Cieľom tejto práce je historicky zmapovať priebeh konfliktov, ktoré zasiahli Libanon v druhej polovici 20-teho storočia. Zmapovanie týchto udalostí poskytne vhodné historické pozadie pre pochopenie aktuálnych udalostí a tiež umožní komparáciu úkazov akými sú napríklad izraelské vojenská angažovanosť, alebo činnosť palestínskych skupín v Libanone v minulosti a dnes. Táto práca bola započatá ako reakcia na udalosti v regióne ( invázia izraelskej armády do Libanonu a násilné aktivity Hizballáhu v lete 2006 ), pričom autor považuje historické udalosti vedúce k aktuálnej situácií za kľúčové pre pochopeniu tohto konfliktu. 

Úvodná jazyková poznámka. Pretože jazyky arabské, hebrejské a jazyky libanonu neovládam, bol som pri tejto práci odkázaný na prepis mien a názvov lokalít či miest zo zahraničnej literatúry. Vznikla tak situácia v ktorej sa miešajú názvy, ktoré majú pôvod anglický ( napr. miesta v Libanone a kresťanské mená ), český ( izraelské mená ) a tiež názvy bežne zaužívané na Slovensku ( notoricky známe osobnosti Ariel Šaron, Jásir Arafat ). Dúfam že túto skutočnosť mi čitateľ odpustí a aj napriek tomuto nedostatku nájde v tejto práci veci hodnotné.

Úvod

Libanon získal svoju nezávislosť od Francúzov v roku 1943. Táto krajina  partiaca pred prvou svetovou vojnou Turecku ako súčasť Sýrie bola náboženskou a národnostnou mozaikou. Najpočetnejšie menšiny vždy predstavovali maroniti, gréckokatolícki kresťania, suniti, šíti a drúzska menšina predstavovali len hlavné náboženské a národnostné skupiny krajiny. Vláda krajiny bola proporčne rozdelená a aj napriek svojej vnútornej slabosti spočívajúcej na nemožnosti stavať štát na národnom základe, vydržal mier v krajine 30 rokov. Možno povedať, že to neboli Libanonci, kto zničil svoj štát, ale cudzí živel v podobe Palestíncov, kto uvrhol krajinu cedrov do vojny.

V roku 1948 prišli do krajiny prví Palestínci. Do Libanonu ich vtedy prišlo asi 400 000. Od prvého momentu svojej prítomnosti predstavovali pre krajinu značný problém. Neintegrovali sa do spoločnosti a  žili v utečeneckých táboroch na juhu krajiny a v predmestiach Bejrútu.

V roku 1968 sa do Bejrútu presťahovalo aj velenie Organizácie pre oslobodenie Palestíny a jej vtedajší vodca Jásir Arafat. Libanon sa pre túto organizáciu, zastrešujúcu 11 rôznych palestínskych frankcii, stal vítaným útočiskom a bázou pre útoky na Izrael a západné štáty. Na juhu krajiny sa postupne začali medzi utečeneckými tábormi etablovať výcvikové centrá OOP a ich vojenské základne.

Izraelská armáda ( IDF ) sledovala tieto aktivity nesmierne pozorne a a na občasné rušivé útoky na svoju severnú hranicu odpovedala krátkymi trestnými akciami. Všetky tieto aktivity oslabovali centrálnu libanonskú vládu a jej krehkú rovnováhu síl v krajine. V novembri 1969 prinútil prezident Násir Libanon podpísať tzv. Káhirské a Melkarské dohody, ktoré dávali OOP v rámci Libanonu veľkú autonómiu. Tieto udalosti boli vzápätí nasledované násilným vyhostením OOP z Jordánska v roku 1970, pričom vôbec neprekvapilo, že všetci preživší bojovníci OOP a ďalších 150 000 utečencov zamierilo práve do Libanonu.

Moslimská aj kresťanská časť populácie krajiny začala v tichosti organizovať milície, pretože neverila schopnosti vlády udržať mier a poriadok. Skupinky bojovníkov OOP zatiaľ podnikali ďalšie útoky na severnú hranicu Izraelu, terorizovali libanonské obyvateľstvo na celom juhu krajiny, pričom nešetrili ani šiítskych moslimov, zatiaĺ čo sa ich politické vedenie snažilo zblížiť s libanonskými moslimskými ľavicovými kruhmi.

Kresťanom v Libanone vždy dominovali maroniti a predovšetkým tri maronitské rody : Frangieh, Chamoun a Gemayel. Tieto rody predstavovali vďaka svojmu vplyvu, financiám, ideológií a morálke základ kresťanských síl v krajine. V roku 1976 mali všetky tri rody zavedené fungujúce milície, ktoré boli financované z ich vlastných zdrojov. Tieto rody a ich milície sledovali nielen náboženské a národnostné, ale aj ekonomické záujmy.

Milícií rodu Frangieh, nazvanej Marada velil Tony Frangieh, ktorého otec Sleiman bol hlavou rodu. Tento rod mal svoju bázu v Tripolise a jeho okolí a politicky podporoval Sýriu. Milícia Camilla Chamouna bola zväčša prozápadne orintovaná. Tretí rod, Gemayel, mal nielen najsilnejšiu a najlepšie organizovanú milíciu, ale hlava rodu Pierre Gemayel bol aj zakladatelom Ketaab, libanonskej falangistickej strany, ktorá politicky nadväzovala na európske fašistické režimy z 30-tych rokov.

Prvá občianska vojna

13. apríla 1975 sa odohral incident, v ktorom skupina ozbrojencov OOP spustila streľbu na kostol v Ain Rammanah – kresťanskej časti Bejrútu. Ozbrojenci Pierra Gemayela, vodcu najsilnejšej maronistkej frakcie v krajine a tiež šéf falangistickej strany, opätovali paľbu a nasledujúci deň už zúrili boje medzi zhruba 50 ozbrojenými frakciami po celom Bejrúte.

Občianska vojna, ktorá sa týmto rozpútala, predbehla v  krutosti a chaose všetko, čo dovtedy na Blízkom východe zažili. Skoro na všetkých významných budovách mesta sa nachádzali pozície snajprov, ktorí každodenne strielali do civilistov bez rozdielu náboženstva a národnosti, čisto podľa chuti. Na cestných zátarasoch zastavovali ozbrojenci a milicionári  každodenne desiatky áut a na mieste popravovali ľudí, ktorí nepatrili do „ich“ náboženskej skupiny. Boje sa časom rozšírili aj mimo hlavné mesto.

Kontakty s  IDF sa začali realizovať už pár mesiacov po začiatku vojny. Libanonci sa na IDF obrátili prostredníctvom parížskej pobočky Mossadu. Tento prvotný kontakt bol zrealizovaný Dannym Chamounom, ale okrem dodávky ručných zbraní veľa nepriniesol. Falangisti sa na Izrael obrátili znovu na jar 1976. Falangisický predstaviteľ Abu Halil odplával na palube izraelskej vojenskej lodi do Haifi, kde sa stretol s vtedajším premiérom Jicchakom Rabinom. Zatiaľ však okrem pozorovateľov Mossadu do Bejrútu išli len malé dodávky zbraní. Po útoku Sýrie sa situácia rapídne zmenila.

Činnosť OOP a Sýrie v Libanone

18. januára 1976 zavraždili kresťanské milície 1000 civilistov v tzv. Karantinskom masakry, ozbrojenci OOP následne napadli kresťanské mesto Damour, zabili 10 000 jeho civilných obyvateľov a ďalších 30 000 prinútili utiecť. Kresťania sa postupne dostávali do stále väčších problémov. OOP sa podarilo vytvoriť alianciu s libanonskými ľavicovými moslimami a nakoniec aj drúzmi, starým odbojným horským kmeňom. Ani dodávky zbraní z Bulharska, Rumunska, Západného Nemecka a Belgicka nemohli zábrániť oslabeniu kresťanských síl, ktoré záviseli predovšetkým na chudobnej populácií severného Libanonu.

Od mája 1976 prichádzali zbrane aj z  Izraela, ale pod náporom silnej moslimskej koalície nakoniec kresťania pristúpili na mier pod podmienkou posilnenia moci v krajine, čo bol hlavný cieľ libanonských moslimov. To však už nebolo dosť pre OOP, ktorá začala veriť v možnosť vytvorenia vlastného národného štátu na území Libanonu. Kresťania teda začali hladať podporu v Izraeli, jedinom potenciálnom spojencovi v oblasti.

Sýria sa v júni 1976 tiež výraznejšie zapojila do konfliktu. Maroniti a ostatní kresťania ju priamo požiadali o pomoc, pretože im hrozila bezprostredná porážka. Úloha Sýrie a ďalších arabských krajín v Libanone bola v týchto rokoch mimoriadne kontroverzná. Na začiatku vojny síce mala Sýria v rámci OOP svoje vlastné malé jednotky. S „hroziacim“ víťazstvom Palestíncov a ich koalície  však vtrhla do Libanonu Assadova 40-tisícová armáda. V tejto paradoxnej situácií sa jednotky OOP bránili proti svojim bývalým spojencom.  Hlavnou príčinou sa však zdá byť fakt, že hrozilo uzavretie bejrútskeho prístavu, ktorý pre Sýriu predstavoval dôležitú obchodnú tepnu. Sýria najprv zastavila podporu frakciám bojujúcim proti maronitom a následne poslal do Libanonu svoje vojská, ktoré zaútočili na jednotky OOP, obsadili Tripolis a údolie Bekaa. Situácia kresťanov však zostávala naďalej kritická, preto im Sýria poskytla  zbrane, s ktorými nakoniec  podnikli kresťanské milície útok na Tel Zaatar, utečenecký tábor na sever od Bejrútu. Po mesačnom obliehaní tábor padol a jeho obyvatelia boli bez milosti zmasakrovaní. Za tento čin si Sýria vyslúžila ostrú kritiku z radov ostatných arabských krajín. 

V októbri 1976 sa Sýria a Liga arabských štátov dohodli na zriadení arabských mierových jednotiek, ktoré by oddelili bojujúce strany od seba. Celý podnik bol však veľkým sklamaním. Saudský, jemenský a sudánsky kontingent z Libanonu odišli po pár mesiacoch, líbijský kontingent, zostal, nie však z vlastne vôle. Líbijská vláda so svojimi vojakmi jenodducho prerušila kontakt a oni sa bez zásob a rozkazov potĺkali celé mesiace po Bejrúte a Libanone a dobrodružným spôsobom vracali do vlasti. Sýria teda znovu zostala najsilnejším aktérom v Libanone. Dôležitejšie však bolo, že sa pod hrozbou použitia zbraní podarilo vynútiť prímerie medzi falangou, OOP a libanoskými moslimami. Juh krajiny a západný Bejrút zostal v rukách OOP, východný Bejrút a okolie pohoria Libanon v rukách kresťanov. Východ krajiny okupovala sýrska armáda. Tým sa skončila prvá fáza vojny, ktorá si zatiaĺ vyžiadala 80 000 – 100 000 životov.

Rovnako ako Sýria vytvárala ozbrojený nátlak na OOP a ľavicových moslimov, aby bol uzavretý mier, Izrael na druhej strane naliehal na maronitov, aby sa spojili do jednotného bloku. Stalo sa, nie však vyjednávaním, ako bolo všeobecne očakávané, ale silou. 13. júna 1978 zastrelili falangisti Tonyho Frangieho a jeho rodinu a ochranku. 7. júla 1980 postihol rovnaký osud aj Dannyho Chamouna, ktorého sice nezabili, musel však z  krajiny újsť a  tým fakticky stratil moc nad svojou milíciou. Gemayelovi falangisti získali absolútnu moc nad maronitmi a kresťanmi v krajine. 

Kresťania hladajú spojencov

V roku 1977 sa po voľbách v Izraeli dostal k moci Menachim Begin, zástanca tvrdej línie. S jeho príchodom dostali falangisti v Libanone nového mocného spojenca. Begin sa stretol s Chamounom, ale hlavne s rodom Gemayel. Bola realizovaná dohoda a v nasledujúcich týždňoch už do Džouniehu putoval náklad pušiek, protitankových rakiet, ba čo viac, izraelských modernizovaných tankov Sherman. Kontakty s falangou prevzalo od Mossadu ministerstvo obrany.

Ráno 11. marca 1978 pristála na izraelskom pobreží medzi mestami Haifou a Tel Avivom 11 členná skupina teroristov OOP. Strielali po autách na dialnici Haifa -Tel Aviv, zabili amerického fotografa a zadržali autobus plný civilistov. Prenasledovaní políciou a armádou sa vydali s rukojemníkmi do Tel Avivu. Na križovatke Gliliot zriadila polícia zátaras a teroristi spustili na policajtov streľbu. V následnej prestrelke zahynulo 9 teroristov, 37 civilistov a ďalších 78 bolo zranených. 

O štyri dni nasledovala izraelská invázia do južného Libanonu. Táto operácia, pomenovaná „Litani“ mala za cieľ zlikvidovať infraštruktúru OOP v južnom Libanone a zabrániť ďalším útokom na izraelskú hranicu. Aj napriek tomu, že sa jej zúčastnilo niekoľko brigád IDF v počte 7 000 mužov a trvala niekoľko týždňov, izraelské vojská neboli schopné zničiť alebo zajať hlavné sily OOP. Pôsobenie izraelských jednotiek totiž bolo geograficky obmedzené na oblasť južne od rieky Litani. Väčšina bojovníkov OOP jednoducho ušla ďalej na sever, rovnako ako zhruba 100 000 libanonských civilistov. Jediným výsledkom bola likvidácia bunkrov a základní OOP na juhu krajiny, asi 2000 mŕtvych a zriadenie malej armády pod vedením Saada Haddada. Táto armáda mala 2000 mužov a bola zložená z  kresťanov a šiítov. Cieľom bolo strážiť časť izraelských hraníc, čo jednotky majora Haddada s úspechom plnili. OOP však namiesto priamych prienikov začala sever Izraela bombardovať delostrelbou a raketami. Tomu nemohli Haddadovi muži nijako zabrániť. V oblasti sice boli prítomné na základe rezolúcie OSN č.425 mierové jednotky, tieto však nedokázali zabrániť bojovým aktivitám OOP.  

V roku 1980 sa výrazne zhoršili vzťahy medzi Sýriou a falangistami. Sýrska armáda bombardovala kresťanské štvrte Bejrútu ako odplatu za smrť Tonyho Frangieho. Na druhej strane sa vzťahy medzi OOP a Sýriou znovu zlepšili, ako dôsledok zmeny egyptskej zahraničnej politiky voči Izraelu, čím prišla Sýria o najmocnejšieho spojenca.

V roku 1981 prerástli zrážky medzi falangou a sýrskou armádou do otvoreného boja o gréckokatolícke mesto Zahle. Falanga požiadala Begina o podporu a po rušnom zasadaní kabinetu 28. apríla nariadil náčelník štábu IDF Rafael Eitan nálety, v ktorých IDF zničila dva Sýrske vrtulníky. Tento akt sa stal hlavným dôvodom umiestnenia 14 batérií sýrskych protilietadlových rakiet SA-6 v údolí Bekaa a okrem toho sa v okolí Damašku objavili rakety SCUD.

V tomto roku sa zároveň vystupňovalo bombardovanie, ktorým OOP terorizovala civilistov na svere Izraelu. Eitan a Begin sa uspokojili s bombardovaním, ktoré začalo 28. mája a OOP sa zdržala ďalších provokácií, vedomá si rozhodnosti izraelského vedenia. 10. júla sa však situácia znovu zásadne zmenila. IDF podnikla rozsiahly nálet na zariadenia OOP v samotnom Bejrúte, pri ktorom zahynulo cez 100 ľudí ( z toho 30 príslušníkov OOP ) a ďalších sa 600 zranilo. OOP odpovedala okamžitým ostreľovaním Izraela, pri ktorom bolo vypálených 2 000 rakiet a delostreleckých granátov, ktoré zabili šesť a zranili 60 osôb. Následne na to sa piloti IDF dva týždne snažili náletmi na pozície OOP zastaviť toto ostreľovanie. Tieto nálety takmer zlomili OOP, ale Begin ich nakoniec na naliehanie Spojených štátov amerických odvolal. OOP sa znovu vrátila do svojich zákopov a začala pripravovať nové útoky.

V roku 1981 sa okrem toho na poste ministra obrany objavil Ariel Šaron, jeden z najostrejších izraelských „jastrabov“. Od tohto momentu začali Árik Šaron a Menachem Begin plánovať ďalekosiahly zásah v Libanone, ktorý by skoncoval s prítomnosťou OOP v tejto krajine. Tieto prípravy dokonca úplne obišli dve kľúčové izraelské tajné služby. Vojenská rozviedka AMAN bola v nemilosti kvôli irackému jadrovému reaktoru v Osiraku a Mossad stratil na priebeh vecí vplyv tiež. Falangisti sa totiž spojili priamo so Šaronom, čím sprostredkovanie tajných slúžieb odpadlo. 

Do hry vstupuje Izrael

3. júna 1982 poobede zaútočila štvorica palestínskych ozbrojencov na izraelského veľvyslanca vo Veľkej Británií Shloma Argova, keď opúšťal recepciu v hotely Dorchester v Londýne. Ten následne podľahol zraneniam. Izraelské vedenie sa začalo rozhodovať medzi troma alternatívami útočnej operácie proti OOP v Libanone.

Prvým plánom bolo zopakovanie operácie Litani, druhým bola oveľa väčšia operácia s názvom „Little Pines“. Tento plán rátal s okupáciou 40 kilometrového pásu územia na juhu Libanonu, ktorý mal zabrániť jednotkám OOP, aby sa dostali na dostrel severu Izraela. Tretí plán, pomenovaný „Big Pines“ počítal s postupom až ku samotnému Bejrútu, ním by boli jednotky OOP prinútené buď zostať stáť a bojovať, alebo opustiť Libanon úplne.

Operácia Big Pines bola politicky veľmi riskantná ( s ohľadom na Sýriu ), ale otvárala mnoho vojenských možností, najmä keď falangisti prisľúbili totálnu vojenskú podporu. Begin, Šaron a Eitan sa nakoniec inklinovali k „Big Pines“, ale v momente atentátu na Argova ešte samozrejme nebolo rozhodnuté. Veľa izraelských politikov totiž považovalo aktivity falangistov za snahu zatiahnuť Izrael do vnútorných záležitostí Libanonu, pričom toto podozrenie existovalo už od dôb bojov o mesto Zahlev roku 1981.

Je zaujímavé, že útok na Argova vlastne nebol prácou OOP a jej kľúčového hnutia Fatah pod vedením J. Arafata, ale odštiepeneckej skupiny Abu Nídal, ktorá podnikala v zahraničí rovnakou mierou útoky na Izraelcov aj príslušníkov OOP. Jeden z útočníkov bol dokonca príslušník sýrskej tajnej služby ( to, že sa Sýria snažila zapliesť OOP a Izrael do otvoreného konfliktu sa vo svetle jej nepriehľadnej politiky nedá vôbec vylúčiť, to že sýrska tajná služba pre tento účel zmanipulovala skupinu Abu Nídal sa však nepodarilo preukázať ).

Begin nariadil nálety na južný Libanon a veliteľstvo OOP v Bejrúte. OOP odpovedala dvojdňovým ostreľovaním hraníc. 5. júna 1982 sa izraelský kabinet dohodol na podniknutí vojenskej invázie do Libanonu, predbežne podľa plánu Little Pines, tj. s ohľadom na „40 kilometrovú hranicu postupu“.

IDF sa na operáciu starostlivo pripravila. Do boja malo putovať šesť až sedem divízií s 75-78 000 mužmi, 1 240 tankov a 1 500 obrnených vozidiel ( väčšinou M113 ). Okrem toho boli pripravené zálohy v Golanoch pre prípad vstupu Sýrie do vojny a útoku z tejto strany hranice. Jednotky IDF boli vysoko motivované, svojim výcvikom a technickým zabezpečením predbehli všetkých oponentov v oblasti. Pre trvanie vojny sa nepočítalo so zriadením vzdušného mostu, ako to bolo v roku 1973, kedy boli z USA a SRN sústavne dodávané lietadlá F4 Phantom II a tanky M48 na pokrytie bojových strát.  

Jednotky OOP boli na prípadný útok z juhu pomerne dobre pripravené. Jásir Arafat mal v Libanone k dispozícií 14-16 000 bojovníkov, z toho 6 000 v Bejrúte samotnom. Na juhu krajiny boli proti Izraelu orientované tri taktické formácie, ktoré by sme mohli označiť veľkosťou a štruktúrou za brigády. Každá z nich mala  2 000 – 2 500 mužov.

Na západe bola brigáda Yarmouk, ktorá bola rozmiestnené pri pobreží. Ďalšou bola brigáda Kastel, tá bola rozmiestnené na samotnom juhu Libanonu a treťou bola brigáda Karameh, ktorá bola rozmietsnené na východných svahoch hory Hermon v oblasti označovanej ako „Fatahland“. Za hlavné miesta koncentrácie a odporu OOP boli považované Bejrút, Sidon, Damour, Tyre, Nabatija, Fatahland a hrad Beaufort. Okrem toho bolo nezanedbateľné množstvo bojovníkov OOP infiltrovaných do ochrannej zóny OSN.

Pri hodnotení schopností OOP brániť zverený terén je treba pozastaviť sa nad ich „hospodárskou základňou“, ktorá je životne dôležitá pre každú ozbrojenú zložku, ktorá chce existovať a pôsobiť. Dnes sa zdá byť nepochopiteľné, ako dokázala palestínska menšina, žijúca v utečeneckých táboroch, ekonomicky mimoriadne nízko produktívna a často závislá na dodávkach potravín zo zahraničia financovať a zásobovať takú veľkú ( v pomere k počtu všetkých „exilových“ Palestíncov ) armádu. Vysvetlenie je pomerne jednoduché. OOP bola mimoriadne štedro zásobovaná bohatšími arabskými krajinami. Peniaze, ktoré západ platil arabským krajinám za ropu sa používali na nákup zbraní vo východnom bloku, ktoré putovali cez Sýriu alebo po mori do Libanonu. OOP dokázala svoje jednotky vďaka tejto pomoci vyzbrojiť tankami T34/85 a T54/55, raketometmi BM-21, ťažkými mínometmi, 130 a 155mm delami. V tejto pomoci sa okrem iných angažovalo aj ČSSR, ktoré nekriticky kopírovalo zahraničnú politiku ZSSR. Tá sa síce v krátkych intervaloch mierne menila ( najmä s ohľadom na zmeny záujmov Sýrie ), vo všeobecnosti však podporovala OOP. Nebolo preto žiadnym prekvapením, keď sa na bojisku objavovali ozbrojenci OOP v československých uniformách a nielen to. V ČSSR dokonca prebiehal samotný výcvik príslušníkov OOP. Tieto skutočnosti však neboli ani zďaleka také dôležité, ako iný faktor libanonskej rošády, Sýria.

Sýrska armáda mala v Libanone v momente začatia vojny 30 000 mužov, rozdelených do dvoch zón. Prvou bol samotný Bejrút, v ktorom bola dislokovaná 85. pešia brigáda a 20. prápor sýrskych Commandos. Druhá lokalita koncentrácie bolo údolie Bekaa. V ňom sa nachádzala 1. obrnená divízia ( skladajúca sa z 91. a 76. tankovej brigády a 58. mechanizovanej brigády ), 62. samostatnej brigády a desiatich práporov Commandos. Najväčšiu starosť IDF však predstavovali batérie SA-16 v údolí. Hlavnou zásobovacou tepnou armády bola diaľnica Bejrút-Damašek. Sýrska tajná služba nebola na prípadný útok Izraelu na Libanon vôbec pripravená. V jej chápaní mohla IDF podniknúť maximálne zvätšenú operáciu Litani, nie však obsadenie juhu zeme, údolia Bekaa a samotného Bejrútu. 

Operácia „Mier pre Galileu"

6. júna 1982 o 1100 hod prekročila IDF na viacerých miestach libanonské hranice. Začala sa tým operácie „Mier pre Galileu“. Pre tankové a mechniazované jednotky IDF boli vyčlenené tri osi postupu. Prvou, najzápadnejšou osou bola pobrežná cesta na Tyre, Sidon, Damour a Bejrút. Druhá os postupovala cez hrad Beaufort a Nabatiju do Jazzin. Na východe postupovala tretia os z Rachaye a Habaiye k sýrskym líniám v údolí Bekaa a okolo jazera Qaraoun. Cieľom bolo obísť hlavné strediská odporu OOP a odrezať im ústupové cesty na sever a východ. K ich úplnej likvidácií malo dôjsť až neskôr.

Vo východnej časti fronty postupovali už od rána 252 .a 90. divízia IDF v závese ženijných jednotiek po zle udržiavaných cestách do tzv. Fatahlandu. V tesnom závese za nimi postupovali dve špeciálne zostavené bojové skupiny, skupina „Vadi“ a „Manévrovacia“ skupina. Ich úlohou bolo zablokovať prístup sýrskej armády do miesta operácií. Aj keď boli špeciálne pre tento účel zostavené, mali prísny zákaz zaútočiť na sýrske jednotky a bojovať mohli len ak boli napadnuté.

V strede fronty sa boje hneď od počiatku sústredili na hrad Beaufort, stredoveký hrad, ležiaci 717 metrov nad morom. Z tohto hradu bolo možné sledovať značnú časť južného Libanonu a tiež severný Izrael, čo ho predurčilo do úlohy delostreleckej pozorovateľne OOP. Úloha obsadiť ho pripadla prieskumnej čate jednotky Sayeret Golani, vyčlenej, ako už sám názov napovedá, z brigády Golani. Aj keď cestné  zdržania umožnili väčšine bojovníkov OOP uniknúť, nočný útok tejto čaty bol nakoniec úspešný. Boje o hrad boli mimoriadne prudké a jednotka zaznamenala veľké straty. Bojovníci OOP sa zabarikádovali v pivniciach a kobkách hradu a ich likvidácia si vyžiadala mnoho námahy. Hneď po páde hradu sa na sever vydali 162. a 36. divízia IDF, obidve smerom k Nabatiy.

V čele západného postupu boli jednotky 91. divízie brigádneho generála Yitzchaka Mordechaia, ktoré po prekonaní línie OSN ( vojaci mierových jednotiek nemohli a ani nekládli odpor ) pomaly postupovali na sever. Tempo postupu bolo limitované faktom, že bola dostupná jediná zle udržiavaná cesta, na ktorej sa okamžite vytvorili zdržania po celej je dĺžke až ku hraniciam. Zatiaľ čo nálety a delostrelecké bombardovanie urýchľovalo postup čelných kolón, z citrusových lesov pozdĺž cesty útočili na dlhočizné pásy techniky ozbrojenci OOP s pancieorvými päsťami. Ich útoky však neboli koordinované a postup IDF nedokázali zastaviť. Pred mestom Tyre bolo niekoľko pozícií obrany OOP, ktorých zdolanie si vyžiadalo viac času a bolo ukončené až po intenzívnom boji. Vedúca 211. brigáda plukovníka Eli Geva však dokázala Tyre izolovať za necelých desať hodín. Aj keď mesto a utečenecký tábor OOP El Baas mali byť obídené, jeden z práporov 211. brigády sa dostal do prudkej paľby na predmestí. Palestínci zapálili niekoľko iraelských tankov a transportérov a veliteľ práporu padol do zajatia. Následne musela byť do boja zapojená elitná izraelská brigáda „Golani“ a výsadkári, ktorí stabilizovali situáciu. Noc potom zastihla 211. brigádu na polceste medzi Tyre a Sidonom.

Izraelci postupujú na sever

V noci z 6. na 7. júna podnikla izraelská armáda niekoľko výsadkových operácií na pobreží Libanonu. Na pobreží postúpili Izraelci k Sidonu, zatiaľ čo v Tyre vstúpili do tábora Rachidye, kde boje pokračovali ešte niekoĺko dní. Boje v palestínskych táboroch sa ukázali ako mimoriadne krvavé, pretože bojovníci OOP využívali tieto husto zastavané lokality ako pevnosti. Aj keď Izraelci nepoužívali v týchto bojoch nálety a delostrelectvo, boli straty civilistov mimoriadne vysoké. Pri Sidone sa zatiaĺ vylodila kombinovaná brigáda, 50. výsadkový prápor a 35. výsadková brigáda. Táto skupina rýchlo zabezpečila predmostie a zaútočila do vnútrozemia. Sidon bol zakrátko obkľúčený a 211. brigáda pokračovala ďalej na sever.

Pobrežie a Sidon boli bránené brigádou Karameh, ktorú však zradili jej velitelia a osamotení vojaci bez velenia a koordinácie nedokázali ani zúfalím odporom zastaviť Izraelcov. Odpor ďalej pokračoval v tábore Ein el Hilweh pri Sidone. Do boja bol nasadený prápor brigády Golani, ale útok musel byť zopakovaný s tankami a delostrelectvom na druhý deň ráno. Ani tento útok nepriniesol očakávaný výsledok a celý postup sa presunul na vedľajšiu cestu, vedúcu mimo tábor. V ňom odpor asi 300 bojovníkov OOP pokračoval, do boja sa museli zapojiť aj elitné jednotky Sayeret Shaked a Sayeret Shaldag. Odpor bol zlomený až za pár dní, pričom Palestínci bojovali do posledného muža.
Na centrálnom fronte vstúpili jednotky IDF do Nabatiye. Aj keď v oblasti bol zakopaný prápor OOP so šiestimi tankami T34/85, ich veliteľ ušiel a celá obrana padla po troch hodinách boja. Na východe zatiaľ sýrske jednotky ustupovali pred Izraelcami, umožňujúc im nebránené prenasledovanie OOP.

Postup na sever okolo Sidonu pokračoval 8. júna s mestom Damour ako cieľom. V centre zatiaľ jednotka Vardi zaútočila na mesto Jezzine, v  ktorom však už sýrska armáda kládla silný odpor. Mesto bolo bránené kombinovanou sýrsko-paletínskou jendotkou, posilnenou sýrskym tankovým práporom a jednotkou commandos. V boji s tankami T-62 sice stratili Izraelci osem svojich tankov, mesto však do súmraku obsadili. Počas dňa bolo nad Bejrútom zostrelených šesť MIG-ov, ale batérie rakiet v údolí Bekaa zostávali bez reakcie – sýrsky prezident Assad očividne nechcel začať priamu konfrontáciu s Izraelom.
Zatiaľ čo sa jednotka Vardi prebýjala do Jezzine, 162. divízia ju obišla a postupovala ďalej k Beit en Din, horám Shouf a nakoneic diaľnici Damašek-Bejrút. Sýrska armáda nasadila o 1530 hod do boja vrtulníky Gazelle s ratekami HOT. Manévrovacia jednotka zatiaľ zaujala pozície na južnom konci údolia Bekaa a sýrske pozície v Liabnone sa začali rapídne zhoršovať.

9. júna dosiahla IDF na pobreží Damour, čo spôsobilo útek časti vedenia odštiepeneckej palestínskej skupiny LFOP ( Ľudový front oslobodenia Palestíny / PFLP Popular Front for the Liberation od Palestine ) doktora Georga Habaša. Bojovníci tejto skupiny však neutiekli a bránili opustené domy, premenené na pevnosti . Zlomenie ich odporu stálo IDF veľa času a úsilia. V centre postupu sa zatiaľ jednotky IDF o 2300 hod v noci z 8. na 9. dostali do vážnych problémov. Za za drúzskou dedinou Ein Zrhalta v Shoufských horách sa tanky IDF dostali do sýrskej pasce. Po zničení troch sýrskych tankov sa na izraelskú kolónu spustil dážď streľby a protitankových rakiet. Vo svetle horiacich tankov sa posádky  strojov snažili manévrovať a stiahnuť sa z  dostrelu nepriateľa, zatiaľ čo sa pomezi ich línie preplazili sýrsky commandos s protitankovými päsťami, aby zapálili ďalšie a ďalšie stroje. Sýrskej  tankovej brigáde sa takto podarilo zahradiť Izraelcom cestu k diaľnici, zaplatila však tiež ohromnú cenu. Až po nasadení výsadkárov IDF sa podarilo Ssýrčanov z dediny po dvoch dňoch bojov vypudiť.

Jednotky IDF už na mnohých miestach prekročili 40 kilometrovú hranicu, Šaron však prišiel s novým argumentom pre pokračovanie postupu. Podľa neho sa nemôže jednotkám OOP  teraz, keď sú na úteku, umožniť újsť. A nielen to. Aj napriek znepokojivým správam z USA sa mu podarilo s pomocou vrchného veliteľa letectva presvedčiť kabinet o nustosti eliminácie rakiet v údolí Bekaa.
O 1400 hod 9. júna vykonalo letectvo nálet na pozície protilietadlových rakiet v údolí. Pri nálete boli použité prostriedky rádiolelektronického boja poslednej generácie, ktoré umožnili skoro sto lietadlám IAF, útočiacim v dvoch vlnách zničiť 17 z 19 odpaľovacích zariadení bez jedinej straty. Sýria dokonca na záchranu svojich rakiet nasadila podstatnú časť svojho letectva, ale výsledok sa rovnal katastrofe – 41 sýrskych lietadiel bolo zničených a mnoho elitných pilotov zahynulo bez zaznamenania jediného zostrelu !

10. jún priniesol jednotkám IDF na pobreží postup až ku samotnému Bejrútu a do konaktu so sýrskou 85. brigádou. V centre zatiaľ Izraelci konečne za pomoci bojových vrtulníkov prerazili cez pozície 62. brigády a obsadili Ain Dara, z ktorého mohly kontrolovať diaľnicu. Na východe sa podarilo pozície 1. sýrskej obrnenej divízie preraziť o 1500 hod, ale nad bojiskom sa znovu objavili sýrske vrtulníky Gazelle a raketami HOT zapálili niekoľko izraelských tankov. V noci bol predsunutý izraelský oddiel v dedine Sultan Yakoub odrezaný sýrskou 58. brigádou a po utrpení značných strát opoustil svoje tanky a ustúpil ( sýrske jednotky potom odtiahli tanky M60, vybavené modernou elektronikou ). Aj letecké boje pokračovali, bolo zostrelených 25 MIG-ov a štyri vrtulníky.

11. jún priniesol niekoľko nečakaných zvratov. Prvým bolo prímerie medzi Izraelom a Sýriou ( ale nie OOP ), ktoré malo zakrátko vstúpiť v platnosť. Pri dedine Sultan Yakoub sa situácia znovu zmenila. Od diaľnice dorazila na dojisko čerstvá 82. obrnené brigáda, súčasť sýrskej 3. obrnenej divízie, vyzbrojená najmodernejšími tankami T-72. Izraelci ich sedem zničili a zvyšok ustúpil. Pretoež vzápätí vstúpilo do platnosti prímerie, vojaci žiadali velenie o povolenie útoku a ukoristenie opustených tankov T-72. Táto žiadosť putovala po rebríčku až k samotnému premiérovi, bola však zamietnutá. Následne sa preriedená, ale nezlomená sýrska armáda v rámci prímeria stiahla z údolia k diaľnici. Na západe zaiaľ Izraelci obkľúčili Bejrút a nad mestom vybojovali posledný vzdušný zápas ( 18 zostrelených MIG-ov ).  12. júna malo vstúpiť do platnosti aj prímerie s OOP, ale všetky strany ho sústavne porušovali. Bojovníci OOP sa stiali do Bejrútu a nechali 85. sýrsku brigádu osamotenú v jej zúfalej snahe zabrániť pretnutiu dialnice do Damašku. Táto snaha bola márna a mesto sa čoskoro ocitlo na dosah ruky Izraelcov, keď sa jednotky IDF a falangisti spojili v Ba abda v blízkosti prezidentkého paláca. Situácia v meste bola veľmi zaujímavá. Zatiaľ čo východný Bejrút bol pevne v rukách kresťanov a falangi, v západnom bolo sústredených 14-16 000 bojovníkov OOP, sýrskych vojakov, moslimských milicionárov, ľavicových bojovníkov a teroristov z celého sveta. Južne od tejto časti mesta sa sústredil železný polkruh kruh jednotiek IDF. Mnoho vedúcich predstaviteľov OOP utieklo od svojich jednotiek a Arafat dal dokonca zlikvidovať archív organizácie. Jednotky IDF však do mesta nevstúpil, a začali ho iba ostreľovať. Zdržanie IDF spôsobilo neplodné vyjednávanie medzi Šaronom a Gamayelovou falangou. Falangisti sa zrazu ukázali ako nerozhodní a odmietali zaútočiť na moslimskú časť Bejrútu. Na juhu krajiny v tom istom čase pokračovala rozsiala operácia, ktorej cieľom bola likvidácia bunkrov, základní a celej infraštruktúri OOP na severe izraelských hraníc.
Šaron bol rozhodnutý, že mu OOP z Bejrútu už neunikne a 22. júna sa izraelské tanky znovu pohli dopredu. Ich cieľom boli pozície OOP a Sýrie v Bhamdoun, Mansouriey a Aley a horách Shouf. Aley bolo bránené iránskymi dobrovoľníkmi Alatojáha Chomeiního, boje tu boli preto mimoriadne tvrdé. 25. júna však už bolo jasné, že valec IDF sa dostal aj cez túto obrannú líniu a sýrske jednotky definitívne ustúpili. Mesto Bejrút bolo odrezané Izraelcami od sveta.

Bejrút v obkľúčení

Aj keď IDF nikdy neplánovalo dobytie nijakého arabského mesta a už vôbec nie hlavného mesta s veľkosťou Bejrúru, v arabskej štvrti bolo na 14 000 bojovníkov OOP, ktorí sem unikli z juhu alebo tu boli už pred vojnou a bez ich zničenia alebo odsunu z Libanonu by sa stala celá operácia úplne zbytočnou. Obliehanie samotné sa oficiálne začalo 1. júla 1982, pričom v západnom meste, kde boli pozície OOP žilo asi pol milióna obvateľov, z  ktorých len 100 000 opustilo po bombardovaní a na výzvu IDF mesto.

 3. júna sa začala séria malých výpadov IDF do mesta. Zároveň bola odstavená voda, prísun potravín a elektriny, avšak OOP mala vlastné sklady plné všetkého potrebného a tak boli dodávky s ohľadom na civilistov obnovené.

Celú prvú polovicu júla pokračovalo bombardovanie mesta, na ktoré OOP odpovedalo raketovými útokmi. Tento delostrelecký duel pokračoval dňom aj nocou, pričom 9. júla dosiahol vrcholu, kedy Izraelci použili proti mestu 27 ukoristených raketometov BM-21. Bejrút sa zároveň stal miestom, kam sa presunuli všetky svetové média. Vojna naberala na novom rozmere a každodenné priame prenosy a zábery Izraelcov bombardujúcich „obytné domy civilistov“ formovali kritickú mienku západu voči IDF. Fakt, že tieto domy boli plné ozbrojencov OOP a z mesta denne prilietali palestínske rakety a delostrelecké granáty, tlač veľkoryso zamlčala. Na rozdiel od Izraelcov, ktorý používali kvôli civilistom mimoriadne drahú a presnú muníciu, ako boli rakety Maverick alebo Gabriel, OOP ostreľovala pozície IDF celoplošne spôsobujúc mnoho civilných obetí. Časté raketové útoky spôsobili u Jásira Arafata paranoidné stavy. Sám podľahol presvedčeniu, že cieľom týchto útokov je len likvidácia jeho osoby a často preto menil miesto svojho pobytu v meste.

V auguste bolo vyjednávanie o odsune OOP z Libanonu úzko prepojené s pokračúvaním bojov. 1. augusta sa jednotkám brigády Golani podarilo obsadiť bejrútske medzinárodné letisko po mimoriadne ťažkých bojoch. O tri dni neskôr sa začal ďalší útok na moslimské štvrte mesta. Úder bol vedený od prístavnej križovatky, južne od múzejnej križovatky a následne znovu na sever cez štvrť Ouzai. Cieľom bolo odrezať tábory OOP Sabra, Šatila a Bourj el Barajneh. S príchodom tmy boli tieto odrezané od hlavných línií OOP. 11. augusta sa situácia pre OOP znovu zhoršila. IDF začala z východného mesta postup  na sever k prístavu Junieh a ďalej k Tripolisu, jednej z posledných bášť OOP mimo Bejrút. 19-teho následuje posledný masívny útok na pozície OOP a ešte v ten istý deň pristupujú Palestínci na izraelské podmienky prímeria.

Prímerie obsahovalo podmienku, podľa ktorej musia Libanon opustiť všetci bojovníci OOP pod dohľadom medzinárodných mierových jednotiek. Tieto jednotky poskytli Spojené štáty, Francúzsko a Taliansko. Ich úlohou bola ochrana bojovníkov OOP na ich ceste za hranice po mori alebo vzdušným mostom. Tento proces sa začal 21. augusta 1982 a trval celkom 12 dní, počas ktorých Libanon opustilo 14 389 Palestíncov a sýrskych vojakov. Mierové jednotky opustili krajinu po 16 dňoch.

Prímerie

Operácia Mier pre Galileu sa skončila a s ňou aj zásedné pôsobenie jednotiek OOP v Libanone. Aj keď si obidve strany pripisujú víťazstvo ( Izrael lebo vyhnal OOP, OOP lebo dokázala vzdorovať v Bejrúte tak dlho ), situácia v Libanone sa ani zďaleka nevyvíjala podľa predstáv žiadnej zo strán konfliktu. Izrael vojna stála 368 mŕtvych a 2 383 zranených. OOP obišla podstatne horšie – mala 1 500 mŕtvych a neznámy počet ranených( odhaduje sa 1 až 3 000 ). Zároveň bola zničená jej kompletná infraštruktúra. Palestínci prišli o mnoho zbraní, základní a čo je hlavné, bol prerušený kontakt s utečeneckými tábormi v Libanone a prístup k severnej izraelskej hranici. OOP prišla o zariadenia, ktoré budovala 15 rokov a 8 000 jej príslušníkov sa na čas ocitlo v iraelskom zajatí. Sýria prišla o 1 200 vojakov ktorí zahynuli, 3 000 ranených a skoro 300 zajatcov. Počas vojny zahynulo asi 5 000 civilistov a ďalších 20 000 bolo zranených.

23. augusta 1982 sa v Libanone konali nové voľby, v ktorých presvedčivo zvíťazil Bashir Gemayel, ktorý sa tak stal novým prezidentom.Situácia v krajine však nebola ani zďaleka pokojná. Izraelci museli najprv čeliť snahe falangistov o násilné „podrobenie“ drúzov novej štátnej autorite. Izraelci v tom však falange zabránili, najmä kvôli podivnej drúzskej “neutralite“ počas vojny. Rovnako nedostali falangisti povolenie na likvidáciu šiítskch milícií v južnom Bejrúte. Šiíti takisto neboli na na izraelskom „zozname nepriateľov“, pretože ich OOP dlhodobo utláčala vo vlastnej krajine. Falanga musela znovu ustúpiť. Ani zblíženie miništátu majora Haddada a prezidenta sa nekonalo – na veľké rozčarovanie izraelských politikov. 14. septembra vybuchla počas slávnosti na bejrútskom veliteľstve falangi boma, ktorá zabila Bashira Gemayela a 26 ďalších jeho stúpencov.  

Masaker v utečeneckom tábore SABRA

Izraelská armáda, teraz už pod silným domácim aj zahraničným tlakom, sa stiahla z mesta úplne a jeho kontrolu prenechala novozformovanej libanonskej armáde. Do mesta sa zároveň vrátili mierové jednotky. Taliani a Francúzi obsadili západný Bejrút, Američania ( Zbor námornej pechoty USMC ) medzinárodné letisko a susediace chudobné šiítske štvrte. Nasledovali ďalšie prezidentské voľby, v ktorých zvíťazil Baširov brat Amin Gemayel a postupne začal konsolidovať moc v krajine.

Mier v nedohľadne

Situácia v krajine bola pomerne pokojná až do februára 1983. Objavilo sa len niekoĺko incidentov ( v jednom z nich sa skoro spustil boj medzi IDF a USMC ) po celej krajine väčšinou namierených proti jednotkám IDF. V tomto čase sa objavili aj sporadické boje medzi kresťanmi a drúzmi v Shoufských horách. 18. apríla 1983 vybuchla pred americkým veľvyslanectvom v Bejrúte bomba, ktorá zabila 63 ľudí. Zodpovednosť niesla skupina Jihad-al-Islami, napojená na Sýriu aj Irán. 17. mája však bola aj napriek tomu dosiahnutá dohoda medzi Izraelom, Spojenými štátmi a  Libanonom, ku ktorej nepristúpila len Sýria. Tá využila palestínskych odštiepencov Abu Mussa na likvidáciu poslednej Arafatovej enklávy v Tripolise, kam sa stiahol po odchode z Bejrútu. Dvakrát v priebehu pár mesiacov sa tak OOP a jej vedenie ocitli v obkľúčení. V decembri potom pod dohľadom francúzskych vojakov mesto opustili. OOP bola znovu v exile, pričom tentokrát išlo o definitívny stav. Skoro všetky arabské vlády odzbrojili bojovníkov OOP hneď po príchode do ich krajiny a odsúvali ich do táborov, väzení a do zabudnutých a vzdialených končín.
V auguste 1983 pokračoval pomalý odsun IDF z niektorých častí Libanonu. Izraelcov mala nahradiť Američanmi vyzbrojená libanonská armáda, tá sa však hneď na začiatku zaplietla do bojov s drúzmi a rovnako sa do tohto konfliktu začínali viac a viac angažovať aj Američania. V septembri už Američania bombardovali drúzske pozície z lodí a 23. októbra bol podniknutý bombový útok na veliteľstvo práporu USMC na bejrútskom letisku. Bomba, umiestnená na nákladiaku, ktorý prerazil bránu budovy zabila 241 Američanov. V rovnakom momente vybuchla bomba aj na francúzskom veliteľstve v západnom meste a zabila 58 výsadkárov. K útoku sa znovu prihlásila Jihad-al-Islami, ale francúzsky nálet na jej zariadenia v Sýriou kontrolovanom údolí Bekaa vyznel do prázdna. Ďaľší takýto útok na veliteľstvo IDF v Tyre 4. novembra stál život 23 vojakov. Situácia sa ďalej zostrila na začiatku decembra. Sýrske jednotky najprv strielali nad údolím Bekka na americké prieskumné lietadlo a v odvetnom nálete boli zostrelené dve americké stíhačky.

V januári 1984 sa situácia libanonskej armády a vlády stala kritickou. Drúzske a šiítske milície ju neúprosne porážali a tlačili preč zo svojho teritória, čo spôsobilo jej pomalý rozklad. Netrvalo dlho a južný a západný Bejrút padli do ich rúk. Moslimskí vojaci dezertovali k milíciám, zatiaľ čo kresťanskí utekali na juh do bezpečia izraelských línií. Amin Gemayel stratil kontrolu nad krjainou s výnimkou východného Bejrútu. S odchodom medzinárodných jednotiek v marci nemal Amin inú možnosť ako vyjednávať so Sýriou o budúcnosti svojej krajiny. IDF sice zatiaľ zostala prítomná na juhu krajiny, zároveň však začala na Haddadových základoch budovať samostatnú juholibanonskú armádu, ktorá bude strážiť juh krajiny, až nadíde deň odchodu IDF z Libanonu. V krajine zavládol mier, alebo lepšie povedané prímerie. Všetci aktéri veľkej blízkovýchodnej politiky však vedeli, že konflikt sa definitívne neskončil. OOP ani Izrael ešte neboli pripravené na mier.   

Súvisiace články