Alžírsko je najvýznamnejší zahraničný spojenec POLISARIO a toto separatistické hnutie aj aktívne podporuje. Krajina poskytla azyl saharským utečencom, ktorí žijú v juhoalžírskej oblasti Tinduf a s predstaviteľmi POLISARIO alžírska vláda pravidelne zasadá za spoločný rokovací stôl. Ako jedna z krajín uznáva existenciu nezávislej SADR, ktorá má v Alžíri aj vlastné veľvyslanectvo. Po troch kolách rokovaní v New Yorku sa oficiálne stanovisko Alžírskej republiky nezmenilo. Alžírsko naďalej podporuje snahu POLISARIO, t. j. ľudové referendum o nezávislosti Západnej Sahary. Počas júnových rokovaní v New Yorku alžírsky minister zahraničných vecí Mourad Medelci vyhlásil, že jeho krajina podporuje referendum o nezávislosti, ktoré „poskytne Saharanom príležitosť vyjadriť sa úplne slobodne“.[16]
Referendum o nezávislosti, ktoré podporuje Alžírsko ako jediné možné riešenie, je nereálnym vzhľadom na vyššie spomenuté argumenty, keďže marocká strana ho nebude akceptovať. Alžírska republika svojimi postojmi len prispieva k zhoršovaniu vzťahov s Marockým kráľovstvom, ktoré sú veľmi napäté viac ako tri desaťročia.
Alžírsko sa aktívne angažuje aj v prípade konfliktu v Mali, z ktorého by sa mohlo poučiť, keďže v tomto prípade zaujalo iné pozície ako v otázke Západnej Sahary. V tejto krajine, podobne ako v Maroku, sú aktérmi dve strany: centrálna vláda v Niamey a tuaregskí rebeli bojujúci za väčšiu autonómiu. Tiež je tu významný tretí aktér – opäť Alžírsko. Na rozdiel od konfliktu na Západnej Sahare sú tu však isté odlišnosti:
Alžírsko nevystupuje ako účastník jednej zo strán konfliktu.
Namiesto toho prijalo úlohu sprostredkovateľa rokovaní medzi oboma stranami.
Snaží sa nájsť riešenie vhodné pre obe strany, s tým, že podporuje zachovanie integrity malijského územia.
Vďaka spomenutým aktivitám si Alžírsko získalo dôveru u malijskej vlády, ktorá v prípade sporov s tuaregskými militantmi zvykne Alžírsku republiku povolať ako sprostredkovateľa rokovaní a hľadania dohody.[17]
Môžeme konštatovať, že Alžírsko zachovalo úplne protichodné postoje v prípade sporu o štatút územia Západnej Sahary, v porovnaní s konfliktom v Mali. Alžírska republika má však v prípade Západnej Sahary vlastné geostrategické záujmy, preto sa nedá očakávať, že by svoje pozície vedúce ku konfliktom s Marokom zmenila. Počíta s vytvorením samostatnej Saharskej arabskej demokratickej republiky, s ktorou by si Alžírsko uchovalo dobré vzťahy a získalo by prístup k Atlantickému oceánu.
Obhajovanie spomenutých alžírskych geostrategických záujmov prostredníctvom jednostrannej podpory POLISARIO má za následok, že riešenie sporu o štatút územia Západnej Sahary ostáva otvorené. Sú tu však ďalšie ďalekosiahle následky. V Tinduf, kde je veľmi nehostinné podnebie, ostáva množstvo saharských utečencov žijúcich v katastrofálnych podmienkach. Úrad OSN pre utečencov (UNHCR) v septembri 2007 varoval pred zhoršujúcou sa humanitárnou situáciou v tamojších utečeneckých táboroch.[18]
Môžeme konštatovať, že alžírska vláda je do značnej miery zodpovedná za súčasnú situáciu. Alžírska vláda je neochotná podniknúť akékoľvek kroky vedúce aspoň k zmiereniu oboch krajín. Dodnes sa odmietla zaoberať problémom 45 000 marockých rodín, ktoré boli vysťahované z Alžírska v roku 1975 len kvôli tomu, že Marocké kráľovstvo anektovalo Západnú Saharu. Marocká strana v súčasnosti neúspešne žiada kompenzácie pre tieto rodiny.[19]