere, ktorý následne utiekol do Etiópie. Vedenie UIC povzbudené úspechmi začalo opäť s citlivými vyhláseniami o dobytí Ogadenu a vytvorení „Veľkého Somálska“. To utvrdilo vládu etiópskeho premiéra Melesa Zenawiho, že proti UIC bude potrebné tvrdo zasiahnuť. V auguste UIC obsadilo región Mudug, ktorý hraničí s autonómnym Puntlandom. Odvtedy sa začali sporadické zrážky medzi islamistami a milíciami Puntlandu podporovanými vojenským veliteľom Abdi Qeybdidom. V priebehu mesiaca islamisti obsadili mestá Beledweyne a Buulo Barde v regióne Hiran a tiež sa im vzdalo mesto Hobyo v regióne Galmudug. TFG ktorá sa v roku 2006 presťahovala z Nairobi do Baidoa v strednom Somálsku mala s podporou etiópskych jednotiek stále pod kontrolou jedine toto mesto. Yusuf opakovane vyzýval Africkú úniu (AÚ) na nasadenie mierových síl. Kvôli tejto otázke sa TFG rozdelila na dve frakcie. Jedna bola vedená Yusufom a premiérom Gedim. Na čelo druhej sa postavil predseda parlamentu Sharif Hassan Sheikh Aden, ktorý odmietol prítomnosť akýchkoľvek cudzích vojsk a začal udržiavať pevné kontakty s UIC s cieľom oslabiť Yusufovu TFG. UIC koncom septembra obsadila južné mesto Kismayo a regióny Dolná a Stredná Jubba, v ktorých bol vytvorený autonómny región Jubaland podobný Somalilandu a Puntlandu. Jubaland bol vytvorený frakciou Juba Valley Aliance (JVA) počas občianskej vojny a na jej čele stál plukovník Barre Hiiraale, ktorý sa stal ministrom obrany TFG. Po obsadení Kismayo bolo jasné, že Somálsko stojí na prahu vojny medzi UIC na jednej strane a TFG a Etiópiou na strane druhej.

6. Prípravy na vojnu

Pre vyriešenie krízy sa vyvíjali viaceré diplomatické aktivity, najmä z iniciatívy regionálnej východoafrickej organizácie „Medzivládny orgán pre rozvoj“ (IGAD), Ligy arabských štátov (LAŠ) a OSN. Dočasne stabilizujúce boli rokovania v sudánskom Chartúme v lete 2006 medzi TFG a UIC, kde obe strany uzatvorili zmluvu o neútočení a vzájomnom uznaní. Islamisti si však pri všetkých ďalších rokovaniach dávali základnú nesplniteľnú požiadavku, ktorou je odchod etiópskych vojsk zo Somálska. Je evidentné, že bez podpory Etiópie by TFG nemala žiadnu šancu proti drvivej presile islamistov a ich expanzívnym úmyslom. Z tohto dôvodu všetky rokovania uviazli na mŕtvom bode. Predseda somálskeho parlamentu Aden sám za svoju frakciu začal rokovať s UIC a cez médiá s Aweysom opakovane vyzýval etiópske jednotky, aby opustili Somálsko. Aden kritizoval Yusufa a snažil sa vytvárať v očiach ľudu dojem, že práve prezident ženie krajinu do vojny. V októbri v Etiópii po rokoch vypuknú násilnosti medzi kresťanmi a moslimami a pnutie v celom regióne sa stáva čoraz väčším. Koncom mesiaca TFG obvinila UIC z porušovania „Chartúmskej dohody“ keďže islamisti neustali v územnej expanzii a neustále získavali ďalšie územia. UIC sa počas októbra dostávala bližšie k sídlu TFG v Baidoa a Etiópia v ten istý mesiac vyhlásila, že je „technicky“ vo vojne s islamistami, ktorí Addis Abebe pohrozili džihádom. Islamisti medzitým čoraz častejšie ohrozovali Puntland (prestrelky pri Galkayo) a snažili sa infiltrovať do Somalilandu. OSN v novembri zverejnila správu, podľa ktorej desať krajín porušovalo zbrojné embargo voči Somálsku: Sýria, Irán, Eritrea, Džibuti, Egypt, Líbya a Saudská Arábia údajne vyzbrojovali UIC a Uganda, Etiópia a Jemen zase TFG. Irán vraj poskytoval zbrane UIC výmenou za urán pre svoj jadrový program (Somálsko disponuje istými zásobami uránovej rudy). Toto obvinenie je ťažko dokázateľné avšak podľa môjho názoru sa Irán snažil so Sýriou vytvoriť v Somálsku nové ohnisko napätia s cieľom odpútať pozornosť od svojho kontroverzného jadrového programu. Nezanedbateľným je taktiež fakt, že Somálsko sa nachádza pri strategickom Adenskom zálive, ktorý je dôležitou spojnicou pre lodné cesty (ktorých ekonomický význam je strategický) cez Suezský prieplav, ktorý patrí hlavnému iránskemu súperovi v moslimskom svete – Egyptu. Vytvorením islamského štátu v Somálsku by Irán získal vplyv na túto dôležitú tepnu svetového obchodu a tým by taktiež mohol vplývať na Egypt spolu s ďalšími krajinami Arabského polostrova a v podstate na všetky krajiny sveta, ktorých tovary a suroviny prúdia cez Suezský prieplav. Eritrea sa zase svojou podporou UIC snaží oslabiť svojho úhlavného nepriateľa Etiópiu, s ktorou má od vzájomnej vojny v rokoch 1998-2000 stále nevyriešené pohraničné spory. USA sa zase snažia zabrániť vzniku islamistického štátu v Africkom rohu, ktorý by sa mohol podobne ako Afganistan stať základňou svetového terorizmu. Agresívny rozmach UIC nútil Bushovu administratívu rýchlo konať. USA v novembri BR OSN začali pripravovať rezolúciu, podľa ktorej by mala AÚ zostaviť mierovú misiu na pomoc TFG. Rezolúcia tiež hovorí o čiastočnom zrušení zbrojného embarga. USA boli podľa môjho názoru koncom novembra pripravené na silový zásah proti islamistom, pretože je jasné, že žiadna členská krajiny AÚ by nenasadila svoje jednotky v Somálsku pokiaľ by boli pri moci stále islamisti. Išlo vlastne o pripravenie si pôdy pre postkonfliktné vyslanie mierových jednotiek do Somálska. Washington tiež vyhlásil, že Al-Káyda v Somálsku posilňuje svoje postavenie, čo je však zavádzajúce (viď podkapitolu 4.3) Niekoľkí operatívci Al-Káydy boli pravdepodobne aktívni jedine v osade Ras Kambooni. Pravdou však je, že do Somálska prúdili stovky zahraničných džihádistov, ktorí však nemali priame napojenie na Al-Káydu. Nazdávam sa, že Washington sa len snažil pred americkou verejnosťou propagandou legitimizovať svoju neskoršiu intervenciu a vytvárať obraz, že zo Somálska sa po Afganistane a Iraku stáva „tretí front“ vo vojne proti terorizmu. Začiatkom decembra už dochádzalo k masívnej koncentrácii etiópskych a islamistických síl v pohraničnej oblasti. UIC rátala s tým, že v prípade vojny budú ogadenské povstalecké hnutia „Oslobodenecký front Oromo“ (OLF) a „Ogadenský národný oslobodenecký front“ (ONLF – bývalý WSLF) schopné otvoriť druhý front priamo na etiópskom území. UIC má totiž s OLF a ONLF nadštandardné vzťahy a ogadenskí rebeli mali údajne v Somálsku za podpory islamistov zriadené výcvikové tábory.  UIC však Ogadencov značne precenila, keďže počas konfliktu nepodporili islamistov žiadnym spôsobom. 15.decembra Yusuf vyhlásil, že odmieta akékoľvek ďalšie rokovania s UIC, ktorá podľa neho nemá žiadny záujem na mierovom riešení. V tomto momente je jasné, že vypuknutie vojny je otázkou niekoľkých dní. Islamisti vyhlásili v reakcii na Yusufa ultimátum pre stiahnutie sa etiópskych vojsk, ktoré vypršalo 19.decembra.

7. Dobytie Mogadiša

20.decembra prepukli 20 km od Baidoa pri dedine Daynunay ťažké boje. Aweys odletel z Mogadiša na neznáme miesto. O dva dni neskôr už Etiópia nasadila pri Daynunay tanky T-55. Boje prebiehali aj v regiónoch Galgadud a Hiran a to najmä o mestá Adado a Beledweyne. 26.decembra UIC začala s ústupom pod čoraz agresívnejším postupom etiópskej armády. Etiópske letectvo vykonalo viacero náletov vrátane útokov na letiská v Mogadiši a Balidogle, kam pravdepodobne prilietali zahraniční džihádisti. Počas bojov sily Etiópie a TFG nachádzali mŕtve telá zahraničných bojovníkov najmä z Eritrei a Pakistanu. AÚ medzitým deklarovala právo Etiópie na sebaobranu proti islamistom. 28.decembra bez boja padlo Mogadišo a islamisti ustupujú do Kismayo odkiaľ sa 31.decembra sťahujú do Ras Kamboni. Okolo 3 500 islamistov však tajne zotrvalo v Mogadiši a od januára začínajú s pravidelnými útokmi proti etiópskym a somálskym vládnym jednotkám a neskôr aj mierovým silám AÚ.

8. Situácia po vytlačení UIC

Od 8.1.2007 sa v Mogadiši začínajú útoky proti etiópskym a vládnym silám, za ktorými stoja islamistické sily a klanové milície Hawiye. 3.januára Etiópia spustila ofenzívu proti Ras Kamboni. 9.januára dva americké bombardéry AC-130 podporia etiópske jednotky, keďže podľa Washingtonu sa pri Ras Kamboni údajne nachádzali aj bojovníci Al-Káyda vrátane organizátorov teroristických útokov na americké ambasády v Keni a Tanzánii v roku 1998 a 2002. Ich mená sú Fazul Abdullah Mohammed, Saleh Ali Saleh Nabhan a Abu Talha al-Sudani. Je však otázne, či sa traja menovaní v Ras Kamboni naozaj nachádzali. Vynára sa tu možnosť, že ich mená sa použili len ako zásterka na ospravedlnenie útokov. Osobne sa domnievam, že Pentagon potreboval juh Somálska vyčistiť, aby zamedzil pohybu islamistov (nielen somálskych) do Jemenu odkiaľ by títo radikáli smerovali najmä do Iraku, aby sa zapojili do operácií proti americkým vojskám. Túto moju domnienku môže potvrdzovať prítomnosť lietadlovej lode USS Eisenhower pri somálskom pobreží. 19. januára AÚ schválila na základe rezolúcie 1725 BR OSN zo 6.12.2006 vyslanie mierovej misie do Somálska (AMISOM) o počte 8 000 mužov. Vyslanie svojich jednotiek prisľúbilo viacero afrických štátov no doposiaľ je v Somálsku nasadených len 1 600 ugandských vojakov. 21.januára je pri kenských hraniciach zadržaný vodca UIC Sheikh Sharif Sheikh Ahmed. Vo februári bol však na želanie Washingtonu prepustený, keďže Bushova administratíva ho považuje za umierneného vodcu, ktorý by mal byť začlenený do procesu národného zmierenia. Prezident Yusuf pár dní po obsadení hlavného mesta vyhlásil, že plánuje zorganizovať „Konferenciu o národnom zmierení“ (NRC). Odmietol však prizvať predstaviteľov islamistov (najmä Ahmeda) s čím USA nesúhlasia a požadujú spolu s ďalšími západnými krajinami participáciu umiernených členov UIC. Neskôr oznámi, že účastníci konferencie budú vyberaní na klanovom princípe a pri rokovaniach nebudú zastúpené žiadne politické subjekty. Tým pádom ak by sa aj islamisti zúčastnili, môžu rokovať iba za svoj klan ale nie za UIC. Klan Hawiye spolu s bývalými členmi UIC okamžite odsúdili NRC. Hawiye najmä z toho dôvodu, že Yusuf nevyslal žiadny signál, ktorý by naznačil, že tento mocný klan môže počítať s väčším zastúpením v rámci TFG. Násilie sa stupňuje v Mogadiši a tiež v ďalších častiach krajiny. Za každodennými gerilovými útokmi najmä v Mogadiši stoja nové islamistické skupiny „Somálske ľudové hnutie odporu“ (SPIM), „Mládežnícke mudžahedínske hnutie“ (YMM – premenovaný Hizbul Shabaab) a milície klanu Hawiye. Cieľmi útoku sú sily Etiópie, TFG a tiež ugandské jednotky AÚ. Situácia sa zhoršuje a počas leta zvádzajú medzi sebou boje aj ďalšie somálske klany a subklany. V meste Kismayo bojujú dva subklany klanu Darod.  Vo viacerých mestách si opätovne uzurpujú moc vojenskí velitelia a krajina sa vracia do chaosu 90. rokov. NRC sa po niekoľkých odročeniach začala 19.júla a skončila 30.augusta. Účasť na nej odmietli aj predstavitelia Somalilandu. Pri rokovaniach sa nedosiahlo nič podstatné. V Eritrei sa medzitým v lete sformoval opozičný blok proti TFG zložený z bývalej UIC, klanu Hawiye, bývalého predsedu parlamentu Sharif Hassan Sheikh Adena (zbavený funkcie po porážke UIC), Husseina Aideeda (opustil TFG na jar), somálskych nacionalistov a predstaviteľov somálskej diaspóry. 12.9.2007 opozícia v Asmare oznámila založenie „Aliancie pre oslobodenie Somálska“, ktorej oficiálnym cieľom je vytlačenie Etiópie zo Somálska. „Aliancia“ oznamuje plán uskutočnenia alternatívnej NRC. Počas septembra sa taktiež zintenzívňujú boje medzi milíciami Puntlandu a Somalilandu o sporné pohraničné regióny Sool a Sanaag. Prezident Puntlandu súčasne čelí silnejúcej vnútornej opozícii, ktorá nabrala na sile kvôli rýchlo rastúcej inflácii a zneužívaniu právomocí zo strany prezidenta. Členské krajiny AÚ aj koncom leta stagnujú s vyslaním ďalších jednotiek pre AMISOM. Z plánovaných 8 000 mužov má v Somálsku nasadené sily jedine Uganda o počte 1 600 vojakov. Zjavný nezáujem afrických štátov o Somálsko spolu s vyhláseniami Somalilandu o možnej vojne proti TFG v prípade snahy Yusufa integrovať Somaliland do Somálska nedávajú veľmi optimistické vyhliadky do budúcnosti.
Súvisiace články


 
[ Späť ]
Project ARES - Crisis&Conflict Monitoring Network